Ustarostenosť postmoderného človeka
1 Tim 2, 1-7:
“Predovšetkým teda napomínam, aby sa diali prosby, modlitby, prímluvy a ďakovani za všetkých ľudí, (2) za kráľov a za všetkých vysoko postavených, aby sme tichým a pokojným životom žili v úplnej pobožnosti a statočnosti. (3) Toto je dobré a príjemné pred naším Spasiteľom Bohom, (4) ktorý chce, aby všeti ľudia boli spasení a došli k poznaniu pravdy. (5) Jeden je totiž Boh, jeden je aj Prostredník medzi Bohom a ľuďmi, človek Kristus Ježiš, (6) ktorý dal seba ako výkupné za všetkých, ako sa osvedčilo v plnosti času. (7) Nato som bol ustanovený ja, ako zvestovateľ a apoštol, – pravdu hovorím a neluhám, – učiteľ pohanov vo viere a pravde.” Amen——————————————————————————————
Bratia a sestry v Pánovi!
Náš dnešný svet, našu dobu a zmýšľanie ľudí charakterizujú odborníci ako dobu postmodernú. Po skončení l.svetovej vojny sa postupne stále viac hovorilo o svete a človeku ako o tzv. “modernom“.
K prejavom modernosti sa počítala aj rastúca sekularizácia – čiže odnáboženštenie myslenia najmä európskej kultúry a priestoru, kde sa predtým predtým udomácnilo kresťanstvo. Moderný človek začal vo veľkom štýle využívať vedecko – technické poznatky a výdobytky.
Keď zrazu z nášho európskeho priestoru a kontinentu vyšľahli plamene ničivej, neľudskej, ešte hroznejšej druhej svetovej vojny, hľadalo sa a hľadá sa dodnes vysvetlenie tohto stavu.
Je skutočnosťou, že toto dokázal moderný človek – opojený svojimi „izmami“. Ani 80 miliónov mŕtvych , obetovaných záujmom totalitných idelológií príliš neotvorilo rozum a srdce človeka. Modernosť sa stále viac a viac spomínala, zdôrazňovala a skloňovala napriek tzv. bipolárnemu svetu – čiže rozdelenému a proti sebe stojacemu svetu v dvoch základných líniach: východ – západ, ale aj sever – juh.
Znakom modernosti bola “moderná viera” v neobmedzený rozum človeka, v jeho neobmedzené možnosti, ale aj v neobmedzený hospodársky rast a blahobyt a jednoduchú cestu k nemu. Ale už posledné dve desaťročia minulého storočia a prelom do nového milénia znamenal novú situáciu. Zrazu sa hovorí o tzv.postmodernom svete. V ňom už nevidíme masovú vieru v “národný socializmus” (nacizmus), alebo v komunizmus – a ak, tak iba u menších skupín ich pohrobkov, ktorých okolie neberie príliš vážne. Stratila sa viera v neobmedzený vedecko – technický pokrok, zmizlo predchádzajúce nadšenie a zrazu sa o všetkom pochybuje. Panuje skepsa a sklamanie z človeka a jeho konania voči životnému prostrediu, ustarostenosť o to, čo budeme jesť, čo budeme piť, čím sa budeme odievať, čím budeme kúriť, svietiť, aké energie používať, ustarostenosť a reálny strach z použitia atómových zbraní. Pochybuje sa o všetkých ľudských zoskupeniach. Nieto riešení, ktoré by všetci prijali bez kritiky,
Je pravdou, že nedôvera sa týka aj cirkvi, ako spoločenstva veriacich. Týka sa teda nielen rôznych “izmov”, ale aj kresťanskej zvesti a viery v evanjelium. Jednoducho, dnes sa o všetkom pochybuje a začína sa brať ako fakt, že každý má svoju vlastnú vieru a teda aj svoju vlastnú cestu, bez ohľadu na iných. Pri slove „pravda“ sa kladie otázka, ktorú kedysi vyslovil pri procese s Ježišom rímsky vladár a sudca Pilát:“ A čo je pravda?”– Bola to odpoveď na slovo Pána Ježiša Krista že “každý, kto je z pravdy počuje Jeho hlas”. So starým pohanským skeptikom Pilátom sa ľudia pýtajú: A čo je pravda ku ktorej máme dôjsť, v ktorej máme žiť, ktorá je večná a nepremenná? Naozaj je možné spoznať pravdu o sebe, o živote, o svete a o Bohu?“ – ozýva sa červík pochybností v srdciach mladej, strednej i staršej generácie.
