Tragédia Senice, Turej Lúky a brančského okolia pred 350.rokmi

  Tragédia Senice, Turej Lúky a okolia pred 350. rokmi

    Je zarážajúce, že o nasledovných tragických udalostiach píšu naši historici pomerne málo. Viac si ich všímajú necirkevní historici, pravda značne tendečne, vydávajúcich ich za revolučné vzbury dedinskej a mestskej chudoby. Podobne aj rkc.historici dôsledne píšu o týchto udalostiach ako o “vzburách” proti cisárovi a vrchnosti. 

  Tieto udalosti sa netýkajú iba histórie konkrétnch cirkevných zborov, ale pri ich bližšom skúmaní zisťujeme, že sa stali súčasťou aj širšieho európskeho priestoru. Všímal si ich nielen viedeňský cisársky dvor, niektoré európske štáty i vtedajšia pápežská kúria. Predpokladáme, že cirkevné zbory, ktorých sa tieto barbarské a nepochopiteľne kruté represálie brachiálnej moci najviac dotkli, si ich pripomenuli v tomto roku pri ich okrúhlom 350. výročí, keďže na Branči sa nenašiel priestor venovať im aspoň krátku spomienku.

                Čo krvavým udalostiam predchádzalo?

        Začiatok týchto udalosti nie je samozrejme v roku 1673, ale pramení oveľa hlbšie. Nemožno tu však ani v krátkosti spomenúť všetky dôvody a predchádzajúce udalosti. Za ich predohru môžme označiť podpísanie hanebného mieru cisárskeho dvora s Turkami, po porážke Turkov pri Sv. Gotharde a následné neúspešné, prezradené a krvavo potlačené sprisahanie proti cisárovi a kráľovi Leopoldovi I. Prevažná väčšina sprisahancov boli členovia RKC, ale spojil sa s nimi aj evanjelik Ostrošič a šopronský pravotár Štefan Vittnédy. Táto okolnosť bola neskôr, pri známych mimoriadych súdoch v r.1673 a 1674 využitá a zneužitá proti celej evanjelickej i reformovanej cirkvi.

       Po dohode cisára a kráľa Leopolda I. s rím.- kat.hierarchiou vznikol plán na úplné zničenia oboch evanjelických cirkví v Uhorsku. Leopold I, ktorý bol pôvodne pripravovaný na kňazskú dráhu a bol vychovaný jezuitmi už v roku 1670 bol sľúbil, že ak zvíťazí, znovu vytvorí v Uhorsku “kráľovstvo panny Márie” –  “regnum Marianum”. Prímas Juraj Selepčéni mu sľúbil spolu s ďalšími biskupmi ísť mu vo všetkom po ruke. Takými bol najmä Leopold Kolonič, biskup viedeňskonovomestský a súčasne prednosta bratislavskej komory, ktorý sa “preslávil” heslom, že: “Uhorsko najskôr potlačí, potom ožobráči a napokon pokatolíčti”. 

    Juraj Báršon, biskup varadínsky a prépošt spišský prispel k likvidácii náboženskej slobody aj patričnou ideologickou prípravou, vydaním knihy: ”Veritae toti mundo declarata (r.1671), v ktorej hlásal, že evanjelici nemajú práva ktoré im boli predchádzajúcimi mierami priznané, lebo: “1. ich slobody sú spojené so škodou RKC, 2. lebo katolícke duchovensvo protestovalo proti týmto právam (!), 3. lebo evanjelici i reformovaní sa nepridŕžajú vyznaní, na základe ktorých obdržali slobodu vyznania.               

    Vzbury – alebo obrana chrámov, škôl, fár a cirkevného majteku?

      Aby Leopold I. uspokojil nespokojných katolíckych biskupov, ponúkol im možnosť násilnej protireformačnej akcie a celoplošnú likvidáciu evanjelického a kalvínskeho duchovenstva a učiteľov. Pod spôsobom ním nariadených nezákonných vizitácií chceli získať aj všetky evanjelické kostoly, školy a cirkevný majetok. Následne bol bezbrannný pospolitý ľud pod duchovným nátlakom jezuitov a františkánov, ale aj žalárovaním a bezcitným mučením a napokon aj vojenským bezprecedentným útokom na celé brančské okolie ( i iné miesta) nútený k prestupu do RKC. Náboženská sloboda, sloboda svedomia a vyznania sa stali neznámymi pojmami.    

