K odhaleniu pamätnej tabule Danielovi Jaroslavovi Bórikovi
v Sobotišti 3.júla 2022
Narodenie, rodina a študentské roky
Dňa 22.septembra 1814 sa na evanjelickej fare v Sobotišti narodil v rodine kňaza Pavla Bórika syn Daniel. Otec Pavel sa narodil na Myjave a bol najskôr 10 rokov farárom v Humpolci. Odtiaľ prešiel 30. novembra 1813 do Sobotišťa a pôsobil tu popri farárovi Bohuslavovi Mudroňovi do 14. októbra 1814. Okrem syna Daniela mali Pavel Bórik s manželkou Barborou rod. Lešovskou šesť detí: Johanku, ktorá sa vydala za Dr.Hrebendu, Ľudvika, notára vo Varíne, Karola, notára v Beckove, Pavla, notára v Lubine, Wilmu, vydatú za učiteľa Chrenku v Komlóši, Annu, vydatú za Jurajom Kulíškom, učiteľom na Vrbovciach a Karolínu, ktorá zomrela slobodná. Brat Karol a sestry Janka a Anna sa zúčastnili na prípravách i priebehu Slovenského povstania v r.1848 -1849.
Daniel J.Bórik študoval na evanjelickom lýceu v Bratislave v rokoch 1831-1838 s výborným prospechom. V rámci Ústavu reči a literatúry československej vznikla v r.1827 Spoločnosť učencov řeči československé, ktorej vykonával funkciu knihovníka a pokladníka Slovanskej knihovny. Spolu s inými študentami sa zúčastnil pamätnej vychádzky na Devín 10.5. 1835, kde prijal k menu Daniel aj slovanské a vlastenecké meno Jaroslav, ktoré používal sám i jeho priatelia. Hurban ho vtedy opísal nasledovne:”kučeravý, pekných červených líc Jaroslav Bórik”.
D. J. Bórik dokončil teologické štúdiá vo Viedni v školskom roku 1838/39. Po návrate domov vypomáhal v kňazskej službe otcovi na Vrbovciach. V roku 1840 nastúpil na učiteľské miesto v Pukanci. Keď jeho otec zomrel (15.3.1847), nastúpil na jeho miesto. Popri kňazských povinnostiach sa venoval aj osvete a hospodárskej činnosti. Svedčí o tom článok: “Hospodársky ústav v Sobotišti v Nitrianskej stolici”, uverejnený v Orle tatranskom, v ktorom informuje o úspechu ústavu v Sobotišti a k tomu pripája: ”Sotva na Vrbovciach, blízkom tom mestečku, o tomto počínaní dočuli, dosť skoro tam tjež p.Jaroslav Bórik, p.Ďur.Lubor.Kulíšek, medzi svojím ľudom podobní ústav založili”.
Účasť v národnom zápase
D. J.Bórik sa aktivizoval vo verejnej činnosti po vyhlásení občianskych slobôd v Uhorsku. O jeho účinkovaní a životnom údele písali historici Slovenského povstania: K.Goláň, D.Rapant, Mikuláš Dohnány i senior Ján Trokan. Cenné sú najmä osobné skúsenosti J.M.Hurbana v memoárových dielach: Ľudovít Štúr a Rozpomienky. Aj jeho brat Karol napísal prácu: Slovenské povstanie z r.1848-1849, v ktorej bližšie osvetľuje dramatické udalosti po Bórikovom a Šulekovom zatknutí a uväznení v Nitre.
Výrazný vlyv na Daniela mal Ľ.Štúr a neskôr J.M.Hurban. Ich spolupráca začala najmä po pamätnom stretnutí na hlbockej fare 19.3.1848, kde v prítomnosti S.Jurkoviča a viacerých mladých mužov evanjelickej cirkvi koncipovali plány a prípravu verejného vystúpenia za práva národa. J.M.Hurbanovi spomedzi hostí utkvel v pamäti “ i zamračený, s páliacim ho v hrudi nadchnutej ohňom a hlbokými myšlienkami, malými, iskry sršiacimi očami, čelom predvídavým Jaroslav Bórik”.
