Istý farizej Ho prosil, aby jedol s ním. Preto vošiel do domu farizejovho a stoloval s ním. A hľa, v meste bola žena-hriešnica; keď sa dozvedela, že stoluje v dome farizejovom, priniesla alabastrovú nádobu masti, odzadu s plačom pristúpila Mu k nohám, začala Mu slzami zmáčať nohy, utierala ich vlasmi svojej hlavy, bozkávala Mu nohy a mazala masťou. Keď to videl farizej, ktorý Ho bol pozval, povedal si: Keby tento bol prorok, vedel by, kto a aká to žena, čo sa Ho dotýka; pretože je hriešnica. Odpovedal mu Ježiš: Šimon, mám ti niečo povedať. A on povedal: Hovor, Majstre! Dvoch dlžníkov mal jeden veriteľ. Jeden bol dlžen päťsto denárov a druhý päťdesiat. A keď nemali z čoho zaplatiť, odpustil obidvom. Ktorý z nich ho bude väčšmi milovať? Šimon riekol: Domnievam sa, že ten, ktorému viac odpustil. A On odpovedal: Správne si rozsúdil. Nato obrátil sa k žene a Šimonovi riekol: Vidíš túto ženu? Vošiel som do tvojho domu, a nepodal si mi vody na nohy, ale táto zmáčala mi nohy slzami a utrela svojimi vlasmi. Nepobozkal si ma, ale ona, ako som vošiel, neprestala mi bozkávať nohy. Nepomazal si mi hlavu olejom, ale táto masťou mazala mi nohy. Preto hovorím ti: Odpúšťajú sa jej mnohé hriechy, lebo mnoho milovala. Komu sa však málo odpúšťa, málo miluje. A jej povedal: Odpúšťajú sa ti hriechy. Vtedy tí, čo spolu stolovali, začali si hovoriť: Kto je tento, že aj hriechy odpúšťa? On však povedal žene: Viera tvoja ťa zachránila. Choď v pokoji! L 7, 36−50
Vieme o čo v reformácii išlo? O čo muselo ísť? O odstránenie veľkého bludu, ktorého sa dopúšťali vo vtedajšej cirkvi s dovolením pápeža Leva X ‒ za peniaze ako na jarmoku predávali najskôr cirkevné viny a tresty, a potom hriechy žijúcich i pochovaných v hroboch. Mnohí z nás už iste v televízii v priamom prenose sledovali nejaké celebrovanie slávnostnej rímskej omše, možno z návštevy rímskeho biskupa na Slovensku, kde boli veľké zástupy ľudu. V nej prijímal prinášaný dopestovaný chlieb, víno a iné, vraj, dary (bicykel, obrazy, knihy, sviečky…) ako obete samému Kristovi.
Ako toto súvisí s udalosťami v dome farizeja Šimona? A ako to súvisí s našim prichádzaním do bohoslužobného zhromaždenia, v ktorom sa stretávame s Bohom, s Jeho slovom, s Jeho darom? Samozrejme, že to súvisí. Veď ide o stretnutie so živým Kristovým slovom a ponúkaným darom. Ide o stretnutie hriešneho človeka s Kristom, keď ten hriešnik hľadá vyslobodenie z hriechov a zo zlého svedomia.
Tá hriešnica vo vyššie uvedenom texte sa chcela, musela stretnúť s Ježišom. Nielen Ho vidieť, nielen pocítiť na svojej hlave hladenie Jeho ruky s nejakým znamením. Ona plačúc so slzami v očiach a bôľom v srdci kľakla k Pánovým nohám a čakala. Chcela Ježiša vypočuť a dostať dar milosti a odpustenia na cestu a do skutočnej slobody a lásky. A farizej Šimon pozoroval jej prejavy vlastnej nahoty, hriešnosti, biedy a zúfalstva. Tá žena zo svojej duchovnej prázdnoty musela vkročiť do Šimonovho domu aj keď nebola pozvaná, lebo v dome bol Ten Jediný. V tom dome chcela ukončiť svoje bedákanie nad sebou, bedákanie, ktoré bude Ním vypočuté.