    Keď biskup Juraj Báršoň s uspokojivými výsledkami vykonal kráľovské a prímasove zámery na Spiši a iných miestach, obrátil  svoju pozornosť na Plavecko-branecký seniorát, ktorý bol blízko Trnavy, sídla arcibiskupstva. Na susednom čachtickom panstve už predtým vykonal špinavú prácu František Nádaždy. Evanjelické kostoly a farári tu zostali predbežne len v dvoch obciach. Jednou z nich boli Bzince. Práve bzinský evanjelický farár Martin Zehener cez Adama Poláka dal avízo o blížiacej sa nevítanej návšteve na Turú Lúku, kde bol farárom Daniel Krman st. Ten sa spolu s cirkevníkmi a richtármi obce Jánom Jurašekom a Jánom Štefančíkom spoločne rozhodli k obrane svojho kostola, školy, fary a majetku. Rechtor Pavol Lojnik napísal a poslal list aj bukovským cirkevníkom, ktorých pozvali k obrane kostola. List prevzal bukovský richtár Martin Jakubčík a osobne obišiel cirkevníkov, aby ich pozval k obrane kostola. 

      Biskup Juraj Báršon bol veľmi urazený, keď po príchode do Turej Lúky 14.júla 1672 žiadal kostolník od neho povolenie k vizitácii, pretože dobre vedel, že nemal žiaden právny nárok vizitovať evanjelický cirkevný zbor. Na toto smelé vystúpenie reagoval biskupov brat, kráľovský pronotár Ján Báršon výstrelom z pištole na kostolníka. To však zhromaždený ľud prijal ako signál k obrane. Preto sa sedliackymi “zbraňami” oborili na Báršoňovcov ktorých nemilosrdne mlátili tak, že pronotár Ján Báršon zraneniam podľahol a biskup, unikol smrti len pod ochranou farára D.Krmana, ktorý ho s manželkou a pozvaním habánskym felčiarom ošetroval na fare a a odviezol na hrad Branč.

     O priebehu udalosti máme výsledok podrobného vyšetrovania zaznamenaný vo výroku vyšetrovacej komisie a zo zápisnice súdu, ktorá sa akoby zázrakom zachovala do dnešných čias v Maďarskom národnom archíve. Súd vo forme panskej súdnej stolice sa konal v Sobotišti dňa 5. septermbra 1672. 

           Ešte pred konaním samotného súdu boli 18.augusta predvolaní na vyšetrovanie všetci zostávajúci evanjelickí farári z okolia. Títo do Sobotišťa prišli, ale keďže sa nedostavilo exekučné vojsko generálu Rabattu táboriaceho pri Skalici, farári: domáci Ján Sentkerešty, senický Štefan Pilárik, turolúcky Daniel Krman I., prietržský Jonáš Kranc a vrbovčiansky Michal Láni sa vrátili domov. Predvolaní na vyšetrovanie boli opäť o týždeň 24.augusta. Pilárik dostal upovedomenie od brančského panstva, aby sa do Sobotišťa nedostavil. Pilárik poslal odkaz citovaným farárom, aby urobili podobne. Sám okamžite utiekol do Veľkých Levár, kde sa uchýlil pod ochranu grófa Krištofa Ferdinanda Koloniča. Po vyše ročnom skrývaní v Levároch bol nútený emigrovať do Saska, kde neskôr v Neusaltzi zomrel.

    Rabatta sa s vojakmi (kyrysníkmi) snažil na fare zhromaždených farárov zajať, ale všetkým sa podarilo ujsť do polí a skryť sa v horách. Zajal len Michala Lániho, ktorého uväznil a potom vypovedal z krajiny. Následne v Senici vojaci vyrabovali faru a zaujali kostol. Pilárik tak opäť prišiel o svoju knižnicu, ako už predým v Čachticiach. O jej spálenie na sobotišskom prianieri sa zaslúžil “horlivý misionár” františkán Štefan Pobjecky, ako o tom sám napísal vo svojom životopise. Tento zverejnil Dr.Vševlad J.Gajdoš v knihe: Františkáni  Slovenskej literatúre (USA, Clevelend Ohio 1979), pričom “nie veľmi chváli”  tento druh “misionárskej horlivosti” Pobjeckého.   

     Panský súd v Sobotišti 5.septembra 1672 prejednával ako prvú predchádzajúcu obranu (“vzburu” ) evanjelikov v Senici, kde už skôr prebehlo viacero pokusov o zaujatie kostola a vyhnanie Š.Pilárika, ale neúspešne. Ako hlavný vinník odporu bol označený Š.Pilárik a cirkevný učiteľ a s nimi ďalších 123 seničanov.   

