Dajme sa zachrániť
Lk 15, 1 – 7:
“I približovali sa k Nemu samí publikáni a hriešnici, aby Ho počúvali. (2) Ale farizeji a zákonníci reptali a hovorili: Tento hriešnikov prijíma a jedáva s nimi. (3) Vtedy povedal im toto podobenstvo: (4) Keby niekto z vás mal sto oviec a stratil by jednu z nich, či nenechá deväťdesiatdeväť na pustatine a nejde za stratenou, dokiaľ ju nenájde? (5) A keď ju nájde, položí si ju s radosťou na plecia; (6) potom, príduc domov, zvolá si priateľov a susedov a povie im: Radujte sa so mnou, lebo som si našiel stratenú ovcu. (7) Hovorím vám: taká bude radosť v nebi nad jedným hriešnikom, ktorý činí pokánie, ako nad deväťdesiatdeväť spravodlivými, ktorí nepotrebujú pokánia.” Amen
Bratia a sestry v Pánovi!
Pomaly sa približuje čas žatvy. Keď naozaj príde, vtedy si mnohí spomenú na staré heslo: “Ani zrnko nazmar!” – Iste je to heslo správne, ale súčasne vieme, že toto očakávanie nebude naplnené, že je to jednoducho ilúzia. Pri kosení a zvoze obilia od kombajnov do sýpok bude narosýpaného zrna až – až. Ľudia nedokážu takéto maximalistické heslá naplniť a napokon sa vždy stretáme s určitými stratami.
V cirkvi máme podobnú túžbu a zámer, pokiaľ ide o duchovnú úrodu. Ňou je záchrana každého hriešnika a jeho privedenie jednak do cirkvi a v konečným dôsledku do “nebeskej obilnice”. V duchu dnešného evanjelia by sme mohli povedať: do nebeského ovčinca. Možno sme na takúto službu a cieľ už dávno rezignovali, vzhľadom na množstvo stratených a a zblúdilých ovečiek, ktorých počet je – ako vieme z každoročného sčítania – pomerne vysoký. A predsa to Pán Boh a Ten, ktorého poslal k záchrane ľudí myslí zo záchranou celého sveta a každého človeka celkom vážne, úprimne a pravdivo. Preto apoštol hovorí:” Boh chce, aby všetci ľudia boli spasení a prišli k poznaniu pravdy”.
Pán Ježiš nám tento Boží záujem a cieľ predstavil vo viacerých slovách a podobenstvách. Jedným z nich je aj podobenstvo o stratenej ovci. Hovorí a pripomína nám, že Pánu Bohu nie je nikto ľahostajný, ale záleží Mu na záchrane každého hriešnika. Preto poslal na svet svojho Syna ako dobrého Pastiera, ktorý vždy hľadal- pre nebo stratenú a teda blúdiacu ovečku, každého človeka, ktorý sa sám zachrániť nemôže.
On hľadá každého aj dnes. Sú a budú zachránení všetci hriešnici? Ak niektorí nebudú, nie je to vina dobrého Pastiera, ale vina tých oviec, ktoré volanie Pastiera nechcú ani počuť, ani prijať,a ktoré sa vyhýbajú stretnutiu s Ním. Možno povedať, že sa dokonca pred Ním, pred Jeho ponukou milosti a záchranou, ktorú On ponúka.
V tomto podobenstve Pán Ježiš hovorí, že On pre záchranu jednej – jedinej stratenej ovci zanecháva tie, ktorú sú už v nebi a ide za tou stratenou, aby ju vytrvalo hľadal. Koná tak “dokiaľ ju nenájde,” aby jej potom ponúkol svoju pomoc, svoje ruky a na ramenách je priniesol do svojho ovčinca. Jeho cieľom je, aby na konci Jeho úsilia ma služby – bola vzájomná radosť a prebývanie v tejto radosti. Slovo o radosti z nájdenej a do nebeského domova privedenej ovečky je radosťou aj pre tých, ktorí s Ním v nebi už dnes prebývajú.
Ak napokon predsa nejaké ovce nebudú do tohoto spoločenstva privedené, je to v dôsledku myslenia a konania samotných oviec, ktoré sa nechcú dať nájsť, dať osloviť Pastierom a v konečnom dôsledku nechcú uveriť slovám dobrého Pastiera. Nechcú dôverovať Jeho ceste a Jeho pravde o konečnom víťazstve nad hriechom a smrťou.
V dnešnom podobenstve je však vyslovená ešte jedna vážna pravda – pravda o realite hriechu. Svedectvo o tom, že v tomto svete je veľká skupina takých “oviec”, ktoré si myslia a sú presvedčené o dvoch veciach:
1. Najskôr vyčítajú a dokonca znevažujú dobrého Pastiera, že sa skláňa ku všetkým hriešnikom. Je to skupina farizejov a zákonníkov, ktorí neveria v lásku a v dar odpustenia hriechov zjavným, tzv. veľkým hriešnikom. Títo hovoria s výčitkou a tak vlastne v nevere, že Ježiš nie je pravým Božím Synom preto, lebo: “Tento hriešnikov prijíma a jedáva s nimi”.