Keď nám dnes zneje apoštolské slovo a posolstvo o tom že “Pán Boh chce, aby všetci ľudia boli spasení a prišli k poznaniu pravdy” – postmoderný človek sa hneď pýta pochybovačne v sebe:Naozaj Boh chce spásu všetkých?Ak apoštol Pavel niečo hovorí – postmoderný človek to nechápe ako slovo živého Boha, ale len ako jeho osobný názor. Hneď má naporúdzi názor svoj, alebo niekoho iného o ktorom si myslí, že je rovnako dobrý a rovnako správny. Vie, že nie je dokonalý a úplný – ale tú istú pochybnosť prechováva aj ku kresťanskej zvesti. Preto môžeme vidieť okolo seba vládu skepticizmu, víťazstvo pochybností, rezignáciu na hodnoty ako sú dobro, láska, život večný a podobne.
Napriek všetkej skepse, pochybnostiam a individualizmu dnešných ľudí sme ako kresťania povolaní k neseniu večného a teda aj večne pravdivého slova Toho, ktorý je Stvoriteľ sveta a Darca života!
“Jeden je Boh- a jeden aj Prostredník medzi Bohom a ľuďmi, človek Kristus Ježiš” – tak znie slávospev viery a pravdy, za ktorú bol Pavol ochotný položiť život. Spolu s ním a za ním aj mnohí iní!
Keď náš veľký biskup Daniel Krman dokonával časný život v doživotnom žalári v Bratislave, prišiel k nemu jezuita Ján Weismüller a spýtal sa ho, či “chce zomrieť v starej viere”. D. Krman odpovedal že áno – a myslel na vieru všeobecnú kresťanskú, formulovanú starými ekumenickými koncilmi, teda na vieru a vyznanie vyjadrenú v apoštolskom, alebo nicejskom vyznaní. To bola pre Krmana a evanjelických farárov “stará viera”. Pán páter to vedome využil (zneužil) po svojom a vyhlásil, že D.Krman na smrteľnej posteli prestúpil do RKC! Takáto prax bolí aj po 282.rokoch a nepridá na dôveryhodnosti kresťanskej zvesti. Takýmto spôsobom nemôže cirkev ísť v šľapajach apoštola Pavla, “učiteľa pohanov vo viere a pravde”, nasledovať ho a hlásať rovnakú vieru a pravdu ako on a ostatní apoštolovia.
My však v apoštolskej viere a pravde chceme a máme stáť verne a trpezlivo aj dnes. Aj keď, či práve preto, že postmoderný človek pochybuje nielen o samotnom Pánu Bohu a Ježišovi ako Spasiteľovi – “ktorý dal seba ako výkupné za mnohých” – čo je jadro evanjelia, ale pochybuje aj o potrebe vykúpenia ako takého. Pochybuje o človeku, že je hriešnik, že potrebuje vykúpenie, záchranu a pomoc z neba. Pokiaľ je dnes niekto aj prichytený pri čine a pácha akýkoľvek hriech – má sa až do vyhlásenia nezávislým súdom o ňom veriť, že je nevinný a čistý.
Tak sme svedkami dnes naozaj bizarných situácií, že napriek kamerovým a zvukovým dôkazom, nemožno neodsúdeného považovať za gaunera. Dnešný človek si o sebe myslí, že je dobrý – o dedičnom hriechu a porušenej podstate pravého človečenstva nechce nič počuť a je presvedčený, že aj Pán Boh musí s ním byť spokojný. Akáže spoveď, akéže pokánie, akéže vyznanie hriechov, aká ľútosť! To sú postoje a pojmy mnohým neznáme. Takéto postoje prenikajú širokým prúdom aj do cirkvi. Preto sa naozaj musíme mať na pozore. Ak sa tak stane, sme a budeme aj potom naozaj cirkvou Ježiša Krista? Budeme stáť v pravde – alebo v klame? Odpoveď apoštolského slova je zrejmá: “Jeden je Boh, jeden aj Prostredník medzi Bohom a ľuďmi – Ježiš Kristus – ktorý dal seba ako výkupné za všetkých, ako sa dosvedčilo v plnosti času”.
Napriek stavu všeobecnej skepsy, pochybností a tzv. mnohých právd a názorov, cesta nás kresťanov má zostať jednoznačne cestou Pána Ježiša Krista. Apoštol Pavel Božiu milosť a lásku Pána Ježiša konkretizuje pre Jeho vyznavačov a nasledovníkov takto: “Predovšetkým teda napomínam, aby sa diali prosby, modlitby, prímluvy a ďakovania za všetkých ľudí!”
