Potešujme tých, ktorí sú v akomkoľvek súžení
Vďaka, Kriste, Tvoje rany
otvorili do večnosti brány,
Tvojím svätým umučením
stali sme sa ľudom vykúpeným. Amen. (ES 116,5)
2 K 1, 3-7:
“Požehnaný Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, Otec milosrdenstva a Boh každého potešenia, (4) ktorý nás potešuje v každom našom súžení, aby sme potešením, ktorým nás potešuje Boh, mohli potešovať tých, čo sú v akomkoľvek súžení. (5) Veď ako sa množia naše utrpenia pre Krista, tak sa rozmnožuje aj naše potešenie skrze Krista; (6) či sme totiž súžení, (súžení sme ) na vaše potešenie a spasenie, či sa nám dostáva útechy, (aj to) je na vaše potešenie, ktoré pôsobí, že trpezlivo znášate tie isté utrpenia, aké aj my znášame.(7) A naša nádej pre vás je pevná, lebo vieme, že ako máte účasť v utrpeniach, tak aj v potešení”. Amen
Bratia a sestry v Pánovi!
V pôstnom čase viac ako inokedy myslíme a hovoríme o utrpení, kríži a o smrti Ježiša Krista. Pohľad ľudí na cirkev, ktorí žijú mimo nej je možno niekedy zmätený, keď vidia našu nepretržitú sústredenosť na Krista a Jeho kríž. Aj niektorí kresťania nevidia vždy dôvod, prečo v zvesti a v kázni cirkvi je taká veľká sústredenosť na pašiové udalosti.
Ap.Pavol v 1.liste korintským kresťanom celkom otvorene napísal o svojej službe medzi nimi: „Aj ja, keď som prišiel k vám, bratia, prišiel som nie s vyberanými slovami, alebo s múdrosťou zvestovať vám svedectvo o Bohu, lebo som si umienil nič iného nevedieť medzi vami, jedine Ježiša Krista, a to toho ukrižovaného“.
Trúfam si povedať že to je program a cieľ a prvoradý zámer azda všetkých kazateľov a kňazov. Myslím, že to platí nielen o kňazoch v našej cirkvi, ale aj v iných cirkvách. A pokiaľ sa ktorýkoľvek kňaz venuje aj nejakej inej činnosti ako zvesti o Ukrižovanom, je to spravidla iba suplovanie nejakej služby, ktorú nemá kto, alebo nechce niekto iný v zbore vykonať.
Prečo je taká dôležitá táto služba zvesti o Kristu a Jeho kríži? Prečo je vôbec znak kríža jedným z najznámejších posvätných znakov cirkvi ?
Je to azda nejaká pochybná záľuba v téme smrti a utrpenia? – Nie.
Dôvod toho je jednoduchý a prostý, aj keď sa “dietkam tohoto sveta“ môže javiť ako nerozumný. Áno, dokonca “bláznivý” – ako tom hovorí otvorene aj apoštol Pavel zo svojej skúsenosti: „Slovo o kríži je totiž bláznovstvom tým, čo hynú, ale nám, ktorí dosahujeme spasenie, je mocou Božou“. (1 K 1,18).
Keďže pre nás, ktorí poznáme cesty Božie, Božiu moc a Boží zámer spasiť svet skrze kríž Jeho Syna, slovom a svedectvom o víťazstve života nad smrťou, je toto „držanie sa kríža” samozrejmé a prirodzené. Pre nás je “slovo o kríži”, dôkazom o Božej moci, a o cestou k životu večnému.
Kríž je znakom nielen vykupiteľskej smrti Kristovej, ale aj Jeho vzkriesenia.V starých katedrálach bol kríž zobrazovaný ako strom života. Ako drevo, z ktorého vyrástol “zelený výhonok”, ktorý sa stáva stromom, ktorý rodí ovocie „na uzdravenie národov“.
Preto hneď v úvode svojho 2.listu apoštola Pavla korintským kresťanom spieva vznešený chválospev o Božom diele v Kristu Ježiši. Je to chválospev a oslava Pána Boha, ako Otca milosrdenstva a Ježiša ako vzkrieseného Pána. Táto oslava nie je samoúčelná. Má veľký význam pre všetkých, ktorí dôverujú Božiemu daru milosti v Kristu. On sa stal prostredníkom nášho spasenia. Záchrancom, ktorý nás vytrhol z každej zlej moci i z moci smrti. Pôvodný Boží výrok: „si prach“, je tak doplnený vďaka Kristovej obeti zasľúbením: “Pretože ja žijem, aj vy budete žiť“.
