(K pamiatke reformácie)
Ja krvou Tvojou, Kriste Baránku,
pomazal dvere svojom na stánku,
a – anjel zhubca prešiel vedľa,
ako ho ruka z výše viedla;
u úst Tvojich tobôž v tenže čas:
„Pokoj vám!“ Tvoj som začul hlas,
hlas milý, drahý – Jak som šťastný!
som dieťa Božie, som Tvoj vlastný,
a milosť Božia v mojej chudobe
mi skvostom vzácnym, duši k ozdobe.
A ak mám sa čím chváliť, Tvojim len
sa budem chváliť krížom každý deň:
ním zhladený je hriech a vina,
preň prijal strateného syna
späť Otec v náruč milosti,
ho odial plášťom spravodlivosti.
Som spokojný a šťastný cele
k Tebe sa viniem, túlim smele
a hľadím: Tvoja láska, dobrota
mi chystá veniec slávy, života.
Buď Tebe, Kriste, vrelý vďak a česť,
Ty milostivý správca mojich ciest:
viedols‘ ma hĺbkou – no v stret ránu,
do výšin, k bránam Kanaánu.
A verím: keď mi vyjde hodín tok,
Ty prijmeš ma v svoj večný príbytok…
Hej, pejem žalmy k Tvojej chvále,
a ďakujem Ti vrúcne, stále,
no zvlášť dnes, keď zase hrmí v svet
deväťdesiatpäť Lutherových viet.