Pán Ježiš si skutočne sadal k jednému stolu s mnohými hriešnikmi. Napríklad s colníkmi – a dokonca jedného pozval aj za svojho učeníka. Odpustil hriech aj žene hriešnici, ktorá mu s vďakou pomazala telo vzácnou masťou a poutierala mu nohy svojimi vlasmi. Domáci, farizej si pomyslel: “Keby tento bol Mesiáš, musel by vedieť, kto je táto žena.” Čiže bol presvedčený o tom, že Ježiš nie je Boží Syn, nie je Záchranca, Mesiáš a Spasiteľ.
Keď sa Pán rozprával pri Jákobovej studni so ženou Samaritánkou, boli z toho prekvapení aj jeho učeníci. A keď vošiel do domu colníka Zachea – povedali mnohí s hrôzou a zdesením: “K hriešnemu človeku vošiel si odpočinúť….”
Na jednej strane teda zbožní farizeji pohŕdali tými, ktorí boli “zjavní hriešnici”- ako o tom výstižne hovorí iný príbeh, že: “Iných za nič nemali…”. Možno boli v ich očiach dobrí iba na prinášanie príspevkom na chrám, ale v podstate nimi pohŕdali a nezáležalo im na nich, na ich spasení.
Čo je ale rovnako nebezpečné, je to, že v skutočnosti neverili v Ježiša ako Mesiáša. Neverili v Jeho službu, v Jeho zásluhy, a tak v ponuku Božej milosti v Ježišovi, ktorý –“pohrdol potupou” a kráčal cestou ku krížu, k prineseniu zástupnej obete za hriech sveta.
Bratia a sestry!
Niekedy sa stáva aj nám v cirkvi, že tento farizejizmus a zákonníctvo sa uplatňujú, dokonca pestujú aj medzi nami. Môžeme to vidieť už v tom, že začneme ľudí deliť na dobrých a zlých, slušných a neslušných – a k tomuto deleniu si vezmeme optiku, okuliare, či oči a hodnotenie ľudské. Pod vplyvom rôznych ľudských učení a názorov hovoríme, alebo si aspoň myslíme, že ľudia sú vo svoje podstate dobrí – a iba vonkajšie podmienky ich robia niekedy zlými. Z toho plynie naivný prístup a očakávanie, že keď sa zmenia podmienky, ľudia sa stanú lepšími. Niekedy sa tak hovorilo o neresti alkoholizmu, o krádežiach, dnes o korupcii a o násilí… – Lenže hriech nie je vo vonkajších podmienkach, ale v srdci človeka, v jeho myslení a vôli, v nedostatku citu a lásky.
Písmo a slovo Božie hovorí inak: Ľudia sú v srdci, vo svojej podstate porušení hriechom… a nič na tom nemení žiadna snaha, ani žiadne slová, či konanie, ktorými niekedy dobrí rečníci a herci ohurujú svoje okolie. V dobe Ježišovej boli takými spomínaní farizeji. Pán Ježiš ich nazval obielenými hrobmi a pokrytcami.
Áno, ľudí možno presvedčiť, pomýliť.
Ak niekto na tvorení takého imidžu pred ľuďmi popracuje – presvedčí iných a neraz aj seba, že on v skutočnosti nepotrebuje pokánie. Možno len tí druhí… Nepotrebuje každodenný zápas o zmenu myslenia a konania. Opätovne a rád sa vyhlasuje za spravodlivého je presvedčený, že aj Pán Boh to musí tiež rešpektovať…
V konečnom dôsledku to ale znamená, že žiaden farizej nepotrebuje Ježiša, Jeho slovo, Jeho sviatosti, Jeho službu. Že Ježiš je proste jeho” kamoš”, ktorý ak aj niečo vidí, tak neprezradí.
Vo verejnom živote to môže úspešne fungovať, ale v nie pred Pánom Bohom, v Jeho očiach a v konečnom dôsledku v Jeho kráľovstve. Tam môžeme byť len ako hriešnici, ktorí svoj hriech uznávajú a s dôverou sa spoliehajú na zásluhy Kristove. Tam môžeme prísť len ako omilostení hriešnici, ktorí len v Ňom a v Jeho zásluhách skladajú svoju nádej. Keď sa dáme Pánovi viesť a zachrániť a na Neho zložíme svoje hriechy, tam potom prichádza to, po čom túžime—pokoj a radosť, ktorú v dokonalosti spoznáme vo večnom živote.
Skôr, ako tento cieľ dosiahneme, konajme podobne ako náš Pán: oslovujme, hľadajme a slúžme s trpezlivou láskou najmä domácim viery. Nepovyšujem sa a neodsudzujme iných, neoklamávajme svojich bratov, a za všetko ďakujme a dobrorečme Pánu Bohu a Spasiteľovi sveta, Ježišovi Kristovi. Amen
3.nedeľa po Svätej Trojici – Myjava 2023 – Ľubomír Batka st.