Svedectvom o upadnutom národnom povedomí je fakt, že prostredie Vrboviec nebolo Bórikovej činnosti naklonené úplne. Časť cirkevníkov dokonca podala na neho sťažnosť biskupovi, v ktorej okrem iného uvádzali, že “je údem tak rečeného Tatrína, v kterém Slováci jakovési rady vedou a jemu odtud každý rok jakési správy a písma zasílajou”. Sťažovatelia sa obávali, že ako člen Tatrína “neskór v tej hrubej slovenčine kázat bude”.
Väzenie, útek a účasť v ozbrojenom boji
Pamätné zostáva zhromaždenie ľudu na Brezovej 28.4.1848, na ktorom účastníci prijali návrhy pod názvom Žiadosti slovenského národa v stolici Nitrianskej. D.Bórika zvolilo obecné zhromaždenie Vrboviec za vyslanca na verejné stoličné zhromaždenie v Nitre a uložili mu, aby tu 10.5.1848 predniesol tieto Žiadosti. Na Brezovej zvolili spolu s ním aj druhého delegáta, hlbockého kaplána Ľudovíta Šuleka. Oboch však v Nitre uväznili, keď sa pokúsili tieto Žiadosti predniesť po slovensky. Nepomohlo ani to, že sa obec Vrbovce opätovne postavila za svojho kňaza, dôvodiac, že bol legitímne vyslaný ako delegát. Nepomohla ani obhajoba advokáta Jozefa Bieleho, ktorý sa snažil dokázať, že ani D. Bórik, ani Ľ.Šulek nechceli vyvolávať v krajine rozbroje a násilné povstanie proti štátu. D.Bórik sa pre duševné depresie ktorými trpel vo väzení dostal do vojenskej nemocnice, kde bol voľnejší režim a odkiaľ sa mu napokon podarilo ujsť do Rusavy. Spoluväzeň Ľudovít Šulek zomrel napokon bez súdu, utýraný v kazematách v Komárne 16. júna 1849.
D.J. Bórik v septembri odišiel z Rusavy a pripojl sa k organizátorom ozbrojeného vystúpenia. Požíval Hurbanovu a Štúrovu dôveru a bol menovaný za tajomníka Slovenskej národnej rady, spolu s Bohuslavom Nosákom. Politické vedenie SNR tvorili J.M.Hurban, Ľ.Štúr a M.M.Hodža, vojenské velenie: B. Bloudek a F. Zach. Po potlačení povstania ustupoval spolu s dobrovoľníkmi smerom k moravským hraniciam. Pri ústupe im pomáhala proviantom aj neohrozená sestra Janka. Z Moravy sa odobral spolu so Štúrom a Hurbanom do Prahy, čo vyplývalo z Bórikovho členstva v SNR, ktorá pracovala aj ďalej.
Z Prahy odišla SNR začiatkom októbra do Viedne, aby spolupracovala s vládnymi kruhmi na príprave druhej výpravy.
Vedenie slovenského odboja sa usilovalo, aby sa pri novom administratívnom usporiadaní štátu dbalo aj na slovenské žiadosti. Menovite na obsádzanie úradov aj Slovákmi, na zavedenie vyučovania na školách v slovenčine, ale aj o vyčlenenie Slovenska ako samostatného územia.
Aj keď sa členovia SNR neskôr vzdialili z frontovej línie, dobrovoľnícke oddiely bojovali ďalej, až do kapitulácie maďarských vojsk pri Világoši. Rozhodnutie podniknúť tretiu výpravu slovenských dobrovoľníkov súviselo s aktivitami Hurbana, Štúra a D.J.Bórika, ktorí konali neúnavne agitačné cesty po Slovensku.
26.7.1849 vydala trojica Hurban, Štúr a D.J.Bórik: Príhlas k slovenskému národu, ktorý bol povzbudením, ale aj kritikou istej pasivity a nerozhodnosti.
Pôsobenie vo verejnom živote
Po potlačení revolúcie zostalo vážnym problémom zamestnanie vedúcich predstaviteľov slovenského hnutia. Všetci členovia rady museli vrátiť vojenským orgánom svoje poverenie na agitačnú prácu. D.J.Bórik sa vzdal miesta zborového farára vo Vrbovciach, lebo fakticky farársku službu od mája 1948 nevykonával. Bol vymenovaný za okresného komisára na Myjave. Miesto v súdnictve neprijal, keďže mu prekážal úradný jazyk maďarčina, ako napísal v jednom liste: “ S tou bych nerád mau v mojóm živote už dačo do činenná”. Po zrušení okresu na Myjave prešiel pracovať do Trnavy ako c.k.správny komisár.
