„…ale vzdal sa hodnosti, vzal na seba podobu služobníka, podobný sa stal ľuďom, a keď sa zjavil ako človek…“ F 2, 7
Kto mohol tušiť, že Ten, ktorého nemôžu presiahnuť nebesá sa vojde do jasiel? Kto to mohol tušiť, že najväčšia udalosť svetových dejín, spása sveta, bude mať počiatok v jasliach? Jasle sú obrazom ľudstva v jeho ponížení, bezmocnosti, sebavzdania – do nich zostúpil Pán Ježiš.
V túžobnom očakávaní času Božieho navštívenia očakávali veriaci v Izraeli nový prielom Božieho kráľovstva v príchode Pomazaného na upráznený Dávidov trón. Tu i tam sa i medzi národmi pátralo po vychádzajúcej hviezde z domu izraelského, po mužovi spravodlivosti, pod ktorého barlou by jasajúce národy našli zdravie a záchranu. Nikto netušil a nikto neočakával, že tento nový čas spásy sa začne v jasliach. Práve v Jeruzaleme, nie v betlehemskej stajni, hľadali mudrci z východu novonarodeného Kráľa židovského, ktorého hviezdu videli. V ich hľadaní sa odrážalo hľadanie celého starého sveta.
Len malá hŕstka medzi Božím ľudom videla v betlehemskom Dieťati Jednorodeného od Otca, plného milosti a pravdy. Ale ako oni by nikdy nehľadali Spasiteľa sveta a izraelského Mesiáša v jasliach, keby neboli upozornení svetlom z hora čo sa to stalo v Betleheme. Tento veľký Boží čin, Boh zjavený v tele, by zostal tajomstvom, keby nebol odhalený samotným Bohom v pravú príhodnú chvíľu.
Zatiaľ čo svet nič netušil o tej veľkej udalosti, ktorá sa stala v Betleheme a mlčky si nevšímal svojho Záchrancu, títo veriaci a Hospodinom osvietení Izraeliti už videli Spasiteľa sveta, Mesiáša, Kráľa slávy a vzývali Ho ako Toho, ktorý prišiel, aby vykúpil svet z jeho hriechov.
Blahoslavené buď i malé stádočko, ktoré aj dnes má Bohom osvietené oči a vidí ten veľký zrod a vzrast Božieho kráľovstva, ktoré sa vždy javí ako dieťa, potom je odsúdené na kríž a predsa povolané niesť korunu slávy k spáse sveta! Lebo vtelenie Božieho kráľovstva vždy začína v jasliach, v ponížení, v pokání, nie na trónoch a katedrách. Každý počiatok Božieho kráľovstva sa objavuje v spôsobe služobníka a nie v kráľovskej moci a ľudskej múdrosti. Najprv je oblečené do ľudskej slabosti a chudoby závislej na láske a starostlivosti tých, ktorým prišlo slúžiť.
Kto tušil, že zo vzdelaného farizeja Saula sa stane neohrozený ohlasovateľ Kristovho evanjelia. Kto v stredoveku tušil, že veľká, mnohými vytúžená reformácia, žiaľ aj mnohými zatracovaná a nepochopená reformácia, obnova, sa začne v kláštornej komôrke? Že nenápadným mníchom, Martinom Lutherom a jeho svedectvom viery započne nová éra v dejinách kresťanstva? Kto tušil, že ten muž, ktorého v Anglicku vsadili na dvanásť rokov do väzenia, v tejto potupe a poníženosti napíše „Cestu pútnika“, ktorá je ešte aj dnes po Biblii najčítanejšou knihou na svete a mnohým sa smela stať sprievodkyňou k večnému životu?
Tak život z Boha sa zrodil ako Dieťa v jasliach. Cez poníženie, pokoru a utrpenie vedie cesta k službe a do slávy. Kto chce slúžiť ľuďom, musí sa najskôr stať človekom. Kto nevie byť ako Pavel, pre Židov Židom, pre Grékov Grékom, ktorý by prepadal samospravodlivosti Židov a bol opojený múdrosťou Grékov, ten nikdy nedôjde k tej prorockej službe, ku ktorej ukazujú jasle.
Kto však vie pristúpiť na stanovisko blížneho, ktorý by podľahol hriechom toho blížneho, kto sa učí znášať slabosť suseda a zdieľať jeho núdzu, ten na tejto ceste Baránkovej nájde vzácnu službu Samaritána, skrz neho sú obviazané rany tohto sveta. Takíto učeníci a učenice doplňujú na svojom tele „čo chybuje zo súženia Kristovho pre Jeho telo, ktorým je Jeho cirkev“ (Kol 1, 24), lebo ich služba je preniknutá duchom Majstrovej obeti. Jasle sú teda dobrovoľné sebazapretie, aby sme sa pre druhých stali prorokmi a Božími služobníkmi – to je tajomstvo nebeského kráľovstva.
Pokoj Vám!!