„A boli v tom kraji pastieri, ktorí nocovali na poli a strážili si v noci stádo. A hľa, anjel Pánov postavil sa vedľa nich a sláva Pánova ich osvietila. I báli sa bázňou veľkou. Ale anjel im povedal: Nebojte sa, veď zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude všetkému ľudu, lebo narodil sa vám dnes v meste Dávidovom Spasiteľ, ktorý je Kristus Pán. A toto vám bude znamením: nájdete nemluvniatko, obvinuté plienkami, ležať v jasliach. A hneď s anjelom sa zjavilo množstvo rytierstva nebeského, ktorí chválili Boha a volali: Sláva na výsostiach Bohu a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle! Keď anjeli odišli od nich do neba, povedali si pastieri: Poďme až do Betlehema a pozrime sa, čo sa to stalo, čo nám oznámil Pán. Poponáhľali sa teda a našli Máriu a Jozefa i nemluvniatko uložené v jasliach. Keď to videli, vyrozprávali, čo im bolo povedané o dieťatku. A všetci, ktorí to počuli, divili sa tomu, čo im pastieri hovorili. Ale Mária zachovala si toto všetko a premýšľala o tom v srdci. Potom sa pastieri vrátili, oslavujúc a chváliac Boha za všetko, čo počuli a videli, ako im bolo povedané.“ L 2, 8−20
Mnohí nosia na svojich ramenách ťažké bremená a pozerajú sa dole do zeme. Ich oči nespozorovali svetlý lúč svetla, ktorý vychádzal z jaslí, ale zostávali stratení v temnote. Pre mnohých ľudí sú Vianoce záťažou. Dajme si otázku „Odkiaľ pochádzame?“, odpoveď znie: „Z krajiny tisícov smútkov.“ Dnes sa zdá, že so sebou nosíme ešte viac smútkov, takže slávnostná atmosféra nám vôbec nedovolí vystúpiť na povrch. Nie je teda vianočná radosť skôr nespokojnosť ako spokojnosť? Hrozba nezamestnanosti, finančné problémy, rodinné sváry i celosvetové konflikty, to všetko ťažko dolieha na nálady človeka a tlačí jeho pohľad dole do temnej ničoty.
Na nočnom predmestí Betlehema osvieti Božie zachraňujúce svetlo hlúčik pastierov. Prečo práve pastierov? Veď už dávno pominula doba, kedy ľudia s bázňou vyzerali Pastiera, ktorý mohol rovnako ako Dávid dosiahnuť až na kráľovský trón. Teraz patrili pastieri skôr medzi pohŕdaných a porazených, mali ich za vyvrheľov a outsiderov. Veď sa o nich všeobecne hovorilo, že ich ani Boh nechce. Boli spodinou asociálnej vrstvy a nie zriedka ich stavali na jedni úroveň s podvodníkmi a lupičmi. Na rebríčku spoločenského ohodnotenia sa nachádzali tak nízko, že im bolo upierané i právo na svedectvo. A aj keď niečo videli, nesmeli o tom pred súdom vypovedať. Pastieri boli čiernymi ovcami. A práve pastierom Boh osvetľuje noc. Anjeli nenavštívili driemajúci Jeruzalem, ale bezmenný betlehemský vidiek. Práve tu vystupuje Boh zo skrytosti, ktorá trvala celé storočia, a otvára nebo. Vybral si tých posledných, aby boli prvými, ktorí počujú tú dobrú správu. Boh povoláva ľudí z okrajovej skupiny zbaveného svedčiť, aby sa stali očitými svedkami toho, ako sa stal človekom. Ľudia nábožensky prehliadaní zrazu stoja v tradícii starozákonných prorokov a stávajú sa Božou hlásnou trúbou. K nim sa dostáva ten slávny Boží výrok: „Nebojte sa,… lebo dnes sa vám narodil Spasiteľ.“
Vám! Vám, opovrhovaným; vám, prehliadaným; vám, vyvrhnutým; vám, čiernym ovciam; vám, ktorí ste bremenami tlačení do prachu zeme; vám sa dnes narodil Záchranca, Spasiteľ, ktorý vás môže uzdraviť!
To, že k tomu raz príde, videl starý Izaiáš už dávno pred tým a napísal (Iz 9, 5) „Lebo dieťa sa nám narodilo, syn nám je daný“. Martin Luther to vystihol, keď s pohnutím zvolal do prítmia zaplneného kostola: „Urob tie tri písmena ‚nám‘ veľké na nebi i na zemi a povedz: Narodilo sa dieťa, to je pravda, ale komu sa narodilo? Nám, nám sa narodilo!“ Podobne spieva nábožný pevec: „nám, nám narodil sa!“ (ESP 47). Teda to posolstvo anjelov sa stlačilo do jedného slova a jedného mena: Immanuel – Boh s nami (Iz 7,14).