Patril medzi zakladajúcich členov Matice slovenskej. V tomto období publikoval odborné práce z odboru živnostenského zákona. Koncom 60. rokov publikoval prácu: Slovo na čase ku slovenským rodákom a volal národ k aktivite. Napísal aj historickú črtu: Hrad smolenický. V príspevku: Chvála Slovanov vyjadruje vieru v budúcnosť Slovanov. V naznačenom programe na prvé miesto kládol vzdelávanie na školách národných, cirkevných i vyšších.
Záver života D. J. Bórika
Ďalšie životné cesty D.J. Bórika sú málo známe. V liste Hurbanovi 20.4.1862 napísal, že na štátne funkcie viac nereflektuje a nastúpil ako úradník na železnici v Salzburgu. Tu sa správy o ňom strácajú. Meno jeho manželky je doteraz neznáme. V penzijnom veku píše o likvidovaní svojej knižnice, čo ukazuje na jeho neľahké sociálne postavenie. O svojom živote a o živote sestry Anny napísal: ”Živoríme na ten čas živorením starých ľudí, jako to ináče ani byť nemôže”. Býval najskôr u brata Karola, notára v Beckove a po jeho smrti napokon zakotvil v Domaniži pri Považskej Bystrici u mladšieho syna Vladimíra, nadpolesného (starší syn Jaroslav bol notárom v Černej za Dunajom). Tam dokonal svoj časný život dňa 22.6.1899 a tam je aj pochovaný. Daniel Jaroslav Bórik má právom trvalé miesto v dejinách našej cirkvi i nášho národa. Pamätná tabuľa na sobotištskej fare nech prispeje k tomu, aby mal trvalé miesto i v našej vďačnej pamäti.
Autor textu: Mgr.Ľubomír Batka, (lubobatka @ gmail.com)
K odhaleniu pamätnej tabule Danielovi Jaroslavovi Bórikovi
v Sobotišti 3.júla 2022
Narodenie, rodina a študentské roky
Dňa 22.septembra 1814 sa na evanjelickej fare v Sobotišti narodil v rodine kňaza Pavla Bórika syn Daniel. Otec Pavel sa narodil na Myjave a bol najskôr 10 rokov farárom v Humpolci. Odtiaľ prešiel 30. novembra 1813 do Sobotišťa a pôsobil tu popri farárovi Bohuslavovi Mudroňovi do 14. októbra 1814. Okrem syna Daniela mali Pavel Bórik s manželkou Barborou rod. Lešovskou šesť detí: Janku, ktorá sa vydala za Dr.Hrebendu, Ľudvika, notára vo Varíne, Karola, notára v Beckove, Pavla, notára v Lubine, Wilmu, vydatú za učiteľa Chrenku v Komlóši, Annu, vydatú za Jurajom Kulíškom, učiteľom na Vrbovciach a Karolínu, ktorá zomrela slobodná. Brat Karol a sestry Janka a Anna sa zúčastnili na prípravách i priebehu Slovenského povstania v r.1848 -1849.
Daniel J.Bórik študoval na evanjelickom lýceu v Bratislave v rokoch 1831-1838 s výborným prospechom. V rámci Ústavu reči a literatúry československej vznikla v r.1827 Spoločnosť učencov řeči československé, ktorej vykonával funkciu knihovníka a pokladníka Slovanskej knihovny. Spolu s inými študentami sa zúčastnil pamätnej vychádzky na Devín 10.5. 1835, kde prijal k menu Daniel aj slovanské a vlastenecké meno Jaroslav, ktoré používal sám i jeho priatelia. Hurban ho vtedy opísal nasledovne:”kučeravý, pekných červených líc Jaroslav Bórik”.
