Tie tvoje ruky zrobené,
mať moja, zľúbal vrelo
som, milo-nežne zložené
na moje mladé čelo,
keď si ma z domu vyslala
a pritom vrúcne žehnala:
„Boh spravuj kroky tvoje,
ty milé dieťa moje!“
V tie tvoje oči zrosené,
mať moja, pohľad milý
som vnosil nežne, skrúšene
a rieknul ti v tej chvíli:
„Ach neplač, neplač, ľúba mať, —
to nemôž’ večne potrvať?,
syn tvoj ti príde spiatky
v náručia drahej matky!“ —
„A tvoje srdce ľúbené,
mať moja, vzal som s’ sebou
ta, v kraje cudzie, vzdialené
a objal lásky nehou,
by som ťa pri mne vždycky mal,
na teba denne spomínal;
by tak mi tvoja vôla
anjelom-strážcom bola!!“
A hľa už prišiel som ti späť,
mať moja, v domov milý!
Lež kde si? Ach, tam už ťa niet!
Žes’ ľahla do mohyly!
Že teba, drahá, skryli sem,
v tú chladnú, tmavú hrudu, zem
a že tu spíš si sladko! —
Či je to možno, matko?
Či možno, žeby drahá mať,
si ľahla v jamu zhuby
a toho mohla zanechať,
čo ju tak vrelo ľúbi?
Či možno, žeby dobrota
a láska s koncom života
tiež večne koniec vzali
a v hrobe zakapali? —
Nie drahá! — Ó nie! — Tmavý hrob
nestrhal naše zväzky!
Ó, nemôž’ márnosť časných dôb
pohltnúť city lásky! —
Ja cítim, matko, že ťa mám!
A hoc i prach tvoj objímam,
ty žiješ aj za hrobom
a večne v srdci mojom!!