„Prečos’ ma opustil, Bože môj jediný?!
hľa, už sa koniec žitia môjho blíži,
hoc na mne žiadnej nenašiels‘ viny,
predsa umrieť mám ako lotor na kríži,
vôľu Tvoju plnil som život môj celý,
Éli, Éli!“
Tak voláš z kríža a ja Ti ďakujem,
Pane, lebo si ma naučil modliť,
však i ja synom Otca v nebi sa volám,
pod krížom žitia klesám tak ako i Ty,
i z kríža môže ísť k Bohu môj vzdych vrelý,
Éli, Éli!
Ale Ty, Pane môj, trpíš bez hriechov,
nebudem bez nich nikdy ja trpieť,
Ty voláš k Otcovi mysľou svätou, tichou,
v úzkostiach duša či bude úpieť,
ak odošlem ja k Bohu hlas ten smelý,
Éli, Éli?!
Iste odošlem, lebo to dobre viem,
že Boh i žehná a vie i trestať,
ale je predsa dobrým Otcom mojim,
k Nemu sa s vierou môžem utiekať,
v každej hodine hlas prosby veselý,
Éli, Éli!
Človeče, počuj modlitbu Pána,
v materskej reči volá k Otcovi svojmu,
snáď z tej príčiny je zaznamenaná,
bys‘ znal, že milá je i tá reč Jemu,
čo ťa učila matka tvoja — otec tvoj,
Bože môj! Bože môj!