D. J. Bórik dokončil teologické štúdiá vo Viedni v školskom roku 1838/39. Po návrate domov vypomáhal v kňazskej službe otcovi na Vrbovciach. V roku 1840 nastúpil na učiteľské miesto v Pukanci. Keď jeho otec zomrel (15.3.1847), nastúpil na jeho miesto. Popri kňazských povinnostiach sa venoval aj osvete a hospodárskej činnosti. Svedčí o tom článok: “Hospodársky ústav v Sobotišti v Nitrianskej stolici”, uverejnený v Orle tatranskom, v ktorom informuje o úspechu ústavu v Sobotišti a k tomu pripája: ”Sotva na Vrbovciach, blízkom tom mestečku, o tomto počínaní dočuli, dosť skoro tam tjež p.Jaroslav Bórik, p.Ďur.Lubor.Kulíšek, medzi svojím ľudom podobní ústav založili”.
Účasť v národnom zápase
D. J.Bórik sa aktivizoval vo verejnej činnosti po vyhlásení občianskych slobôd v Uhorsku. O jeho účinkovaní a životnom údele písali historici Slovenského povstania: K.Goláň, D.Rapant, Mikuláš Dohnány i senior Ján Trokan. Cenné sú najmä osobné skúsenosti J.M.Hurbana v memoárových dielach: Ľudovít Štúr a Rozpomienky. Aj jeho brat Karol napísal prácu: Slovenské povstanie z r.1848-1849, v ktorej bližšie osvetľuje dramatické udalosti po Bórikovom a Šulekovom zatknutí a uväznení v Nitre.
Výrazný vlyv na Daniela mal Ľ.Štúr a neskôr J.M.Hurban. Ich spolupráca začala najmä po pamätnom stretnutí na hlbockej fare 19.3.1848, kde v prítomnosti S.Jurkoviča a viacerých mladých mužov evanjelickej cirkvi koncipovali plány a prípravu verejného vystúpenia za práva národa. J.M.Hurbanovi spomedzi hostí utkvel v pamäti “ i zamračený, s páliacim ho v hrudi nadchnutej ohňom a hlbokými myšlienkami, malými, iskry sršiacimi očami, čelom predvídavým Jaroslav Bórik”.
Svedectvom o upadnutom národnom povedomí je fakt, že prostredie Vrboviec nebolo Bórikovej činnosti naklonené úplne. Časť cirkevníkov dokonca podala na neho sťažnosť biskupovi, v ktorej okrem iného uvádzali, že “je údem tak rečeného Tatrína, v kterém Slováci jakovési rady vedou a jemu odtud každý rok jakési správy a písma zasílajou”. Sťažovatelia sa obávali, že ako člen Tatrína “neskór v tej hrubej slovenčine kázat bude”.
Väzenie, útek a účasť v ozbrojenom boji
Pamätné zostáva zhromaždenie ľudu na Brezovej 28.4.1848, na ktorom účastníci prijali návrhy pod názvom Žiadosti slovenského národa v stolici Nitrianskej. D.Bórika zvolilo obecné zhromaždenie Vrboviec za vyslanca na verejné stoličné zhromaždenie v Nitre a uložili mu, aby tu 10.5.1848 predniesol tieto Žiadosti. Na Brezovej zvolili spolu s ním aj druhého delegáta, hlbockého kaplána Ľudovíta Šuleka. Oboch však v Nitre uväznili, keď sa pokúsili tieto Žiadosti predniesť po slovensky. Nepomohlo ani to, že sa obec Vrbovce opätovne postavila za svojho kňaza, dôvodiac, že bol legitímne vyslaný ako delegát. Nepomohla ani obhajoba advokáta Jozefa Bieleho, ktorý sa snažil dokázať, že ani D. Bórik, ani Ľ.Šulek nechceli vyvolávať v krajine rozbroje a násilné povstanie proti štátu. D.Bórik sa pre duševné depresie ktorými trpel vo väzení dostal do vojenskej nemocnice, kde bol voľnejší režim a odkiaľ sa mu napokon podarilo ujsť do Rusavy. Spoluväzeň Ľudovít Šulek zomrel napokon bez súdu, útýraný v kazematách v Komárne 16. júna 1848.