      Na tomto mieste spomeňme pramene, ktoré v našej cirkvi neboli ešte pred širšou verejnosťou publikované. Je to jednak list samotného Jura Bároňa pápežovi Klementovi VII. do Ríma a pápežova odpoveď.

                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                 Zverejňujeme tu tiež aj jeden z ôsmych obrazov (v poradí štvrtý) zachytávajúcich priebeh “turolúckej vzbury”, na ktorom je znázornený útok sedliakov na oboch Báršoňovcov, pričom bol  kráľovský pronotár Ján bol zabitý. Následne bol s veľkými poctami pochovaný ako mučeník vo farskom kostole v Skalici. Tento obraz tu dodnes existuje a tí, čo považujú Jána Báršoňa za mučeníka, môžu sa k nemu modliť. 

                     Epitaf na obraze hovorí:

“Hrôzovláda Luteránov na panstve Branč, spáchaná roku 1672 dňa 14.júla .

       … Bol tento Vládca pravý, sudca spravodlivý, apoštol nadšený,    

      Kazateľ pomazaný…V ríši apoštolov sa neligotal, ale žiaril,        

      Pokiaľ v osade Turá Lúka, na panstve Branč, v stolici Nitrianskej              

      spolu so svojím bratom  Jurajom Báršoňom, biskupom     

      varadínskym, sa usiluje rozžať svetlo spásy v temnotách… 

      pod ranami sekier, prútov, kyjakov a palíc, metiel,         

      smrtonosnými ranami a údermi bol posiaty…

      Vzdať úctu a hold na Spiši, Jána Bársonya Apoštola a mučeníka  

       radí, áno prikazuje námestník Kristov, pápež Klement X.” 

     Juraj Báršoň napísal osobný list pápežovi, v ktorom sa posťažoval ako aj jeho, biskupa – kacíri “…zrazili na zem a poležiačky cítil na sebe asi štvrť hodiny údery sekier, cepov, kyjakov a iných gazdovských nástrojov. Zasadili mu do hlavy smrteľnú ranu, ale Boh ako zázrakom – nedopustil aby skonal…”.   Príznačné je, že ani slovom sa nezmienil o pomoci Krmanovej, jeho manželky a o habánskom ránhojičovi z Branča. 

         Pápež Klement X. mu poslal úradnú pápežskú listinu (breve), v ktorej vyslovil “spolucítenie”, a zároveň  “blahoželanie, pretože jeho zranenie bude iste základom, že obdrží korunu Božích bojovníkov.” Napokon mu zaslal svoje “ apoštolské požehnanie”. (List z Ríma 20. augusta 1672)  Báršoň sa tiež prihovoril aj za ďalších spoluúčastníkov, ktorým sa dostalo bitky a žiadal pre nich od komory bolestné.

      Rozhodnutím súdu v Sobotišti boli odsúdení na smrť menovite Štefan Pilárik a agilný muž Štefan Sabo zo Senice, turolúcky richtári a tiež Tobiáš Masaryk a Martin Matušovič, ktorí utiekli z hradu Branč a pohrdli súdom. Odsúdení richtári boli odvedení na Čachtický hrad, pretože hajdúchom na Branči sudcovia nedôverovali.                         

            Po mnohej tortúre a mučení prišlo k násilným prestupom do RKC, čo bol pre mnohých jediný spôsob ako sa vyhnúť ďalšiemu mučeniu. Oslobodení boli tí, ktorí sľúbili, že do stanoveného termínu prídu do sobotištského kaštieľa a ich nevinu potvrdí 20 privedených svedkov.

    Špeciálnu úlohu dostal provizor čachtického panstva Ján Kruplanič. Komora ho poverila sledovaním turolúckeho D.Krmana. 15. januára 1673 hlásil komore, že sa skrýva na kopaniciach v bližšom okolí, preto prepustili z väzenia usvedčeného zbojníka Jána Hrajnohu s tým, aby sledoval a za odmenu hlásil miesto pobytu turolúckeho a senického farára. Pánovi arcibiskupovi bola milá aj služba vychýreného zbojníka s cieľom dosiahnúť svoj cieľ, zmocniť sa tých kazateľov, ktorí boli na úteku. 

                       Zmena plánov na exekúciu trestov

        V roku 1673, dňa 16.mája bola zahájená kráľom Leopoldom I. pravota proti D.Krmanovi a Š.Pilárikovi, ale napokon ich kauza bola odložená “ad acta”, keďže boli stále na úteku. Navyše, už vtedy mal arcibiskup Selepčéni pripravený iný plán. Nie jednotlivo obviniť a prácne dokazovať vinu jednotlivým kňazom a učiteľom, ale cieľom sa stalo pripraviť plošné a všeobecné obvinenie všetkých evanjelických predstaviteľov z velezrady, z urážky kráľovského majestátu, katolíckej cirkvi a tak definitívne “vyriešiť” otázku oboch evanjelických cirkví. To sa potom, prejavilo na mimoriadnych bratislavských súdoch v roku 1673 a 1674.

