Buďme verní až do smrti
Príď, Pane, k nám so svojím jasom –
Osvieť nám srdcia plné rán!
Voláme k Tebe silným hlasom –
Tmu zažeň, veď nás v nebies stan!
Nech celý život náš je žitím,
V ktorom by prúdil svetla jas –
I cestou kríža, vlnobitím,
Ty v svoje svetlo obleč nás! Amen
2 K 11, 21 – 33; 12, 7 – 10:
“Na svoju hanbu hovorím: v tomto ako by sme, ozaj, boli slabí!
Ak si však niekto trúfa v niečom – nerozumne hovorím – trúfam si aj ja. (22) Sú Hebrejci? Som aj ja! Sú Izraelci? Som aj ja! Sú potomci Abrahámovi? Som aj ja! (23) Sú služobníci Kristovi? Bláznive hovorím: Tobôž ja!
– Viac som sa napracoval, viac naúpel vo väzeniach, viac nazvíjal pod korbáčmi, často som bol v nebezpečenstve smrti! (24) Päť krát po štyridsať palíc bez jednej dostal som od Židov, (25) tri krát ma zošľahali, raz kameňovali, tri razy som stroskotal, deň a noc som sa zmietal na morských hlbinách; (26) často na cestách, v nebezpečenstvách na riekach, v nebezpečenstvách od lotrov, v nebezpečenstvách od vlastného rodu, v nebezpečenstvách od pohanov, v nebezpečenstvách v meste, v nebezpečenstvách na púšti, v nebezpečenstvách na mori, v nebezpečenstvách medzi falošnými bratmi; (27) v námahe a trude, často o bdení, o hlade a smäde, často v pôstoch, na zime a v nahote; (28) a okrem toho, – čo ani nespomínam, – deň po deň nával starostí o všetky cirkevné zbory. (29) Kto umdlieva, že by som ja neumdlieval? Kto je vystavený pohoršeniu, žeby to mňa nepálilo?
(30) Ale, ak sa mám chváliť, svojou slabosťou sa budem chváliť. (31) Boh a Otec Pána Ježiša Krista, požehnaný naveky, vie, že neklamem. (32) V Damasku miestodržiteľ kráľa Areta strážil mesto Damask, aby ma chytil, (33) ale v koši ma pustili oknom cez hradby, a tak som unikol jeho rukám.
…(12, 7) a aj pre neobyčajnosť zjavení. Preto, aby som sa nepovyšoval, bol mi daný osteň do tela, anjel-satan, deptať ma, aby som sa nepovyšoval. (8) Tri razy som prosil Pána, aby ho odstránil odo mňa, (9) ale riekol mi: Dosť máš na mojej milosti; lebo moja moc sa v slabosti dokonáva. Najradšej sa teda budem chváliť slabosťami, aby prebývala vo mne moc Kristova. (10) Preto mám zaľúbenie v slabostiach, pohanách, súženiach, prenasledovaniach, v úzkostiach pre Krista; lebo práve keď mdliem, som mocný”. Amen
Milí bratia a sestry v Pánovi Ježišovi Kristovi!
Svätíme sviatok apoštolov Petra a Pavla. Každý z nich bol celkom iný, ale obaja patrili k stĺpom a oporám cirkvi. Patria k nim aj dnes a budú aj v budúcnosti. Napriek ich veľkosti a významu pre cirkev, nie je oslava týchto apoštolov v cirkvi to prvoradé, čo máme dnes na mysli. Naša spomienka a oslava Petra a Pavla je totiž na prvom mieste oslavou Toho, v ktorého aj oni uverili, Toho – ktorému odovzdali svoj život a v ktorého službe verne, až do svojej mučeníckej smrti stáli. Je to Pán cirkvi, Boží syn a Spasiteľ Ježiš Kristus. Preto hovoriť o Petrovi a Pavlovi znamená pre nás hovoriť o Ježišovi.
