Radosť rastúca do sily a jasu
Hľa, už ťažký kameň odvalený! –
a pri Jeho hrobe zbožné ženy…
Boh vyviedol Pravdu z temnôt hrobu –
tým zahanbil zradu, podlosť, zlobu!
Kiež aj my vždy v pravde povstávame-
večný život v Kristu získavame! Amen (M.R.)
Mt 28, 1 – 8:
“ Po sobote, na úsvite v prvý deň po sobote, prišla Mária Magdaléna a iná Mária pozrieť hrob. (2) A hľa, stalo sa veľké zemetrasenie, lebo anjel Pánov zostúpil z neba, prišiel, odvalil kameň a sadol si naň.(3) Jeho zjav bol ako blesk, jeho rúcho biele ako sneh. (4) A strachom pred ní chveli sa strážcovia a zostali ako mŕtvi- (5) Anjel povedal ženám: Vy sa nebojte, lebo viem, že hľadáte Ježiša, toho ukrižovaného! (6) Niet Ho tu, lebo vstal, ako bol povedal; poďte, viďte miesto, kde ležal. (7) A choďte rýchlo, povedzte Jeho učeníkom, že vstal z mŕtvych a aj, predchádza vás do Galiley, tam Ho uvidíte. Ajhľa, povedal som vám. (8) A odišli rýchlo od hrobu, so strachom i s veľkou radosťou bežali to zvestovať Jeho učeníkom.” Amen
Bratia a sestry v Kristu, Pánovi!
Vzkriesenie Pána Ježiša bolo od prvých chvíľ sprevádzané pochybnosťami človeka a takto je sprevádzané až dodnes.
Čo všetko sa už povedalo, napísalo a urobilo pre to, aby sa viera ľudí vo Vzkrieseného, vo vzkriesenie a v život večný spochybnila, alebo podvrátila! Uvádza sa veľa argumentov pre i proti. My sme aj dnes vypočuli veľkonočné evanjelium podľa Matúša a zisťujeme, že všetky biblické texty hovoriace o vzkriesení tiež svedčia a hovoria o rozdielnych stanoviskách ľudí k zvesti o vzkriesení. Výnimkou nie je ani svedectvo evanjelistu Matúša, ktoré zachytáva a opisuje:
1. dvojaký strach
2. dvojakú starosť
3. dvojakú radosť
1.Milí bratia a sestry!
Iste neušlo našej pozornosti, že evanjelisti svorne spomínajú strach žien, ktorým anjel privoláva: “ Nebojte sa!” Súčasne evanjelista Matúš hovorí aj o strachu vojakov, ktorí strážili Pánov hrob.” A strachom pred ním chceli sa strážcovia a zostali ako mŕtvi”. Vieme si predstaviť a pochopiť strach žien, ktoré našli prázdny hrob a videli posla Božieho sedieť na hrobovom kameni. Ich strach iste nebol malý. Evanjelista Lukáš píše, že “ sa preľakli a sklopili zraky k zemi”. (L 24, 5) A evanjelista Marek hovorí, že žien sa zmocnila hrôza.“ Utiekli od hrobu lebo sa ich zmocnila hrôza a boli ako bez seba. A nikomu nič nepovedali, lebo sa báli”.
Tento ich strach môžeme označiť ako posvätnú bázeň, ktorá na nich doľahla pri pohľade na zvláštneho posla, ktorý im oznamuje nečakanú vec. Akokoľvek ide o udalosť nečakanú a jedinečnú, anjel zdôrazňuje, že sa tejto udalosti nemusia báť. Ak sa niekto azda mal dôvod niečoho obávať – nie však oni, ktoré hľadali ukrižovaného Ježiša, ktorému chceli preukázať poslednú poctu a pomazať Jeho telo vonnými masťami. Keďže však hľadali Ježiša ako svojho priateľa a Majstra, nebol dôvod, aby sa obávali Jeho vzkriesenia ktoré bol predpovedal.
Božie posolstvo je určené nielen pre tieto ženy, nielen pre Jeho učeníkov. Začína sa výzvou, aby sa zbavili strachu. Nie je dôvod obávať sa Ježiša – ani mŕtveho, ale ani vzkrieseného a živého. Aj keď možno mali v srdci a v mysli pochybnosti o pravdivosti Jeho predpovedí o telesnom vzkriesení, aj keď tam stáli azda zahanbené so svojimi nádobkami plnými vonných mastí ktoré Ježiš nepotreboval pre svoje oslávené telo – posolstvo z neba znelo: “Nebojte sa! “
Ich viera nebola ešte silná, ani dokonalá. Ale aj keď sa im v srdciach ozývali pochybnosti, ich viera začínala v ich duši zapúšťať prvé a zdravé korene a mala tendenciu rásť do plnej a silnej viery.
Napĺňalo sa pri nich slovo a podobenstvo Ježišovo o malom horčičnom semienku, z ktorého vyrastá veľký strom viery, ktorý prinesie časom svoju úrodu.