Ako odpovieme na toto Božie dielo?
„Požehnaný Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, Otec milosrdenstva a Boh každého potešenia“! – To je zvolanie a refrén chvály a dobrorečenia nielen apoštola Pavla, ale má byť aj naším dobrorečením. Uprostred pôstnej doby, uprostred nášho sústredenia sa na utrpenie a smrť Krista Pána, smieme sa akoby nadýchnuť a pozrieť zo zeme k nebu. Od Golgoty – na pravicu Božiu!
Ten, ktorý sa stal zlorečením, ktorý sústredil na seba toľko nenávisti, ohovárania, nepochopenia, ktorý sa stal terčom mnohých útokov, zrady a zneužitia moci – predsa je napokon Víťaz. Na to nemôžeme a nesmieme zabudnúť. Štvrtá pôstna nedeľa, ktorá predchádza pašiové nedele, nám chce pripomenúť, že smrť nad Kristom nepanuje. Božia cesta s Kristom, od chvíle ako Ho Otec položil – najskôr na drevo betlehemských jaslí, až po okamih, keď Ho položil na drevo kríža, nie je cestou porážky, ale je to cesta úspešná a požehnaná. „Požehnaný Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, Otec milosrdenstva a Boh každého potešenia, ktorý nás potešuje v každom našom súžení“ – voláme spolu so svedkom živého a vzkrieseného Krista, apoštolom Pavlom! Vedomie o Kristovom víťazstve a vzkriesení je odpoveďou na mnohé naše otázky, volania, vzdychy, – niekedy dokonca obviňovania a „súdenie“ Pána Boha zo strany človeka, ktorý je poddaný smrti.
My sme vždy, viac či menej, v skúške života a viery, kým sme na ceste do večnosti. V tomto svete máme a budeme mať súženie. Každý z nás ho buď má, alebo každý z nás nejaké súženie prežil. Možno niečo ťažké a hrozivé prežívame práve v tomto, alebo v poslednom období…Nevieme, čo nás čaká zajtra. Skúsenosť nám hovorí, že skúšky viery a života prichádzajú „nečakane“, rýchlo a znenazdania…
Bratia a sestry!
Možno niekto naozaj nemá dnes žiaden osobný problém a nedotýka sa ho nič z toho, čo sme spomenuli. Neprežíva osobné súženie. Možno je to tak iba preto, že sme naozaj príliš zahľadení sami na seba a do seba a tak sa nás bezprostredne nedotýkajú ťarchy a skúšky našich bratov a sestier, blízkych, či vzdialenejších. My však patríme k tým, ktorí patríme do spoločenstva Kristovej cirkvi, do spoločenstva bratov a sestier kde sa „radujeme s radujúcimi, ale aj plačeme s plačúcimi“. Snažíme sa vidieť i tých, ktorí „nemajú nikoho, kto by ich zaniesol do vody, keď sa voda zvíri“ – ako to povedal nemocný pri rybníku Siloe, ktorý tam už desaťročia trčal až do chvíle, kým si ho nevšimol Ježiš.
/Ak sme kresťania, nemôžme si nevšimnúť, že napr. v Nigerii pozabíjali islamisti stovky kresťanov, zmasakroval tri dediny hrozným spôsobom. Podobne aj na iných miestach. – Že v Rusku, v luteránksom CZ pri bohoslužbách a pri úvode zborového farára vtrhlo do kostola komando kukláčov a surovo a primitívne narušili bohoslužbu s pochybným vysvetlením, že hľadajú teroristov a teroristickú literatúru. A môžem pokračovať ďalej. Nemôžeme nespolucítiť s obeťami veľkých zemetrasení na Haiti, v Čile a v Turecku a na mnohých iných miestach zeme.