Za oboch apoštolov to vyjadril a napísal Pavol takto: “ Lebo ja znaky Ježišove nosím na tele”. Čo tým Pavel myslel?
Mal azda na svojom tele krvavé znaky Ježišových rán (tzv.stigmy) ako to niekedy vidíme v múzeách na obrazoch niektorých svätcov?
To je veľmi málo pravdepodobné. – Myslel snáď Pavel na znaky v podobe nejakého monogramu Ježiša Krista? Ani o ničo také sa nejedná.
Je veľmi pravdepodobné, že Pavel myslel na rany, ktoré utŕžil pri bičovaní pre meno Ježišovo. V liste korintským sme o tom mnoho počuli. To, čo vytrpel on – až po svoju mučenícku smrť – je svedectvom o tom, že vedel v koho uveril, komu naplno patril, kto je Jeho Pánom. Tým je na kríži ukrižovaný Ježiš Nazaretský.
Samozrejme, ak boli Pavol, Peter a mnohí ďalší kresťania bičovaní, prenasledovaní a všelijako trápení, neznamená to, že boli zločinci, alebo spáchali niečo zlé a tak si trest zaslúžili. Ale tak, ako nevinne trpel pred Pilátom a na kríži Ježiš o ktorom je napísané, že: “kade chodil, tade dobre činil všetkým” a prinášal pokoj a nový život všetkým, tak boli prenasledovaní aj Jeho učeníci a apoštolovia. Vykonané dobro by azda boli židia Ježišovi ešte odpustili. Keď predivne nasýtil chlebom a rybami zástupy, chceli ho niektorí dokonca urobiť svojim zemským kráľom. To, čo však nedokázali Ježišovi odpustiť, bola skutočnosť, že žiadal a očakával vieru v seba ako Syna Božieho a potom aj verné nasledovanie.
Podobným spôsobom boli trestaní aj tí, ktorí Pánovo povolanie a poverenie k hlásaniu viery v Ježiša prijali a plnili Jeho misijný príkaz. Preto Pavel spomína: väzenie, údery, 39 palíc bez jednej, kameňovanie a ďalšie zákroky, ktoré nám dnes vyrážajú dych…
Keď sa zajtra skončí školský rok a žiaci prinesú domov vysvedčenia, ohodnotenie svojej práce, usilovnosti a slušnosti, očakáva sa, že dobré zámky budú v ich rodine odmenené. Či a ako budú odmenení neúspešní žiaci nevieme, ale sotva sa stane, že by bol niekto potrestaný za dobré vysvedčenie a chovanie.
Apoštolovia Peter a Pavel, ale aj ďalší boli vo svojej práci a pre službu pri hlásaní evanjelia horliví a úspešní, ale ich “odmena” zo strany sveta bola trpká a v konečnom dôsledku znamenala mučenícku korunu.
Znakom vernosti a dôvery v Pána Ježiša Krista je však to, čo je možno pre mnohých nepochopiteľné: obaja považovali svoje vlastné utrpenie pre Krista za vyznamenanie, za najlepšie vysvedčenie, ktoré mohli dostať. Naopak, priateľstvo sveta a so svetom by bolo bývalo zlým svedectvom o ich apoštolskej práci.
Oni nielen hlásali, ale aj sami podľa zvestovaného slova aj žili, vediac: ”Keď máličko potrpíte, kynie vám veľká odmena”. Nie zo strany sveta, ale od Pána Ježiša Krista.
Bratia a sestry!
My sme znovu a znovu a pri sviatku apoštolov – nielen Petra a Pavla, ale aj iných, a napríklad aj pri sviatku diakona Štefana, volaní k tomu, aby sme nasledovali ich vieru, vernosť a statočnosť v boji s neveriacim svetom. Pretože zloba svet sa často voči kresťanom prejaví diskrimináciou, posmechom, na cti utŕhaním, alebo aj otvoreným prenasledovaním. Takým spôsobom aj my sami môžeme niesť Ježišove znaky na svojom tele.