Strach vojakov a tých, čo ich poslali strážiť hrob bol strach celkom iného druhu. I keď boli možno cvičení k boju a k zabíjaniu a odolní voči strachu zo smrti, boli zneistení vzkriesením a tým, čo sa dialo. Vojaci iste cítili, že stáli na nesprávnej strane. – Ak by boli prišli učeníci a snažili sa vziať Ježišovo telo z hrobu, takú situáciu si vedeli predstaviť ako zvládnuteľnú. Ale v to ráno im bol ich výcvik k boju nepotrebný a zbytočný. Proti anjelovi bojovať svojimi zbraňami nemohli a tým menej voči Vzkriesenému Kristovi. V Ježiša ako Spasiteľa neverili a tí, ktorým verili a slúžili, ktorým podávali hlásenie im pomôcť nemohli. Ich pocity možno vyjadriť slovami, ktoré vyjadril apoštol: ”Je hrozné upadnúť do rúk živého Boha”. Je to hrozné vtedy, ak človek nemá vieru.
Tento dvojaký strach ktorý tu vidíme nás núti k zamysleniu.
Až dodnes platí, že viera – hoci malá ako horčičné zrnko, človeku pomáha nielen v časnosti, ale najmä pri poslednom súde. Pretože: “bez viery sa človek nemôže ľúbiť Bohu”. Ak človek odmieta Božiu moc a Božieho syna, vtedy mu zostáva iba strach a srdce naplnené hrôzou pred súdom Božím a Kristovým.
2. Tak ako vidíme skutočnosť dvojakého strachu, tak môžeme sledovať v evanjeliách aj dvojakú starosť ľudí.
Na jednej strne je to starosť žien, ktoré si hovorili: “Kto nám odvalí kameň od otvoru hrobu?! (Mk 16, 3) Tieto ženy rozmýšľali ako odstránia prekážku, ktorá im stála v ceste k ukrižovanému Ježišovi. Podieľali sa na nej tí, čo Ježiša nechceli prijať a nasledovať.
Ľudia vždy chystajú iným ľuďom nejaké prekážky, keď sa chcú dostať do Ježišovej blízkosti. Ale tak, ako pod Golgotou sa Pán Boh postaral o odstránenie tejto prekážky, tak to robí aj dnes. Dnešné generácie majú už viacero skúseností, že Pán Boh sám je Ten, ktorý koná tak, že odstraňuje prekážky, ktoré nám na ceste viery stavajú ľudia, ktorí v Ježiša neveria a ktorí Ho nehľadajú. Aj keď sa tie prekážky zdajú veľké, nezvládnuteľné našimi silami, Pán Boh má mnoho ciest a spôsobov, ako zlé zámery zmeniť, odstrániť a otvoriť nové cesty pre bližšie poznanie a prijatie Ježiša. Preto náš nábožný pevec hovorí: “Boh má ciest, zo všetkých ciest a prostriedkov tisíc…”.
Celkom iné ako starosti zbožných žien boli starosti farizejov a veľkňazov. Najskôr žiadali Pontského Piláta, aby dal strážiť hrob až do tretieho dňa. Trápila ich Ježišova predpoveď, že v tretí deň vstane z mŕtvych. Ich starosť bola oprávnená a rástla až do chvíle, kým sa nestalo to, čoho sa obávali. Ježiš vstal z mŕtvych a zvíťazil nad smrťou. Dokázal tak Božie detinstvo. Im zostala starosť, ako obhájiť svoju neveru teraz i na poslednom súde, keď sa už v prvý deň po sobote ukázalo, že Ježiš je skutočne: “cesta, pravda i život.”
Túto starosť človek môže odstrániť len pokáním a vierou vo Vzkrieseného
3.Bratia a sestry!
Pohľad na prvé veľkonočné ráno a na otvorený hrob Pánov prináša aj dvojakú radosť.
Môžeme sa domnievať, že vojaci, pravdepodobne službu konajúci v chrámovej stráži – dostali od veľkňazov tučnú odmenu za falošné svedectvo o otvorenom hrobe. Veľkňazi im poradili klamstvo, ako obhájiť prázdny hrob pred vladárom. Je to klamstvo, hoax, rozširovaný až d dnešných dní. “V noci, keď sme spali, prišli učeníci a odniesli telo Ježišovo”. Toto rozprávanie malo a má veľkú slabinu.
Ak by boli skutočne spali, nemohli vidieť učeníkov odnášajúcich telo…Lenže pravda bola iná. Preto im z Ježišovho vzkriesenia vyplynula iba prchavá a pominuteľná finančná odmena…
Oveľa väčšiu a cennejšiu radosť si od Pánovho otvoreného hrobu odnášali zbožné ženy. Bola to radosť zo začiatku premiešaná z obavami, so slzami i pochybnosťami – ale to všetko napokon pominulo: ” So strachom – a s veľkou radosťou “ bežali to oznámiť učeníkom. Áno, bolo tam jedno i druhé. Strach, ale aj radosť, ktorá rástla do sily a jasu!
Milí bratia a sestry!
Kiež rastie aj naša radosť zo živého, vzkrieseného Ježiša Krista, spolu s našou vierou a nádejou. Nech rastie aj dnes zo slova evanjelia, ale aj z darov Pánovej svätej večere. Nech napĺňa naše srdcia radosť z Ježišovej trvalej prítomnosti a zo všetkých Jeho zasľúbení, ktoré pre nás má a ktoré nám odovzdáva, keď hovorí: “Pretože ja žijem, aj vy budete žiť!”
Učeníkov predchádzal Pán najskôr do Galiley a potom aj do slávy neba. Dôverujme Mu, že aj nás predišiel nielen do brán smrti, ale aj do nového život v oslávenom tele a do otvorených brán neba, kde nám pripravil príbytky večné. Amen.
2.slávnosť veľkonočná – Myjava 2022 – Ľubomír Batka st.