Božia reštitúcia
Dúfame, Bože,
náš Pane milý,
vykonať mnoho
keď dáš Ty sily,
zvládať i svet, čo
za hriechom tiahne,
tak mocou Ducha
zvíťaziť slávne. Amen (M.R.)
1 K 2, 2 – 16:
“Lebo som si umienil nič iného nevedieť medzi vami, jedine Ježiša Krista, a to toho ukrižovaného. (3) Aj ja som bol u vás i slabý i bojazlivý a veľmi prestrašený, (4) moja reč a moja kázeň nebola v presvedčivých slovách múdrosti, ale v dokazovaní Ducha a moci, (5) aby sa vaša viera nezakladala na ľudskej múdrosti, ale na Božej moci. (6) My však hovoríme múdrosť medzi dokonalými; pravda nie múdrosť tohoto sveta, ani kniežat tohoto sveta, ktoré hynú, (7) ale hovoríme múdrosť Božiu, skrytú v tajomstve, ktorú Boh pred vekmi určil nám na slávu, (8) a nikto ju neznal z kniežat tohto veku, veď keby ju boli poznali, neboli by Pána slávy ukrižovali; (9) ale, ako je napísané: Ani oko nevídalo, ani ucho neslýchalo, ani do srdca človeka nevstúpilo, čo pripravil Boh tým, ktorí Ho milujú. (10) Boh totiž zjavil nám to Duchom; lebo Duch skúma všetko, aj hlbokosti Božie. (11) Veď kto z ľudí vie, čo je v človeku, ak nie duch človeka, ktorý je v ňom? Tak ani veci Božie nepoznal nikto, iba Duch Boží. (12) My sme však neprijali ducha sveta, ale Ducha, ktorý je z Boha, aby sme vedeli čoho sa nám z milosti dostalo. (13) O tom aj hovoríme, nie síce naučenými slovami ľudskej múdrosti, ale (slovami), ktorým učí Duch. A tak duchovné posudzujeme duchovne. (14) Prirodzený človek, pravda, neprijíma veci Ducha Božieho, lebo sú mu bláznovstvom, a nemôže ich poznať, pretože ich duchovne treba rozsudzovať. (15) Duchovný však posudzuje všetko, ale jeho nik nemôže posúdiť; (16) lebo kto poznal myseľ Pánovu, aby Ho učil? My však myseľ Kristovu máme!” Amen
Bratia a sestry v Pánovi!
Rôzne reštitučné zákony ktoré boli v našom štáte prijaté mali za cieľ obnoviť pôvodné vlastnícke vzťahy, ktoré tu platili v minulosti.
Všetky ľudské snahy o spravodlivé reštitúcie sú nedokonalé. Vyvolávajú často aj mnoho napätia a nespokojnosti. Pôvodní vlastníci totiž nedostávajú vždy to, čo im bolo neprávom odobrané, alebo dostávajú iba poškodené ruiny stavieb, prípadne zbytky pôvodného majetku. Na druhej strane tí, čo cudzí majetok rôznym spôsobom získali sa s ním nechcú ani náhodou rozlúčiť. Ide najmä o cudzie byty, domy a prevádzky. Ak im daný stav vyhovuje, považujú za šikovnosť neprávom získané vlastníctvo udržať a využívať ďalej. Na takýto stav, hoci zlý a bezprávny si rýchlo zvykli a cítia sa v ňom dobre. Preto snaha čokoľvek reštituovať a napraviť vyvoláva neraz napätie.