Nečítame o tej žene či už niekedy predtým volala: kde si môj premilý Ježiši Kriste, kde si Spasiteľ mojich hriechov? A zrazu videla alebo počula, že Ježiš vošiel do farizeovho domu. Preto tam vošla, žalovať na seba, vyspovedať sa Ježišovi. Až v plači vzlykala: Pane, to ja som tá v meste známa hriešnica, ja som do svojej biedy svojvoľne padla a len Teba Ježiši hľadám! Aj pri tej omši tie veľké zástupy to hľadali od pápeža, údajného zástupcu Krista na svete? A hľadáme to my v našich zhromaždeniach od oltára slúžiacich farárov, ktorí dostali do daru od vzkrieseného Krista právo a moc zvestovať odpustenie hriechov? Len v takej istote viery smieme spievať Glóriu na oslavu Boha, prosiť o milovanie s nábožným pevcom „ja biedny červ, ja biedny hriešnik z hlbokosti k Tebe volám, čuj, Bože, smutný môj hlas“ Oslavujeme slávnosti reformácie preto, že i v 3. tisícročí počúvame Luthera, toho žalostiaceho mnícha a biblického profesora, doktora? Akoby aj dnes pozeral vo Wittenbergu na ulicu a počúval to jarmočnícke predávanie odpustkov? A to bez náležitého predchádzajúceho zvestovania evanjelia s výzvou činiť pokánie?
Chápeme prívalové búrky a krupobitia? Ako na tie živly pozeráme? Ako na náhodné zhluknutie mračien, aby sme sa zamysleli nad sebou? Aby sme prekonali bolesť nášho hriechu a odhalili jeho nebezpečenstvo a ťažobu a v tých živloch chápali Boží trest? Vedie nás to do slov evanjelia na začiatku textu o dvoch ľuďoch v stretnutí s Ježišom, Jeho slávou a mocou. Pri Ježišových nohách bedákala kľačiaca hriešnica a akoby z vysokého piedestála nad hriešnicou ten hosťujúci Šimon ‒ farizej s pokrikom volal, alebo si myslel: keby Ježiš bol prorok vedel by kto a aká je to žena, ktorá sa ho dotýka, pretože je hriešnica. Takú ju chcel nasilu v cudzích očiach ten Šimon vidieť, malú smietku, keď vo vlastných očiach nevidel a nechcel cítiť tlak veľkého brvna. Azda po tom všetkom je niekto prekvapený, že Ježiš v tom Šimonovom dome sa stal hostiteľom? Svojim slovom priam velil rozmýšľať; porozprával farizeovi o dvoch dlžníkoch, ktorí nemali čím dlžobu vrátiť. Veriteľ obom dlžníkom dlžobu odpustil. A potom nasledovala tá Ježišova pedagogická, psychologická a výchovná otázka: ktorý z tých dvoch dlžníkov bude viac milovať veriteľa? Odpoveď nespôsobuje žiadny problém. Ale našim problémom neraz býva to, že nevieme, nechceme prejavovať lásku k Bohu a k blížnemu človeku. Milovať hriešnych a každý medzi nich zarátať sám seba. Ak ide o toto, a ono ide naozaj o toto, o obeť vlastných sĺz. Nikdy neľutujme obeť našej pokory, poznania svojich hriechov a potom prejavovať túžbu po oslobodení z pút; to je otvorené srdce pre potreby blížnych, otvorená duša Ježišovi. A On z milosti odpustí to, čo spôsobovalo bolesť a zahanbenie. Veľkosť, požehnanie evanjelickej zbožnosti sa prejavuje práve v takom prichádzaní na SLB, počúvať kázne Božieho slova, sláviť, prijímať Večeru Pánovu a v nej od prítomného Pána prijímať Jeho obeť. Nie teda obetovať kňazovými rukami a slovami ako obeť dopestovaných plodov, chlieb, víno a iné dary prinášané kňazovi, aby ich on premenil a odovzdal Kristovi, hoc bez prítomnosti ľudu. My ďalej prichádzajme k našej, Pánovej Večeri, prijímať od duchovne a telesne prítomného Pána Ježiša Krista Jeho obeť a v Nej blažené odpustenie a ospravedlnenie čo usilovali naši reformátori reformovaním, obnovovaním každý seba samého a potom v pokore a predsa v radosti počúvať a prijímať Ježišovo evanjelium a Jeho vykupiteľské dielo ako obeť milosti vykonanú cestou utrpenia, smrti vzkriesenia a Kristovho zasľúbenia časného dobrého a potom večne v láske a v spáse prežívaného života.
Požehnaný Deň reformácie.