     Katolíckym farárom a jezuitom však neúspešné zabratie kostolov v Senici a na Turej Lúke nedalo spať. So súhlasom panovníka, bratislavskej komory a jej predsedu Koloniča, arcibiskupa Selepčényho a ďalších bolo k prevedeniu exekúcie rozsudkov povolané cisáske vojsko. 

      Odobratie kostola v Senici bolo naplánované na prvé výročie Turolúckej obrany, na deň sviatku Božieho tela, ktorý však bol kvôli jarmoku posuntý na najbližšiu nedeľu – 4. júna 1673. 

      Obe strany konfliktu sa odhodlane pripravovali na tento deň.

Do slávnostnej procesie rím.katolíkov sa zapojili nielen viacerí rím.kat. farári a jezuiti, ale aj vojenská posádka nemeckých vojakov z hradu Branč s pripravenými mušketami. Evanjelici zo Senice a okolia sa zhromaždili jednak v kostole a väčia časť na neďalekom cintoríne. Keď sa po kázni sprievod pohol mestom smerom k evanjelickému kostolu, stalo sa, že vojaci v čele sprievodu vypálili – údajne čestnú salvu – na počesť Božieho tela v blízkosti kostola. Evanjelici to pochopili ako začiatok útoku a vyrútili sa na vojakov a sprievod. Títo sa stiahli na katolícku faru a tu sa bránili. Prvého, ktorý sa priblížil zastrelili (Ján Zachelec), čo ešte viac vyprovokavolo evanjelikov. Pri útoku na rkc. faru v boji zabili veliteľa Nemcov a niekoľých vojakov a tiež tridsiatnika Št.Hovátha. Zbili aj prítomného kazateľa, ktorý predtým v kázni hanobil evanjelikov a následne rozbili celé zariadenie chrámu. 

     Toto momentálne víťaztvo evanjelikov bolo iba zdanlivé a vemi pochybné. Katolícki kapláni a služobníci okamžite písali žalobný list bratislavskej komore dňa 10. júna 1673. V liste žiadali o čo najtvrdšiu odplatu a pomstu. Dokladom o priebehu udalostí sú aj dve zachované zápisnice, ktoré vznikli pri vyšetrovaní. Vypočutých bolo 23 svedkov. Z výpovedí však nebolo možné usvedčiť duchovných autorov povstania a súdne pokračovanie bolo zastavené. “Oprávnení činitelia” zrejme pokladali uloženie exemplárnych trestov za nízke a pre želaný efekt nepostačujúce. Podľa návrhu už smutne známeho Jána Kruplaniča rozhodla sa komora na zákroky v podobe retorzie, a to obsadením Senice chorvátskym vojskom.

     K exekúcii a potrestaniu vinníkov bol vyslaný pluk vojska 4000 kyrisníkov generála E.R.Stahremberga, ako to zaznamenala aj kronika sobotištských habánov:” Veliký strach obkľúčil oblasť panstva Branč, keď gróf a veliteľ Starnberg tiahol so 4000 mužmi na koňoch a peši s dvoma plukmi Chorvátov proti Senici, ktorí sa veľmi nepriateľsky zachovali plienením a vypaľovaním. Tiež osem osôb obesili a hrozným spôsobom stýrali”.(O udalostiach písali viacerí evanjelickí autori. Izaiáš Pilárik: “O prenasledovaní pravej cirkvi”, nepresne uviedol rok – 1674) .

      Keď 14. júla 1673 prichádzalo vojsko, senickí evanjelici zazvonili na poplach preto, aby sa ľudia skryli, nie aby s obrovskou presilou bojovali, ale cisárske vojsko to považovalo za urážku. Prvým známym mučeníkom tohoto dňa sa stal kantor Bojkovský a zvonár Pavol Sablovič. Ďalším bol mladý Martin Novák, syn farára z Medzeva, ktorého hľadali vojaci. Keď prišiel na rad sotva 18 ročný mládenec, ktorý pomáhal zvoniť, ponúkli mu milosť, ak prestúpi. On to odmietol a odvolával sa na spravodlivý posledný súd Boží. Plukovník Chorvátov Collaldo sa naľakal a od ďalších popráv upustil a obvinených uväznili na hrade Branč. 

