„Padol som na kolená, sklonil som sa pred Hospodinom a dobrorečil som Bohu Abraháma, môjho pána, Hospodinovi, ktorý ma viedol po správnej ceste, aby som dcéru príbuzného môjho pána vzal pre jeho syna. A teraz, ak chcete môjmu pánovi preukázať láskavosť a vernosť, povedzte mi to; ak však nie, povedzte mi to tiež, a ja sa obrátim napravo alebo naľavo. Vtedy Lábán a Betúél odpovedali: Táto vec vyšla od Hospodina, nemôžeme ti na to odpovedať ani po zlom ani po dobrom. Tu hľa, pred tebou je Rebeka, vezmi ju a choď. Nech sa stane ženou syna tvojho pána, ako hovoril Hospodin.“ 1M 24, 48—52
Charakter a povahové vlastnosti národa určujú v prvom rade ženy ako matky a vychovávateľky. Rebeka bola neobyčajná žena, mimoriadne zložitá, ktorá mala svoje svetlé stránky, ale aj tiene ako židovský národ vôbec. Keď si prečítame z 1.Mojžišovej knihy 24 kapitolu zistíme, ako krásne začínal Rebekin život, ale žiaľ, nepokračoval krásne, hoci krásne skončil. A príčina? Akoby Rebeka stratila pravý koniec klbka a uchopila ten druhý, nepravý, lebo vidíme, že namiesto Máriinho: „staň sa mi podľa tvojho slova!“ rozhodovalo slovo Rebeky. Len pohliadnime do 27. kap., čo tam počujeme z jej úst? Vždy znovu a znovu opakuje Jákobovi: „len poslúchni, čo hovorím!“ (Roháčkov preklad)
O čo vtedy išlo? Izák a Rebeka mali dvoch synov, Ézava a Jákoba. Skôr než sa narodili, mala Rebeka jasné slovo od Hospodina, že väčší, t. j. starší Ézav bude slúžiť mladšiemu t. j. Jákobovi, čo znamenalo, že Izákovým dedičom bude Jákob. Toto uistenie teda Rebeka mala, ale nevedela, ako sa to stane, lebo Ézav, ako starší mal právo na prvorodenstvo. Nikdy nevieme, čo môže človek niekedy vykonať jediným dobrým skutkom alebo slovom. Hospodin jej odhaľuje budúcnosť jej synov. Starší bude zakladať svoju moc na sile rúk, bude krutovládca, a ten druhý bude vládnuť mocou ducha. Boh svoje tajomstvá neodhaľuje ľuďom, ktorí nemajú o ne záujem.
Keď nevedela, ako Boh svoje zasľúbenie uskutoční, mala mať pri tejto veci svätú zvedavosť, ako jeden muž, ktorý sa dostal do veľkej núdze, ale mal Božie zasľúbenie pomoci. A tak dôverčivo vravel; „že Pán mi pomôže, to iste viem, verím, ale ako mi pomôže, na to som ja veru zvedavý.“
Možnože je teraz niekto z nás v tiesni. Stojme na Božích sľuboch! Čakajme s istotou, že On dobrý a všemohúci nám pomôže a aj spôsob ako nám pomôže, majme svätú zvedavosť! Isto i Rebeka verila, že Boh je mocný učiniť to, čo sľúbil. Ale prišla doba skúšky, lebo naša viera musí byť podrobená skúške. Ako by sa inak dokázala a osvedčila ako zlato, keby nebola vyskúšaná ohňom? Áno, dostavila sa skúška. Izák sa totiž domnieval, že sa jeho život blíži ku koncu a chcel požehnať Ézavovi, dať mu to, čo Hospodin dal najavo, že bude Jákobovo. A Rebeka to spozorovala — jej srdce sa zachvelo úzkosťou! Čo robiť? Čo činiť, Rebeka? Veriť a čakať, čakať a veriť. Veď všemohúci Boh v poslednom okamžiku môže zasiahnuť, aby došlo na Jeho vôľu a nie na ľudskú. Veriť a čakať.
