Slnca lúče hravé
zapadali, hasli práve,
keď som vstúpil v záhradu pokoja, —
kde sa túžby duše už ukoja; —
a kde klesne ubolená hlava, —
kde bôľ hynie a spočin nastáva,
a kde mŕtve telá
tíško spia, keď duša odletela! —
Noci závoj tmavý
povrch zeme i hôr hlavy
zapálil už; — mesiac za mrakami
čupel tíško s tisícmi hviezdami,
jakby šípil: okolo polnoci
že dľa danej z výšin neba moci,
v tmavú nočnú dobu
vstanú mŕtve telá z hrobu. —
U nôh mojich leží
jeden dávny, druhý svieži
kopec hrobu. — Tento kvetinami,
vencom skvostným, čiernymi stuhami
ozdobený, — ale tamten pustý;
pokrýva ho len mach žltý, hustý,
bo snáď duša milá . . .
nie viac v svete, by ho ozdobila. —
V dávnom hrobe kosti
ležia otca, — a v blízkosti
umiestnili syna mŕtve telo,
aby ono stlelo, spráchnivelo
pri tom, čo bol z krvi jeho
a kosť z kosti, — syna jediného
by mal otec dolu
a po smrti ležali si spolu!
Zahučal zvon, —
zatíchnul zhon, —
stíchla vrava, stíchol šum, —
prišla doba desných dúm. —
Zatriasli sa chladné rovy, —
v nich povstáva život nový, —
kostry mäsa pozbavené
zdvíhajú sa z chladnej zeme. —
Zahrkocú holé údy,
sprostené súc vlhkej hrudy
a druhovi vo blízkosti
podáva druh chladné kosti!
„A ty kto si? — riekne otec dumne. —
Čo si ľahnul v chladnú hrudu ku mne?
Či to schválne a či proti vôli
údy tvoje zložené sem boli?“
„Ja som tvoj syn! — odpovedá tento, —
Za života žiadal som si len to,
aby moje bezdušné už telo
pri otcovom boku práchnivelo!“
„Ty žes‘ môj syn? — Ach, ja nemám syna!
Mal som ho, — lež veľká vina
od srdca ho strhla otcovského
a na hlavu kliatbu vniesla jeho! —
Ja som ľúbil národ svoj úbohý, —
obetovať zaň bol som hotový
manie svoje i svoj život celý, —
záchvev duše, pocit srdca vrelý, —
zaň som trpel v tmavom i žalári,
zač opľuval svet do mojej tvári,
no, ja trpel vďačne som i hany
a chlúbil sa bôľnom i ranami;
veď som trpel, ako syn verný rodu
za právo a jeho za slobodu; —
ach, a môj syn zradil otca, národ;
vyrval z duše rodoľubstva zárod,
ktorý vštepil som do srdca jeho
v útlej mladi veku detinského!
Zaprel pôvod, zhanil otca meno,
ktoré bôľom bolo posväteno; —
vstúpil v rodu nepriateľov čaty, —
na svoj národ uplietol bič kľatý,
a zadával mu vždy nové rany; —
na pamiatku otca kydal hany,
a konečne . . .
„Ach odpusť, otče milý!“
„Neznám teba! — Duša moja kvíli,
keď to rieknem, — ale tvoje činy
nezmažú ni hrobu priehlbiny:
bo kto zradí vlastnú krv,
je len biedny zeme črv!
Keď sa zmieriš s Hospodinom,
budeš zase mojim synom!!“
A v tom jedna udrela hodina,
a hrob chladný prijal otca, syna!