„Vtedy Izraelci volali k Hospodinovi o pomoc a Hospodin im vzbudil záchrancu: Éhúda, syna Benjamínca Géru, ktorý bol ľavák. Izraelci poslali po ňom Engónovi, moábskemu kráľovi, poplatok. Éhúd si zhotovil meč na obe strany ostrý, na lakeť dlhý, a opásal si ho pod šaty na pravé bedro.“ (Sud 3, 15—16)
Keď vzbudil Hospodin Izraelskému ľudu sudcov, bol vždy s nimi a vyslobodzoval izraelský ľud z rúk nepriateľov po všetky dni (Sud 2, 18). Tak to bolo aj za dní Otníéla — leva Božieho. Krajina mala pokoj štyridsať rokov. Po jeho smrti konali izraelskí synovia to, čo je zlé pred očami Hospodinovými a vydal ich do rúk moábskeho kráľa, ktorému slúžili osemnásť rokov a to preto, aby poznali svoje hriechy a činili pokánie.
Izraelský ľud nemal stálosť na Božích cestách. Chodil za vlastnými zlými pohnútkami srdca. Tak to nemá byť s veriacimi. Boh nám dal svojho Ducha a svoje slovo a čaká, že budeme stálymi na Jeho cestách. Sú mnohí veriaci, ktorí idú po cestách Božích, pokiaľ je s nimi nejaký „Otníél“— lev Boží; pokiaľ ich posilňuje a napomína. Ak odíde inam, alebo zomrie, tak sa stáva, že celé zhromaždenie zakolíše. Raz jeden Boží človek bol, vraj, silou aj slabosťou zhromaždenia. Silou preto, že mocne kázal a všetko spravoval. Slabosťou — pretože sa zhromaždenie bez neho nemohlo zaobísť. To sú vždy slabé zhromaždenia, kde je len jeden alebo dvaja „Otníélovia“ a kde si Boh viac bratov nemôže použiť do svojej práce. Prosme, aby každé miestne zhromaždenie malo niekoľko „vodcov“, verných ozajstných a aby boli príkladom ostatným v zbore (Žid 13, 7).
Izraelskí synovia v biede a v súžení začali volať k Hospodinovi. Celých osemnásť rokov trvalo než začali volať. Človek rýchlo upadne, ale pomaly povstane, rýchlo zíde na rázcestí, ale neľahko sa vracia. Ľahko pre maličkosť opúšťa zhromaždenie, ale ako ťažko a s hanbou sa bude vracať. Preto pozor, kto stojí aby nespadol.
„Hospodin im vzbudil záchrancu Éhúda“. Keď si Boh vzbudí vodcu, je márne ho ustanoviť či „ordinovať“. Samuel by bol ustanovil za kráľa Elíába, tak sa mu páčil, ale Boh mu povedal: „Nehľaď na jeho výzor a na výšku jeho postavy; tohto som zavrhol, lebo nepozerám na to, na čo pozerá človek. Človek totiž hľadí na to, čo je pred očami, Hospodin však hľadí na srdce“ (1S 16, 7) On si vyvolil nepatrného Dávida. Pán Ježiš si za svojich apoštolov vyvolil rybárov a na svoj vjazdu do Jeruzalema si zvolil osliatko. V Pánovej cirkvi to nie je inak. Až podnes sa zvestuje evanjelium väčšinou chudobným a chudobní prichádzajú k počúvaniu Slova. „Veď sa pozrite, bratia, akých si vás povolal! Niet medzi vami mnoho múdrych podľa tela ani mnoho mocných, ani mnoho urodzených. Čo je pre svet bláznivé, to si Boh vyvolil, aby zahanbil múdrych, a čo je pre svet slabé, to si Boh vyvolil, aby zahanbil mocných“ (1K 1, 26—29). Aj tu to tak bolo. Éhúd nebol vzácnym podľa tela. Veď nevládol pravou rukou. Zaiste by ho žiadny štát neustanovil generálom — prostého človeka bez primeraného vojenského vzdelania a ešte k tomu podľa všetkého s chromou rukou. A predsa to bol ten jediný, ktorého Boh mohol potrebovať.
Boh ho vyvolil, aby vyslobodil izraelských synov z Eglónových rúk, ale oni to nezbadali hneď. Ešte chceli samých seba urobiť príjemnými u kráľa a preto poslali po Éhúdovi dar. Boh mu ale dal do rúk meč! On ho poslal na vykonanie svojho rozsudku, ale Izrael ho poslal urobiť s kráľom prímerie. Izrael nepoznal Božiu vôľu.
Boh si vyvoľuje svojich služobníkov, vystrojuje ich a vkladá do rúk meč ostrý na obidve strany. Jeho služobníci nie sú poslaní robiť „prímerie“ a ústupky, ktoré by sa páčili ľuďom, ani aby predkladali ľudské veci druhým. Apoštol Pavel mohol povedať: „Veď či prehováram ľudí alebo Boha? Alebo či sa snažím ľuďom ľúbiť? Ak by som sa ešte (chcel) ľúbiť ľuďom, nebol by som služobníkom Kristovým.“ (Gal 1, 10). Pavel nerobil žiadne ústupky (Gal 2, 5), aby pravda evanjelia zostala nedotknutá. Tak aj my sa nepoddávajme, ak vieme, že pravda evanjelia je napadnutá.