Ale Rebeka? Mala prorocké videnie, bola dobrou ženou a milovala svojho manžela Izáka, ale ten akoby neuznával jej prorocké videnie. V jeho očiach bol Ézav prvorodeným a podľa litery mal pravdu. S flegmatickou húževnatosťou sa držal svojho a myslel si, že zastáva Božie zásady. Rebeka namiesto toho, aby čakala na silné rameno Hospodinovo, zasiahla sama. Ó, beda! Lebo v tom okamžiku jej unikol ten pravý koniec nite, vzala do ruky ten nepravý a následky boli veľmi smutné: zmotaný život, plný bolesti, trápenia, sĺz, lúčenia. Že nečakala, že nezotrvala pri tej svätej zvedavosti, ako to len Hospodin zariadi, aby požehnanie dostal Jákob a nie Ézav! Mohli sme mať v Biblii o jeden prípad divu viacej, pri ktorom by sa zjavila sláva Hospodinova. Ale ona sa zjavuje len tam, kde je viera, ktorá čaká, čaká.
Môžeme však hodiť po Rebeke kameňom? Či sme my vždy čakali vo viere, že Pán svoje sľuby splní, nech sa deje čo chce? Nezasiahli sme i my často svojim vlastným úsilím na svoju veľkú škodu? Mnohí, keď to poznali vravia: „Len raz som robil(a) niečo unáhlene, nečakajúc na Pána a následky sú také, že mám toho dosť na celý život.“
Veľmi výstižne slúži, zvlášť v tejto dobe, verš zo Skutkov apoštolov 27, 29. Znie: „V obave, že narazíme na úskalie, spustili odzadu štyri kotvy a žiadali si, aby bol deň.“ Je tu poukázané na múdre konanie. Tí plavci sa báli naraziť na skaliská a tak spustili štyri kotvy, čakajúc na svetlo, deň. I náš život je loďkou na rozbúrenom mori a skalísk je všade mnoho. K šťastnému uniknutiu z nebezpečenstva potrebujeme svetlo. Nerobme nikdy bez jasného rozpoznania vôle Božej! Stojme, čakajme, spustime kotvy! Kotva je znak nádeje, pevnej nádeje v Boha Otca, Syna i Ducha Svätého, v opretí sa o Jeho slovo, stojme, čakajme, neplašme sa! Je treba spustiť štyri kotvy, t. j. zabezpečiť sa proti štyrom vetrom: severnému, západnému, východnému, južnému. Aj proti južnému? Veď je to taký teplý vánok, niečo tak dobrého! Rebeke sa zdalo samozrejmé, aby zasiahla z materskej starostlivosti a lásky, ba je pripravená aj zlorečenstvo vziať na seba — aha, to je ten južný, teplý vietor. Ale z očakávania na vôľu Božiu nás nesmie vyradiť ani južný vietor. Spustime štyri kotvy, ohraďme sa aj proti južnému vetru!
Niekde existuje jeden verš na nástenke: „Kto verí, nebude sa náhliť“. Kto verí, neponáhľa sa, počká. Prajme si, aby sme dokázali čakať, hoci to nie je ľahké, aby sme vedeli pri svojej plavbe spúšťať kotvy, čakať na svetlo, veriť tak, až by sa nám v Božom zakročení zjavila Jeho sláva.
Kto sme, to sa obyčajne ukáže v našej starobe. Aj Rebekin koniec sa nám zdá byť menej slávny ako jej začiatok. Povahové vlastnosti v nás postupne dozrievajú, ale v starobe sa stupňujú. Biblia sa nikdy nepokúša o krasopis, lež pravdivo opisuje ľudí, nezamlčí ani ich hriechy, neúprosne maľuje život taký, aký je. Rebeka dosiahla, čo chcela. Nečestnou, pomýlenou cestou. Ako je možné, že jej Hospodin pomáhal? Neodhalil ju, ale práve takúto ju zabudoval do svojho diela a urobil ju najvýznamnejšou pramatkou Izraela. V tomto nie čestnom boji sa Hospodin priklonil viac na stranu podvodníkov a klamárov. Pre nás nepochopiteľné, Jákob, podvodník, má byť požehnaný! Je to Božia predestinácia, ktorú treba rešpektovať.
Rebeka nebola plevou, ale s plevami pomiešaná pšenica, a to veľmi kvalitná. Mala svoje tiene, dopustila sa kroku, na ktorý aj sama vykrvácala. Mala svoje chyby, zložitú povahu, ale predsa len bola Božou nádobou.
Pokoj Vám!!