Niet divu, že nebeský posol vraví o „veľkej radosti“. Boh nás obdaroval sebou samým. Najväčší Dar všetkých dôb leží zabalený v plienkach v jasliach v jednej z betlehemských maštalí. Leží tam pripravený už 2000 rokov. Musíme si Ho len vyzdvihnúť. Nezabudnime pri tom nádhernom a prepychovom sviatku pod záplavou darčekov na ten jeden skutočný Dar. Nenechajme sa zaslepiť iluminačným svetlom ozdobných reťazí, aby sme videli to pravé Svetlo rozháňajúcu tmu. Po úspešnom krátkom lete v decembri roku 1903 telegrafovali bratia Wrightovci svojej sestre: „Leteli sme 120 stôp – stop – na Vianoce sme doma – stop.“ Ich známy, ktorému telegram ukázala, zvolal: „Ó, aké pekné, chlapci budú na Vianoce doma!“ Správu o prvom lete s posádkou úplne prehliadol.
Pastieri sa okamžite vydali na cestu. Nepovedali si: „Poďme, aby sme sa pozreli, či sa to stalo.“ Oni nepochybovali o pravdivosti Božieho výroku, ale prijali ho ako fakt: „Poďme až do Betlehema a pozrime sa, čo sa to stalo, čo nám oznámil Pán“. V tomto presvedčení viery sa vydali na cestu. Nechali všetko ležať a šli. Nebolo by im nič platné radovať sa z presvetlenej noci a nebeského spevu a zostať pri stádach oviec.
A tak sa pastieri ocitli pred dverami maštaľky. Mohli vojsť bez platenia. Nebola tam osobná garda, ktorá by strážila vstup k miestu narodenia Kráľa kráľov, nestál tam sekretár, ktorý by udeľoval termíny návštev. Nikto nezabraňoval, nikto neodmietal. Vstúpili do Božieho nového sveta. Bod zvratu v ich živote bol nadpísaný slovami: „Keď to Dieťa videli.“
Zasiahnutí Božím Slovom, ktoré sa v jasliach stalo človekom, nevychádzajú z úžasu. Už nezostávajú na svojom, sú premenení. Dostávajú sa do pohybu a zvestujú čo videli. Všetci, čo to počuli sú nakazení rovnakým úžasom. Zo zastrčených temných pastvín nič nepriniesli, ale späť sa vracajú s osvieteným a naplneným srdcom. Biblický text nám nehovorí, komu to posolstvo povedali. Nehrá to rolu, pretože Dobrá správa je určená všetkým, ktorých človek cestou stretne.
Keby sme tam boli my, boli by sme i my premenení. Srdcia, ktoré sa rozhoria v Ježišovej prítomnosti, sú ako sviece svietiace v temnote. Akú hĺbku by mala vianočná radosť, keby sa o nej nespievalo a nehovorilo ďalej, keby sa nerozprávalo o Božom pohľade na náš poľutovaniahodný stav a veľkých veciach, ktoré pri nás ten Mocný vykonal?
Ďalekosiahlosť „Betlehema“ si človek uvedomí, keď pohliadne na kríž s trpiacim Ježišom. Narodený i trpiaci Ježiš hovorí rovnakou rečou. Pozýva ľudí obťažených bremenami. Môžu k Nemu pristúpiť, môže ich bremeno sňať a pohliadnuť na Svetlo vychádzajúce z jaslí. Slovo: „Neboj sa!“ platí i pre nich, rovnako ako zvestovanie radosti, pokoja a zaľúbenia. Keď sa pastieri neskôr vrátili k ovciam, padla na zem opäť rovnaká tma. Tiež ich práca zostala nezmenená. Ale aj tak nič už nebolo, ako prv. Boh nevstúpil len do ich života, ale vstúpil i do života celého ľudstva. Tá udalosť bola a je tak významná, že podľa nej dodnes meriame čas pred a po Kristovi. Ale Betlehem nie je len pauzou v kalendári. Boh v ňom ukazuje celú svoju lásku a celé svoje zmilovanie. Vianočnému hľadačovi nezostáva nič iné, len aby prijal z neba zvestované posolstvo úplne osobne – „Dnes sa mi narodil Spasiteľ!“
Požehnané sviatky narodenia Božieho Syna.