Keď Éhúd odovzdal dar, prepustil ľud, ktorí niesli dar. Potom hovoril s kráľom a oznámil mu reč Božiu „Mám ti, kráľ, čosi tajného povedať“ — a to bola smrť. Mečom, ktorý si pripravil a ktorým dokázal narábať zabil Eglóna. Prečo? Boh to prikázal! Keď ľudská neprávosť dosiahne vrchol, Boh zakročí rozličným spôsobom, aj mečom aj vojnou. Božie mlyny melú pomaly, ale melú isto. Boh čaká, zhovieva a nechce, aby niekto zahynul, ale hriech na hriech hromadí, keď sa páchajú tie najväčšie ukrutnosti a činí bezprávie, tu Boh zakročuje. Eglón zle činil Izraelskému ľudu a teraz prišiel naňho Boží súd.
Kristova cirkev vedie duchovné boje duchovnou zbraňou. Božie slovo je naším mečom ostrým na obidve strany. Toto do ruky Boh vkladá tebe aj mne. Ale my si tento meč musíme pripraviť. Musíme na ňom pracovať. Nikdy nejdeme do duchovného boja s „ničím“, ale s pripraveným mečom. Na prípravu meča potrebujeme čítanie Písma, spoločenstvo s Pánom aj s bratmi. Služobníci Boží majú nadobudnúť prípravu na biblicky duchovne vyspelými, na Kristovi dobre stojacich zboroch. Tam sa ich meč slova naostrí, tam sa naučia s ním zachádzať. Už na detských besiedkach a na mládeži Boh vkladá do ruky meč mladým ľuďom, kde im ho vedúci či vedúce ostria, ale ho aj balia do bavlnky. Naučia sa ľudskej múdrosti, ktorá ich často robí nadutými a domýšľavými. Pavel ju pri kázaní nepotreboval, on povedal: „moja reč a moja kázeň nebola v presvedčivých slovách múdrosti, ale v dokazovaní Ducha a moci, aby sa vaša viera nezakladala na ľudskej múdrosti, ale na Božej moci“ (1K 2, 4—5). Čo sa teda stáva s mečom, ktorý nám Boh vložil do ruky, či ho ostríme, alebo či ho niekto neoplieta bavlnkou ľudskej múdrosti a ústupčivosťou?
Boh pripravil pre Éhúda prácu. Akonáhle bol s Eglónom sám, postavil sa pred neho ako od Boha poslaný, jeho kázanie bolo krátke: „mám ti čosi tajného povedať“. Posolstvo od Boha, nie od Izraela! Máme tiež pripravenú prácu? Ak sme poslaní od Boha, tak áno, pretože: „niektorých ustanovil Boh v cirkvi: jedných za apoštolov, druhých za prorokov, tretích za učiteľov“. Takí majú reč Božiu — reč od Boha. Nie od nejakého spolku, ani od misijnej spoločnosti, ani od človeka. Žiaľ, je mnoho ľudí, ktorí chodia s posolstvom cirkevných spoločenstiev namiesto s Božím poslaním. Tie sú plné kompromisov, ústupkov, a tak neslúžia na vzdelávanie Kristovho tela. Kam by prišla Kristova cirkev, keby Boh nebol Luthera poslal do Wormsu „prebodnúť mečom naostreným na obidve strany tučného Eglóna“?!
Éhúd zatrúbil na trúbe, zvolal Izrael a pobili Moábcov. Krajina potom užívala pokoj osemdesiat rokov. Éhúd znamená „jediný“, podľa iných učencov „silný“. On bol ten „jediný“, ktorého si vtedy Boh vyvolil na vyslobodenie svojho ľudu a bol tiež silným, ktorý bol poslaný do boja. Náš Pán Ježiš bol tiež Jediným, ktorého si Boh vyvolil na vyslobodenie a vykúpenie svojho ľudu. Naozaj nebolo žiadneho — mimo Neho (Iz 59, 16) a tiež nie je v nikom inom spasenie, jedine v Ňom. On tiež zvíťazil nad hroznejším Eglónom. On svojou smrťou „zničil toho, čo má moc smrti, to jest diabla, a aby oslobodil tých, ktorých strach pred smrťou zotročoval po celý život“ (Žid 2, 14—15). A títo vyslobodení budú užívať pokoj nielen osemdesiat rokov, ale na večné veky. On je tiež „Silným“, ktorý dokáže chrániť pokoj. Nikto nás nevtrhne z Jeho ruky. Boh si Ho vyvolil, dielo Mu pripravil, a Pán ho dokonal. My teraz poznávame ovocie Jeho víťazstva. Buďme Mu za to vďační.
Pokoj Vám!!