Slnko spásy
(Zamyslenie na adventných rorátoch)
Mal 3, 20:
“Vám, ktorí sa bojíte môjho mena, vyjde slnko spásy a uzdravenie pod jeho krídlami”. Amen
Prorok Malachiáš ako Boží posol je známy v kresťanskej cirkvi najmä vďaka svojmu proroctvu o predchodcovi a pripravovateľovi cesty zasľúbenému Masiášovi, Jánovi Krstiteľovi, druhému Eliášovi. ”Ajhľa, posielam svojho posla, aby pripravil cestu predo mnou…” (3,1) Ohlas tohoto proroctva je aj v Žalme 68, 5: ”Spievajte Bohu, ospevujte Jeho meno! Urovnávajte cestu Tomu, ktorý prichádza púšťou! Jeho meno je Hospodin, jasajte pred Ním!”.
V dnešný adventný večer sa však chceme zamyslieť nad prorokovým označením prichádzajúceho Masiáša od Hospodina, ktorého pomenováva a označuje ako: SLNKO SPÁSY”. Je iste vylúčené, aby biblický prorok myslel týmto titulom na nejakého pohanského vladára, napríklad na faraóna, ktorý bol v Egypte uctievaný ako Syn Slnka, prípadne babylonského kráľa, alebo akéhokoľvek iného. V pohanských náboženstvách a národoch bolo Slnko bohom (božstvom). Dokonca najvyšším božstvom, ktoré dáva svetlo a teplo, ktoré dáva život a uzdravuje neduhy tela. Slnečné lúče blahodarne pôsobia na zem, ale môžu aj spáliť vegetáciu a zničiť život.
Jedno i druhé bolo zrejmé pohanom i židom. Aj v samotnej Rímskej ríši bol kult Vznešeného boha Slnka. A práve v novozmluvnej a apoštolskej dobe bol tento kult veľmi obľúbený a uctievaný pre rozpustilý spôsob slávenia počas príslušných karnevalov. Pohania vždy verili a veria falošným božstvám a stvoreným veciam, či už sú na nebi, alebo na zemi. Na prvom mieste na nebeskej oblohe to bolo práve slnko.
Samozrejme, pre židov bola takéto viera, alebo náboženstvo rúhaním. Slnko je Pánom Bohom stvorená “vec”, ktorá svojím svetlom a teplom udržuje život na zemi. Niet divu, že Malachiáš siahol po tomto obraze a symbole života a preniesol ho na Hospodina a tak naznačil aj možnosť pomenovať Boží príchod v osobe Mesiáša ako “Slnko spásy”.
Aj v kresťanskej cirkvi sa preto Spasiteľ nazýva Slnkom spásy, od ktorého pochádza život. Odráža sa to aj vo viacerých našich piesňach, napríklad vianočnej: Slnko z viezdy už vyšlo…”, alebo inej: Bože, Otče láska večná, kde je Pán Ježiš označený ako “Slnko spravodlivosti”. Podobne spievame radi rannú pieseň: Slnko spravodlivosti… a iné.
Malachiášove slová, ktoré my bežne používame ako označenie slnečných lúčov, on nazval “krídlami”. Akoby tým chcel povedať: Slnko je Božím poslom – čiže anjelom – a koná len to, čo chce Pán Boh (Hospodin). On vo svojom príchode v Synovi je Spasiteľom, Darcom a Záchrancom života. Je nositeľom dobrých darov, ku ktorým patrí uzdravenie tela i duše a tak aj dar spasenia.
To sa deje vtedy a tam, kde je Slnko spravodlivosti, Pán Ježiš Kristus prijatý s vierou. Jeho príchod je však aj súdom. On neprišiel odsúdiť svet, ale prišiel ho spasiť. Ak však nie je človekom prijatý, tam je odsúdenie človeka. Keď lúče slnka krajinu spália, zem menia na prach, a ten je obrazom smrti. Kto neverí, už je odsúdený. – Tak vchádza človek svojou neverou aj do smrti večnej.
Na vrchole adventu je preto vysoko aktuálna otázka: Ako príjmeme Ježiša dnes, keď prichádza vo svojom Slove? Ako Slnko uzdravujúce, alebo spaľujúce? To, čo “chce spáliť” nie je človek, ale hriech, ktorý je pri človeku a v človeku. Jeho pôsobenie znamená však aj možnosť očistenia od hriechu.
Pred Vianocami a cez Vianoce budeme iste počuť, že tieto kresťanské sviatky vznikli z pohanstva, kde boli oslavou boha Slnka. My však vidíme, že ani u židov nešlo o bezduché preberanie pohanskej viery a pohanských predstáv a nerobili to ani kresťania. Tým však, že slnko svieti rovnako na všetkých ľudí, svečíme o pravde evanjelia, že Pán Ježiš prišiel tiež pre všetkých. Vianoce znamenajú zvesť veľkej radosti všetkému ľudu, že sa nám narodil Spasiteľ, Kristus Pán. Amen
Liturg.text: Ž 68, 1-7 (7.adv./11) Ľubomír Batka st.