Až potiaľto nám pomáhal Hospodin
Až posiaľ, Bože, pomáhal si nám,
až po deň tento, až po túto chvíľu –
nedarmo vzhliadol ľud Tvoj k výšinám,
pocítil milosť Tvoju ako silu…
Dnes, z vďaky čistej sa Ti koríme,
žes’ vyplnil to, čo si verným sľúbil.
Ó, vďaka, Bože, – čos i trpieť dal,
však z lásky si nás zachoval. Amen (M.R.)
1 Sam 7, 12:
”Vtedy vzal Samuel kameň a postavil ho medzi Micpu a Šén, a dal mu meno: Eben-Ézer a riekol: Až potiaľto pomáhal nám Hospodin”. Amen
Bratia a sestry v Pánu!
Stretáme sa tu v posledný deň roku Pánovho 2022, v dni, ktorý nie je cirkevným sviatkom. Neoslavujeme preto nejaký konkrétny Boží skutok spásy. Ako evanjelici neslávime ani meniny niekedy významného pápeža Silvestra a jeho službu. Ani sviatok podobný druhej slávnosti vianočnej spojenej so spomienkou na prvého mučeníka kresťanskej cirkvi Štefana. Stretáme sa na konci občianskeho roku preto, aby sme poďakovali Pánu Bohu za Jeho milosť, dobrotu a lásku preukázanú nám počas celého tohoto končiaceho sa roku. Prešli sme s Božou pomocou opäť jeden úsek života, v ktorom sme mohli zakúsiť Jeho požehnanie, pomoc a ochranu.
Pán Boh je Stvoriteľom sveta a tak aj Pánom a darcom času. My ľudia sme si čas nedali, ale sme ho prijali z Božích rúk. Človek iba vymyslel kalendár, ako pomôcku počítania dní a rokov a ten nám pomáha uvedomiť si niektoré významné medzníky, pri ktorých sa smieme zastaviť. Pri premene času a rokov si uvedomuje nestálosť všetkého v tomto svete a tak aj našu pominuteľnosť. Ducha dnešného dňa a večera vystihujú slová 90 žalmu: ” Čas nášho života je sedemdesiat rokov, pri dobrej sile osemdesiat rokov, bo rýchle prejde a my zaletíme”. Preto prosíme so Žalmistom: ”Uč nás tak počítať dni života, aby sme múdre srdce získali”. (Ž 90,12)
Zastavujeme sa preto v behu času ako jednotlivci, ale aj ako spoločenstvo pútnikov na tejto zemi, totiž ako cirkev Ježiša Krista.
Spoločne si uvedomujeme, že “ tu nemáme trvalého miesta, ale ono budúce hľadáme”.( Žd 13, 14) Ako kresťania prežívame posledné hodiny končiaceho sa roku s určitou vážnosťou a pocitom zodpovednosti pred Pánom, nie iba v nejakej povrchnej zábave, ako sa k tomu uchyľuje okolitý svet. Vedomie prelomu časov nás vedie k zodpovednosti pred naším Pánom a povzbudzuje nás k duchovnej pripravenosti k tomu dňu, kedy príde náš Pán a Jeho súd. Myslíme teda na duchovný boj viery a jeho víťazný koniec, ktorý vidíme vo večnej záchrane. Preto nám prelom času slúži k duchovnému povzbudeniu a k pohľadu upretému k tomu, čo je pred nami. Máme pred očami to, čo sme prežili: dobré i zlé, pekné i smutné, ale – ako apoštol hovorí- “cieľ mám vždy pred očami”. Bežíme k cieľu, ku ktorému nás Kristus Pán pozval, získal a povolal.
Túto končiacu sa etapu nášho boja viery končíme s vyznaním Božieho muža Samuela :
“ Až potiaľto pomáhal nám Hospodin”!
Preto: za všetko Pánu Bohu ďakujme a
a v nádeji sa povzbuďme.
Bratia a sestry!
Samuel bol kňazom a prorokom v Izraeli, ktorý žil a konal ustavične ako ten, kto si je vedomý, že stojí pred Božou tvárou. Bol sudcom Izraela a teda aj duchovným vodcom ľudu Božieho. Žil so svojím ľuďom, poznal jeho radosti i starosti. Žil v období veľkých navštívení a trestov, ktoré prišli na ľud za kňaza a sudcu Éliho a najmä jeho synov. Vtedy Filištínci vytiahli do boja proti Izraelu, spôsobili mu porážku a následne ľud sužovali. Ukradli aj truhlu Hospodinovu s dvomi kamennými doskami Zákona. Bola to pre ľud priam katastrofa a mnohí tú situáciu vnímali ako Boží trest za neveru Izraela.
Keďže však Hospodin svoj ľud nezavrhol, Filištínci po čase vrátili truhlu zmluvy Izrealcom. Ľud po dvadsiatich rokoch začal konať pokánie, opúšťal cudzie modly a božstvá, počúval napomínanie Samuela, ktorého prosili, aby sa za nich modlil. Tak Hospodin ukázal svoju milostivú tvár Izraelu a pri následnom útoku Filištíncov, Izrael zvíťazil, nepriateľa porazil a získal predošlú slobodu. Vtedy Samuel postavil medzi Micpou a Šenom “kameň pomoci” a nazval ho “Eben-Ézer” – kameňom pripomínajúcim túto pomoc Božiu, pričom povedal: “Až potiaľto pomáhal nám Hospodin”.