Nie je bez zaujímavosti, že aj v duchovno-náboženskej oblasti je to podobné. Aj tu hriech v človeku pokazil prvý, pôvodný, Pánom Bohom daný stav, ktorý niekedy nazývame aj stav nevinnosti. Ide o stav, ktorý určoval predovšetkým vzťah človeka ako Božieho dieťaťa k nebeskému Otcovi. Hriech narušil predovšetkým tento vzťah. Dokonca ho prevrátil a potom postupne narušil aj všetky ostatné vzťahy pre ktoré bol človek stvorený. Ale ľudia si neraz na hriech zvykli, neraz sa im život v hriechu, život “bez Boha na svete” dokonca páči. Svet považujú za najvyššiu prioritu a svoju doménu a akúkoľvek snahu zasahovať do ich terajších, hoci narušených alebo prevrátených vzťahov chápu ako “zasahovanie do ich vnútorných záležitostí”. Hriešnik sa vzpiera všetkým reštitučným snahám opraviť vzťahy podľa Božieho práva a zákona. Vzpiera sa dokonca aj tomu najväčšiemu zásahu a vstupu Božiemu do dejín sveta a do jeho vzťahov v osobe Syna Božieho, Ježiša Krista. Jeho slová a snahu viesť nás novou cestou k pravde a blahoslavenému životu sú neraz označované za nerozum a “bláznovstvo”. Preto tento svet, čiže človek, ktorý žije v zajatí otca lži je tak často v trvalom rozpore a napätí so zámerom a duchom Božej spravodlivosti a lásky.
Pán Ježiš poveril svoju cirkev hlásaním Jeho cesty, pravdy a lásky. Nikto nemá právo zbaviť cirkev tejto povinnosti. Cirkev si je a má byť vedomá tejto povinnosti a má hlásať vôľu Pánovu aj zoči-voči skrytým, alebo zjavným nepriateľom a útokom. Cirkev Pánova a každý kresťan v nej, stojaci v Pánovej službe, si má zároveň uvedomiť, že “prirodzený človek neprijíma veci Ducha Božieho, lebo sú mu bláznovstvom”. Takto otvorene hovorí apoštol Pavel o základnom vzťahu k Pánu Bohu a o napätí, ktoré tu je a existuje, ale aj bude existovať vždy, až do posledných dní tohoto sveta. Podľa slov Písma nemožno teda očakávať, že kresťanská misia bude po na konci vekov bezozbytku úspešná. Nie, na konci dní, hovorí Písmo, “ochladne láska mnohých”. Poznáme aj mnohé iné výroky Písma, ktoré nás zbavujú lacného optimizmu a falošných nádejí. Nie všetci ľudia budú spasení, i keď všetkých ľudí chce Pán Boh spasiť a zachrániť pre plnosť nového života.
Za tejto situácie je dôležité, aby si cirkev Pánova uvedomila, že to, čo má dokazovať, je najmä vernosť a pravdivosť. Hlásať “nie múdrosť tohoto sveta, ani kniežat tohoto sveta, ktoré hynú ale múdrosť Božiu skrytú v tajomstve, ktorú Boh pred vekmi určil nám na slávu”. Takto má dokazovať svoju pravú tvár. Nemôže sa prispôsobovať svetu a jeho náladám a názorom.
Úloha prinášať radostnú zvesť evanjelia nie je a nebude ani v budúcnosti ľahká. Pre mnohých ľudí je síce jeho zvesť zaujímavá, ale jednoducho už neveria v nápravu tohto stavu. Neveria, lebo si to už ani v najmenšom neodkážu predstaviť svojím rozumom a skúsenosťami, ktoré v tomto nespravodlivom svete a stave získali.
Nedokážu si vôbec predstaviť, že by mohlo existovať niečo úplne iné, ako je terajší stav. Že by bolo pravdivé Božie zasľúbenie: “Ani oko nevídalo, ani ucho neslýchalo, ani do srdca človeku nevstúpilo, čo pripravil Boh tým, ktorí Ho milujú”. ( v.9) To, čo je pred nami ako Božia budúcnosť plná Božieho práva a spravodlivosti sa mnohým zdá nemožné.
Bratia a sestry!
Apoštol Pavel nás svojim slovom a svedectvom chce povzbudiť vo vernosti Pánu Bohu a v odvahe viery v Božiu budúcnosť. Aj on hovorí, ba priamo zdôrazňuje, že ľudským rozumom a ľudskými možnosťami to nejde, ani nepôjde. Ale Pán Boh nám túto budúcnosť zjavil a dal poznať skrze svojho Ducha Svätého. Ide teda o iného ducha, ako je duch človeka, alebo duch tohoto prevráteného sveta.
