Pri plame dlhých sviec, čo v pohľadoch sa trasú
hláv, mierom zjasnených, i na kníh žltom okutí,
pri plame, dlhých sviec sa duša neraz skormúti,
a plachú zarazí ju ozvena jej hlasu.
Plá viera v zreniciach, ich lúče zo striebra sú,
keď vrúcno žebronia, až slziac v sladkom nadchnutí,
hlas zrelý vo venci, kvet rumenný i zvädnutý,
krv skoro vytreskne z pier chtivých hodokvasu.
V tú chvíľu z úzadia, ktos kráča množstvom pustený,
kol čela ostrý tŕň a odev hmlou sa stele,
a ruka sčernie mi, jak zriem ju v zlate patény.
Nik, nikto nezbadá, jak zvliekam rúcho biele
a idem . . . z kalicha len tieň môj smädným učrpká,
kým z dlažby kajúcno znie žaloba čias pretrpká.