Milí bratia a sestry!
Aj my si dnes pri tomto medzníku života a prelome rokov, uvedodmujeme Božiu pomoc a milosť, ktorú sme prijali každý z nás, ale aj ako spoločenstvo veriacich. Obrazne povedané: Aj my staviame v našich srdciach kameň vďaky a vyznávame: “Až potiaľto pomáhal nám Hospodin”.
To, čo sme zažili, skúsili, dosiahli, čím sme sa mohli potešiť, čím sme boli obohatení a to, že sme mohli žiť v slobode a pokoji, nie je iba naša zásluha. Ako kresťania vyznávame s apoštolom Pavlom:
“ …Lebo Ním žijeme, hýbeme sa a trváme”. Naše piesne, ktoré spievame, naše osobné i spoločné modlitby chcú vyjadriť predovšetkým túto vieru a vďaku za všetko Božie požehnanie.
Myslíme na požehnanie osobné, na dar zdravia, na požehnanie našich rodín i našej cirkvi a cirkevného zboru. Prešli sme iste aj mnohými skúškami a zápasmi, ale právom môžeme v našich srdciach “postaviť kameň Eben-Ézer”, pripomínajúci Božiu pomoc, lásku a milosť.
Bratia a sestry!
My sme niekedy pohodlní, možno aj spozdilí srdcom veriť a stavať takého “kamene pomoci” v srdciach. Často zabúdame pripomínať si to dobré, čo nám dal Pán Boh v našom spoločenstve cirkevnom a dnes – keďže prežívame tento deň a večer aj ako spoločenstvo národné – aj v našom národe. V Izraeli to bolo a je dodnes inak. Nám síce zanechal odkaz náš kňaz Ján Kollár v slovách Slávy dcéry: “Stúj noho, posvátní místa jsou kamkoli kráčíš”. Často nepoznáme tie minulé dni, tým menej roky, keď nám Hospodin poprial mnohé víťazstvá, alebo možné východiská z našich bied.
V tomto roku sme s našimi priateľmi zo spoločensttva Johanky Hrebendovej z Vrboviec postavili, posvätili a odhalili dva takéto “kamene”, dve pamätné tabule. Jednu na sobotišstkej evanjelickej fare kňazovi a národovcovi Danielovi Jaroslavovi Bórikovi, ktorý sa v sobotištskej fare narodil pred dvesto rokmi, známeho z Hurbanovských bojov. Druhý kameň s pamätnou tabuľou sme odhalili potom na Ostrom vrchu nad Vrbovcami kuruckým bojovníkom za slobodu náboženskú i národnú, ktorí tam zviedli boj a vylievali svoju krv v roku 1704.
Spomínam to však najmä preto, aby sme si uvedomili náš dlh práve voči týmto miestam, keď sa stretávame tu na Starej Myjave, ako mieste prvého evanjelického kostola. Ale tiež miesta veľkých obetí evanjelikov v boji s kozákmi (viď: Myjava a kozáci) a miesto pôsobenia mučeníka našej cirkvi – biskupa Daniela Krmana ml., ale aj jeho otca a ďalších evanjelických kňazov. Ide o miesta pripomínajúcu našu slávnu minulosť, ktorá nás môže a má inšpirovať aj dnes k dobrému boju viery v Pána Ježiša a našej ceste s Ním a za Ním. Dnes tu ešte takýto pamätník nestojí, ale verím, že sa tak v budúcnosti určite stane.
Tieto miesta a spomienky môžu byť povzbudením k tomu, aby sme “kamene pomoci” stavali priamo v našich srdciach, čiže aby sme nezabúdali na Božiu moc a pomoc a v jej sile žili a kráčali aj v ďalšom období, ktoré nám, veríme, náš Pán popraje. To všetko spolu je vyjadrením našej viery: “Až potiaľto pomáhal nám Hospodin”, ale aj povzbudením k nádeji, že On chce byť s nami aj v budúcom roku i v rokoch budúcich, ak dokážeme konať pokánie a budeme prosiť o Jeho pomoc a milosť. “Ten, ktorý neušetril ani vlastného Syna, ako nám nám nedaroval s ním všetko”?
Milí bratia a sestry!
Rôznymi cestami kráčajú dnes národy i jednotlivci. Nechceme nikoho súdiť, ale chceme sa povzbudiť v nádeji, ktorá patrí k našej evanjelickej identite, k nášmu vierovyznaniu a k našim skúsenostiam. V Toho, v ktorého dúfali naši otcovia a nebývali zahanbení – smieme a máme dúfať aj my.
Preto aj v túto chvíľu spievame dnes s nábožným pevcom: “Nuž Bohu ďakujme…” (ESP 350) a súčasne vyznávajme, že Ten, ktorý “od života matiek našich bol vždy s nami”, bude s nami aj naďalej, ak sa Ho sami nevzdáme ľahostajnosťou, vlažnosťou, alebo dokonca duchovnou zradou. V novom roku žime a kráčajme verne s Tým, ktorý sa pre nás narodil, ktorý k našej spáse prišiel z Domu chleba, aby nás sýtil, posilňoval a napokon aj priviedol do svoje nebeskej vlasti. Amen
Záver roku 2022 – Stará Myjava – Mgr.Ľubomír Batka st.