D.J. Bórik v septembri odišiel z Rusavy a pripojl sa k organizátorom ozbrojeného vystúpenia. Požíval Hurbanovu a Štúrovu dôveru a bol menovaný za tajomníka Slovenskej národnej rady, spolu s Bohuslavom Nosákom. Politické vedenie SNR tvorili J.M.Hurban, Ľ.Štúr a M.M.Hodža, vojenské velenie: B. Bloudek a F. Zach. Po potlačení povstania ustupoval spolu s dobrovoľníkmi smerom k moravským hraniciam. Pri ústupe im pomáhala proviantom aj neohrozená sestra Janka. Z Moravy sa odobral spolu so Štúrom a Hurbanom do Prahy, čo vyplývalo z Bórikovho členstva v SNR, ktorá pracovala aj ďalej.
Z Prahy odišla SNR začiatkom októbra do Viedne, aby spolupracovala s vládnymi kruhmi na príprave druhej výpravy.
Vedenie slovenského odboja sa usilovalo, aby sa pri novom administratívnom usporiadaní štátu dbalo aj na slovenské žiadosti. Menovite na obsádzanie úradov aj Slovákmi, na zavedenie vyučovania na školách v slovenčine, ale aj o vyčlenenie Slovenska ako samostatného územia.
Aj keď sa členovia SNR neskôr vzdialili z frontovej línie, dobrovoľnícke oddiely bojovali ďalej, až do kapitulácie maďarských vojsk pri Világoši. Rozhodnutie podniknúť tretiu výpravu slovenských dobrovoľníkov súviselo s aktivitami Hurbana, Štúra a D.J.Bórika, ktorí konali neúnavne agitačné cesty po Slovensku.
26.7.1849 vydala trojica Hurban, Štúr a D.J.Bórik: Príhlas k slovenskému národu, ktorý bol povzbudením, ale aj kritikou istej pasivity a nerozhodnosti.
Pôsobenie vo verejnom živote
Po potlačení revolúcie zostalo vážnym problémom zamestnanie vedúcich predstaviteľov slovenského hnutia. Všetci členovia rady museli vrátiť vojenským orgánom svoje poverenie na agitačnú prácu. D.J.Bórik sa vzdal miesta zborového farára vo Vrbovciach, lebo fakticky farársku službu od mája 1948 nevykonával. Bol vymenovaný za okresného komisára na Myjave. Miesto v súdnictve neprijal, keďže mu prekážal úradný jazyk maďarčina, ako napísal v jednom liste: “ S tou bych nerád mau v mojóm živote už dačo do činenná”. Po zrušení okresu na Myjave prešiel pracovať do Trnavy ako c.k.správny komisár.
Patril medzi zakladajúcich členov Matice slovenskej. V tomto období publikoval odborné práce z odboru živnostenského zákona. Koncom 60. rokov publikoval prácu: Slovo na čase ku slovenským rodákom a volal národ k aktivite. Napísal aj historickú črtu: Hrad smolenický. V príspevku: Chvála Slovanov vyjadruje vieru v budúcnosť Slovanov. V naznačenom programe na prvé miesto kládol vzdelávanie na školách národných, cirkevných i vyšších.
Záver života D.J.Bórika
Ďalšie životné cesty D.J. Bórika sú málo známe. V liste Hurbanovi 20.4.1862 napísal, že na štátne funkcie viac nereflektuje a nastúpil ako úradník na železnici v Salzburgu. Tu sa správy o ňom strácajú. Meno jeho manželky je doteraz neznáme. V penzijnom veku píše o likvidovaní svojej knižnice, čo ukazuje na jeho neľahké sociálne postavenie. O svojom živote a o živote sestry Anny napísal: ”Živoríme na ten čas živorením starých ľudí, jako to ináče ani byť nemôže”. Býval najskôr u brata Karola, notára v Beckove a po jeho smrti napokon zakotvil v Domaniži pri Považskej Bystrici u mladšieho syna Vladimíra, nadpolesného (starší syn Jaroslav bol notárom v Černej za Dunajom). Tam dokonal svoj časný život dňa 22.6.1899 a tam je aj pochovaný. Daniel Jaroslav Bórik má právom trvalé miesto v dejinách našej cirkvi i nášho národa. Pamätná tabuľa na sobotištskej fare nech prispeje k tomu, aby mal trvalé miesto i v našej vďačnej pamäti.
Autor textu: Mgr.Ľubomír Batka,(lubobatka@gmail.com)