To, čo je v srdci, alebo v mysli človeka, to vie len on sám. Neraz, pravda, máme dojem, že to nevie ani samotný človek, že človek vlastne nevie čo vlastne chce. Ale tak, ako nevidíme do ducha a srdca človeka, nevidíme dobre ani do hlbín Ducha Božieho. My Božie tajomstvá nedokážeme pochopiť úplne a bezo zbytku. Ale ako dar sme prijali v Krste svätom závdavok Ducha Božieho, ktorým môžeme pochopiť a poznať mnoho z toho, čo Boh hovorí a koná dnes, i v budúcnosti. To, čo sme od Pána boha dostali je dosť na to, aby sme poznali a vedeli, čoho sa nám z Božej milosti dostalo, čo je dostatočné k poznaniu pravdy a k dosiahnutiu spasenia.
Áno, hovoríme o tom síce nie “naučenými slovami ľudskej múdrosti, ale slovami, ktorým učí Duch Svätý”. Toto je základný rozpor, ktorý tu je a zostáva medzi ľuďmi vedenými “duchom sveta” a tými, ktorí sa dávajú viesť Duchu Svätému. S týmto, s touto skutočnosťou musíme v cirkvi počítať. Nemusíme mať však žiaden “komplex menejcennosti” z toho, že veríme slovám Pána Ježiša Krista, alebo apoštolskému svedectvu. Nehanbime sa prijať svedectvo viery tých, ktorí boli vo viere stáli, pevní, vyskúšaní až po tú najvyššiu mieru. Takými boli aj naši predkovia vo viere a iste aj mnohí naši rodičia a starí rodičia. Dejiny našej cirkvi a jej život a odkaz je a môže byť darom a inšpiráciou aj pre nás. Nie všetko, čo je “staré” je zlé a netreba to vyhodiť, alebo sa s tradíciou našej evanjelickej cirkvi rozlúčiť.
Je to podobné, ako keď sa pozeráme na zažltnutú fotografiu z minulosti svojej rodiny. Je na nej už viacero vecí nejasných, nevidíme na nej už žiadne farby, len ich slabé odtiene, ale to základné tu zostáva. Bolo by hriechom a škodou fotografiu zahodiť len preto, že nepripomína množstvo všelijakých dnešných obrazov, a reklamy v svietivých, neraz priam “divokých” farbách, ale často im chýba práve to podstatné: hĺbka obsahu a duch.
“My však myseľ Kristovu máme” – hovorí apoštol o sebe a iných veriacich z prvej generácie kresťanov. Kiež by sme to mohli vždy povedať aj o sebe, o nás a našej cirkvi, napriek všetkým názorom “prirodzených ľudí”, napriek ich nevraživosti a neochoty prijímať Božiu reštitúciu dnešného stavu človeka a sveta. Nedajme sa unášať prúdmi dnešnej konzumnej a zmaterializovanej spoločnosti, ktorá sa tvári ako by zjedla všetku múdrosť sveta, ale svojimi skutkami ohrozuje svoju vlastnú slobodu, život a budúcnosť.
Nepohŕdajme darmi Ducha Svätého. Ak sme pri Krste svätom prijali závdavok tohoto daru, neopúšťajme miesta, kde On pôsobí aj dnes. Ako hovorí apoštol v liste Židom: “Neopúšťajme spoločné zhromaždenia, ako niektorí majú vo zvyku”. Neopúšťajme slovo Božie a sviatosti. “Ducha neuhášajme, proroctvami nepohŕdajme, všetko skúmajme a dobrého sa držme”, hovorí apoštol Pavel (1 Tes 5,19-21), aby sme súčasne neodmietli to najvzácnejšie, “čo do srdca človeka nevstúpilo a čo pripravil Boh tým, ktorí Ho milujú”. Amen
12.nedeľa po Svätej Trojici – 97/2022 – Mgr.Ľubomír Batka st.