Naši evanjelickí predkovia sú nám dodnes vzácnym príkladom, hodným nasledovania. S veľkou odvahou a obeťami zotrvávali v poznanej pravde evanjelia, neraz až po “ hrdlá, česť a majetok”, v istote viery, že tí čo ich pripravovali o život a majetok – “nič tým nezískajú, nebesá nám nechajú”.
Včera som počúval reláciu v rozlhase o tom, či brať,ale nebrať malé deti na pohreb. Odporúčané bolo, že radšej nie, aby neutrpeli šok. A ak sa už predsa majú vyrovnať so smrťou svojich blízkych,vraj môžu aj ateisti povedať, že:” ich blízky sú v nebi a že sa na nich pozerajú”…
Tak sa zdá, že už ani tie nebesá nám nechcú nechať. Je to prejav toho, že aj “kráľovstvo nebeské trpí násilie až dosiaľ”, preto vidíme aj násilné vlamovanie sa do neho zo strany popieračov Krista Pána.
Ak by chcel dnes niekto z kresťanov chcel niesť na tele znaky utrpenia a na tvári pľuvance, stačí, ak povie, že manželstvo je zväzok len jedného muža a jednej ženy, alebo že deti majú právo na život od počatia…Parlamenty a tvorcovia zákonov na Božie práva nedbajú a vernosť Božiemu a Ježišovmu slovu “odmeňujú” nie síce smrťou, ale mediálnou šikanou a rôznymi hrozbami a sankciami.
Bratia a sestry v Pánovi!
My sa samozrejme nechceme a nemáme povyšovať nad iných. Každý z nás osobne, ale aj celá cirkev spoločne vie a vyznáva: Kto neberie svoj kríž na seba a nenasleduje tak svojho Pána, nie je Ho hoden! My iste smieme prosiť aj o zloženie kríža z našich pliec, alebo prosiť o to, aby nám Pán dali silu “ niesť svoj kríž krotko za Kristom”. Musíme však vždy nanovo vedieť povedať s Pánom Ježišom: ” Ale nie ako ja chcem, ale ako Ty – Otče”. A máme pamätať aj na to, že na naše modlitby a prosby môže náš Pán povedať to, ako povedal Pavlovi: “Dosť máš na mojej milosti…lebo moja moc sa v slabosti dokonáva”
Možno ak by bol Pavel býval zdravší a silnejší, bol by urobil ešte viac pre Božie kráľovstvo. Ale ak by bol spyšnel honosiac sa svojou službou a zásluhami, tak by ohrozil spasenie nielen svoje, ale aj tých, ktorí ho počúvali. Pre nás je v tomto súvise dôležité uvedomiť si, že Pán Ježiš chce a môže vo svojej službe použiť každého: zdravého, ale i chorého, silného i slabého, dospelého i dieťa…V Božom pláne je miesto pri budovaní kráľovstva Božieho pre každého. Je iba jedno kritérium, aby naša služba bola požehnaná a úspešná: totiž, aby každý z nás bol verný! Verný Ježišovi ako Pánovi cirkvi. Pavlova skúsenosť a odkaz je jasný: “Práve vtedy, keď umdlievam – som mocný…”. Vtedy sa Pavel spoliehal skutočne naplno na Ježišovu milosť a silu a nie na seba, alebo akékoľvek iné sily.
Preto príjmime odkaz a svedectvo prvých budovateľov kráľovstva Božieho a kresťanskej cirkvi na zemi. Neľakajme sa našich slabostí, ani žiadnych zlých mocností. Ani nepreceňujme svoje schopnosti, ale pevne dôverujme Pánovi cirkvi, Jeho moci a Jeho zasľúbeniam. Buďme verní až do smrti, aby sme aj my získali veniec života večného. Amen
Sviatok apoštolov Petra a Pavla – Myjava 2023 – Mgr.Ľubomír Batka