      Keď Stahremberg odtiahol, Collaldovi vojaci začali prenasledovať všetkých obyvateľov. Strieľali po nich na ulici, rabovali domy a nakoniec vypálili celé mesto. Podobné besnenie vojska sa udialo aj na Turej Lúke. Zdá sa, že práve tu sa retorzia začala, keďže turolúčania neboli na príchod vojska pripravení a tu bolo aj nepomerne viac obetí tejto barbarskej vojenskej represálie.  

    Podobne pokračovali vojaci aj v Prietrži, v Čáčove a v Častkove. Mŕtvych, ranených, zúbožených už nemal kto spočítať a ich mená sú zapísané už len v zoznamoch bezmennných.

     Aby opis týchto neuveriteľne desných udalostí nebol azda tendenčný, odcitujme tu písomné svedectvá dvoch priamych svedkov tohoto neslýchaného a krutého pokračovania.

    Pavel Orbán, záložný držiteľ panstva z Turej Lúky, vydáva dôkaz pravde tým, že sa ešte pred 18. augustom 1673 listom obrátil na bratislavskú komoru so žiadosťou o náhradu škody, ktorú vďaka besneniu vojska utrpel. Pripomína, že bol členom súdu v Sobotišti a bol za potrestanie vinníkov, čím dokázal vernosť bratislavskej komore. Medzi iným však napísal: “ …ako som sa dozvedel z dôveryhodnej a spoľahlivej správy istých urodzených osôb, proti mysli a očakávaniu vojenského velenia, dal zrovnať (Collaldo) so zemou požiarom moju časť turolúckeho majetku, zákonne založenú sumou okolo päťtisíc florénov, bez toho, aby som si to zaslúžil a, čo je horšie, okrem iných nechal biedne zahynúť v plameňoch aj nevinné deti, dal zobrať úplne všetok majetok sedliakom, ktorí sa po predošlom uistení vrátili domov, ich statok a dobytok obrátil na vojnovú korisť, … čo všetko, ba ešte aj väčšie veci, vyjdú čoskoro najavo”. 

      Komora 21.augusta 1673 vyslala svojho človeka, Jána Kruplaniča, aby zistil, aká je situácia na menovaných miestach. Odpoveď J.Kruplaniča je až desivá “Podľa dôstojného rozkazu Vašej veľkomožnej Milosti, prešiel som všetky miesta skazy dedín brančského okolia, všetko “oculova” (videl) a obhliadol.

   Po prvé. Prvá moja cesta viedla do dediny Prietrž. V tejto dedine …zostal iba jeden dom neporušený a na kopaniciach som našiel iba dvoch želiarov a jedného podaného s polkvartálnym výmerom……ďalej domy viacerých poddaných pohltil oheň až na prach – najmä drevené chalupy. I staviská zo surovej tehly podliehajú skaze pre terajšie časté dažde. Títo ľudia prišli o všetok rožný statok – slovom vyšli na mizinu. Ešte sa opovažujú tvrdiť, že ani v dobe vtrhnutia Tatárov neutpeli také škody, ako teraz. Plačú a nariekajú a seničanov preklínajú.

   Odtiaľ som sa odobral do Senice. V meste Senici neostal ani jeden dom celý. Zhorel aj kostol a dom fiškálov je hrozne poškodený. Vo dverách, oblokoch domov týchto obcí nezachoval sa ani jediný železný klinec. Ešte i kamené stĺpy boli povalené. Slovenská pechota ich ničila pre železné mreže. Sotva vidieť tu človeka, taká je tu púšť. Obilie na poli nepokosené, iba teraz počínajú poniektorí žať…

    Odtiaľ som zašiel do Čáčova. Ani tam nezostal viac ako jeden dom celý. Aj títo prišli o všetko čo mali – o statok i ostatné všakové veci”….. Z Čáčova viedla moja cesta do Častkova. Aj táto obec, práve tak ako predošlá, do základov vyhorela. Podobne i tunajší prišli o všetko”.  Kruplanič na záver konštatuje:”… o utrpených škodách, nebude to tak hneď, ale uplynie veľa rokov, kým sa spustošené kraje znova vybudujú”.        

    Toto barbarské počínanie veľmi oslabilo duchovný a hospodársky stav našich evanjelických cirkevných zborov. Ale napriek všetkému, nebol to ich koniec a zánik, ako si to “ten starý nepriateľ” predstavoval. Našich predkov vo viere nezlomilo ani nasledujúce desaťročné krvavé prenasledovanie a nie menej ťažké nekrvavé prenasledovanie trvajúce ešte sto rokov.                                                                                

                                                                      Ľubomír Batka st.