Ak aj máme teda okolo seba neveriacich, alebo napríklad inoveriacich kresťanov idúcich inou cestou k Bohu a ku Kristu (napr. cez Máriu a svätých) ako my evanjelici, je naša pozícia voči nim jasná: je to cesta modlitieb a príhovorov za nich, aj keď inak veria a inak prinášajú vďaky Pánu Bohu. Neraz sme, žiaľ, v pokušení svoju evanjelickú identitu a príslušnosť k evanjelickej cirkvi dokazovať opačne, nie podľa tohto apoštolského, možno ironizovaním inoveriacich, ale nie modlitbami za nich.
Cirkev, ako spoločenstvo veriacich je povolaná prosiť, prihovárať sa aj za pochybujúcich a neveriacich. Často tak robíme na službách Božích, lebo je to jediný legitímny boj za nich a s nimi. Našou túžbou a snahou je, aby ich sám Boh obrátil a prišli k poznaniu pravdy. Stredoveké spôsoby bojov “ohňom a mečom” sú nám cudzie a veríme, že aj väčšinová cirkev ich definitívne opustila. Žiaľ, dnes opäť vidíme, že dodnes tak neurobil ten “osvietený”, moderný a postmoderný svet, ktorý nechce riešiť spory mierovou cestou, cestou práva a spravodlivosti, ale zbraňami a silou.
Ak však hovoríme o kresťanskom zápase a boji, bojovať máme v modlitbách za hlaho a spásu všetkých. To je Pánu Bohu príjemné, pretože On svoju milosť a lásku chce dať všetkým, ktorí sa slobodne rozhodnú prijať Jeho dary! “ Veď On dáva slnku vychádzať na všetkých..- a zosiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých ” – hovorí Pán Ježiš.
To isté platí aj daroch Ducha Svätého. To neznamená zbabelo sa utiahnuť a nerobiť nič. Modlitby za iných sú, ako povedal M.Luther, jedna z najťažších prác človeka.
Vieme, že často tí, ktorým bolo veľa dané a zverené- napr. dôvera ľudí vo voľbách aby spravovali veci verejné a spoločné, zlyhajú, alebo sklamú jednoducho preto, že sú tiež len obyčajní hriešnici. A ak nie sú dobre nastavené kontrolné mechanizmy, ak nie sú pre nich prvoradé morálne hodnoty, ak ľudia nehľadajú kráľovstvo Božie a jeho spravodlivosť, nežijú vo viere a v pravde v Božie slovo a zasľúbenia, nefunguje ani ľudské právo a spravodlivosť. Ak niekto koná dobro, máme za neho ďakovať, ako to ukázali v tomto týždni Angličania pri pohrebe kráľovnej Alžbety II. Za iných máme prosiť, aby im Pán Boh dal vieru a lásku, alebo príliš pyšných zholil z ich trónov. Vieme však a veríme, že sme v rukách Božích a Pán Boh vie o všetkom a dá nám všetko, čo potrebujeme.
Bratia a sestry!
Tak, ako kresťanstvo neorganizovalo povstania a revolúciu proti pohanským cisárom, ktorí boli známi veľkým, neraz obrovským zneužitím moci – tak ani dnes nie je revolúcia programom cirkvi.
Program nasledovníkov Pána Ježiša Krista je jasný: “Aby sme tichým a pokojným životom žili v úplnej pobožnosti a statočnosti!”
Pobožnosť a statočnosť, zachovávanie Desatora a potom modlitby a prosby za všetkých – to je to, čo samo o sebe odhalí zlo tých, ktorí robia opačne. “Toto je dobré a príjemné pred naším Spasiteľom Bohom, ktorý chce dobro a spásu všetkých”.
Otázkou je, či to isté chceme aj my? – Túto otázku si máme zodpovedať sami v sebe, každý z nás. Nebuďme skeptikmi, pochybovačmi o význame daru spásy. Verme, že Pán Boh, skrze dar milosti, zásluhy Syna a prítomnosť Ducha Svätého nás požehná. Že nás zbaví ustarostenosti a strachu z budúcnosti. My stále verne a prioritne “hľadajme kráľovstvo Božie a jeho spravodlivosť” a všetko, čo potrebujeme k životu dnes, nám bude pridané. Napokon našu dôveru odmení aj životom vo večnosti. Amen.
15.nedeľa po Svätej Trojici – Myjava 2022 – Mgr. Ľubomír Batka, nám.farár