S obeťami raz záplav, zosuvov pôdy, potom následkami silného sneženia a iných prírodných katastrof, ktoré sa dejú temer každodenne. Je tu aj iná skutočnosť, temer každodenná, keď musíme cítiť krivdu, bolesť a bezmocnosť s tými, ktorým sa nedostáva spravodlivosti, ľudských práv, ale ani základnej dôstojnosti. Cítime s obeťami násilných činov a s tými, ktorí nemôžu nájsť zamestnanie a ich ťarchy sú aj našimi ťarchami. Nemôžeme nespolucítiť s množstvom vojnových konfliktov a neľudského vraždenia ľudí, i detí a civilistov a obrovského materiálneho ničenia hodnôt vo vojnách…/
Apoštol Pavel pripomína, že okrem utrpenia osobného, či už pre nemoce, alebo časné rozlúčky – sú tu vždy aj utrpenia kresťanov „pre Krista“. Vo svete je stále prítomné utrpenia kresťanov pre ich vieru a nádej. Tie isté utrpenia, ktorých včera, ale i dnes svet považuje raz za „nepriateľov“, inokedy za „druhotriednych občanov„ štátov.
Milí bratia a sestry!
Naše osobné potešenie, plynúce z prijatých darov Božích, ale aj z daru dôvery v Boha, ako Otca milosrdenstva a darcu nádeje na večný život smieme a máme použiť tým istým spôsobom ako sme ho sami dostali a prijali. Službou našim blížnym a našou nádejou máme „potešovať tých, ktorí sú v akomkoľvek súžení“.
My nevieme a nemusíme vedieť zdôvodniť prečo sa deje to, alebo ono – prečo sa z kalicha utrpenia dostalo raz jednému, inokedy druhému, alebo nám samým. Ale môžeme potešením a nádejou v Bohu zloženou, zasľúbením, že On má s nami iba myšlienky o pokoji, uistením a sľubom o Božej vernosti, že nás nenechá nikdy samotných, iných povzbudiť a potešiť.
Aj vtedy, ba práve vtedy, keď nikto, žiadne iné ľudské slovo účasti nevie a nemôže ľudí tešiť, keď „prechádzame bránou smrti“, smieme našou vierou a nádejou účinne potešovať blížnych. Nie svojím slovom a mocou, ale slovom Božím a Kristovým. Slovom o tom, že Boh Otec nás chce prijať v nebeskom dome, vo večnej vlasti, “v príbytkoch nie rukou zhotovených.” To smieme a máme zvestovať všetkým, ktorí sú v akomkoľvek súžení. Pretože Ukrižovaný a trpiaci Ježiš je Baránok Boží, ktorý sníma hriech sveta a súčasne je „prvorodený z mŕtvych“!
Nezabudnime, že „mnoho zmôže v účinkoch aj modlitba spravodlivého“. Mnoho znamená i dobré slovo. Ale tam, kde môžeme pomôcť aspoň malým darom, rukami či umom, tam sme to dlžní samému Pánu Bohu a nášmu Pánovi.
„Na svete máte súženie“– povedal Pán Ježiš učeníkom, ale súčasne doložil dôležité povzbudenie: „ale dúfajte, ja som premohol svet“.
Tomuto sľubu veríme. Chceme a máme mu dôverovať. Potešenie skrze Krista sme totiž aj my, v mnohých chvíľach spoznali, videli, skúsili a zažili. Tiež vieme o mnohej pomoci a o tom, čo nádej v Kristovo vzkriesenie a zmŕtvychvstanie dokázala a vykonala pri rozlúčkach nad hrobmi, ktoré sme sami prežili.
Hoci cirkev Kristova je tu vždy iba „malým stádočkom“, je „lodičkou na rozbúrenom mori sveta”, je spoločenstvom pútnikov, ktoré slovami svojho pevca spieva stále: „Ježiša neopustím“! (ES 451,1)
Dobrorečením apoštola Pavla povzbudení svedčíme: „Požehnaný Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista – Otec milosrdenstva a Boh každého potešenia!“ Pán Boh aj nás už mnohokrát potešil v rozličnom súžení, preto Mu vždy aj my dobrorečme.Jeho milosť a dary Ducha, ktoré nekončia, využime tak, „aby sme potešením, ktorým nás potešuje Boh – skrze Krista nášho osláveného Pána, mohli potešovať tých, ktorí sú v akomkoľvek súžení“. – Dnes sa povzbuďme vo viere, v láske a nádeji úprimným prijímaním Večere Pánovej – toho viditeľného pokrmu pri Pánovom stole. Tak príjmeme Toho, ktorý povedal: Ja som chlieb života. Amen.
4.nedeľa pôstna – Myjava 2022 – Mgr.Ľubomír Batka