Evanjelická cirkevná škola v Sobotišti v rokoch 1918 – 1938
(Pokračovanie – 5. časť)
Dňa 28. októbra v Prahe a 30. októbra 1918 v Martine bol vyhlásený spoločný štát Čechov a Slovákov: Československá republika (ČSR).
Boli to historicky významné a prelomové dni pre celý slovenský národ a všetkých obyvateľov vznikajúcej ČSR. V nedeľu 27. októbra 1918, deň pred vyhlásením nového štátu nastúpil na svoju prvú učiteľsko – kantorskú stanicu v Sobotišti mladý, devätnásť ročný absolvent Učiteľského ústavu v Spišskej Novej Vsi Jozef Oberuč.
“Narodil sa 4. apríla 1899 v Palúdzke, z otca Michala Oberuča a matky Anny rod. Oberučovej. Do školy chodil v Palúdzke a v Liptovskom Sv.Mikuláši. Po vychodení meštianky študoval na Učiteľskom ústave v Spišskej Novej Vsi, kde 15. júna 1918 získal učiteľský diplom a súčasne aj kantorskú spôsobilosť.”Prihlásil sa na súbeh vyhlásený zborovým konventom CZ Sobotište 4. augusta 1918 v cirkevných i štátnych úradných novinách. Prijal pozvanie na próbnu skúšku, “aby vlídnosť človeka videli” . Na pôvodný termín skúšky sa nemohol dostaviť pre španielsku chrípku, následkom ktorej ležal 6 týždňov a navyše ohluchol. Na skúšku prišiel až 13.októbra. Následne 20. októbra bol jednohlasne zvolený za kantora – učiteľa a od cirkevného zboru dostal povolávaciu listinu (vokátor). Nostrifikačnú skúšku zložil 24.novembra 1921 v Bratislave.
Vokátor učiteľa a kantora
Vokátor obsahoval všetky práva a povinnosti kantora a učiteľa. Keďže vokátor mal Jozef Oberuč rovnaký ako jeho predchodca Ján Subulý, uvádzame ho v doslovnom znení.
”Vokátor vydaný skrze ev.aug.vyzn.matkocirkev Sobotište aj s fíliami Podbranč-Dolina a Rovensko pre kántor – učiteľa pána Jozefa Oberuča, ktorého si vyšemenovaná cirkev v cirkevnom konvente vydržiavanom dňa 20.októbra 1918 za kántor-učiteľa zvolila. Cirkev zabezpečuje svojmu kántor- učiteľovi nasledujúci dôchodok:
I. Z troch izieb pozostávajúci byt s pobočným staviskom v cirkevnej budove sa nachádzajúci.
II.V hotovosti 400 korún (slovom štyristo korún) v štvrťročných rátoch vopred.
Dôchodok učiteľský:
III.19 q 20 kg (slovom devätnásť metrických centov aj 20 kg žita a 18 q 40 kg (slovom osemnásť metrických centov a 40 kg raži), za ktoré cirkev v zmysle uzavretia konventu zo dňa 19.júna 1910 vyplácať bude hotové peniaze. Cena každoročne sa ustáli dľa najvyššej odo dňa 15.septembra do 1.decembra na senickom trhu za čisté obilie utŕženej ceny.
Z polovice dôchodok učiteľský:
IV. 6 siah (slovom šesť siah) dreva tvrdého a s doplatkom 120 korún (slovom jednostodvadsať korún) s dovozom a tiež porúbaním.
Dôchodok učiteľský:
V. Výmena učebného a doplnok učiteľského platu dľa zákona – od štátu dľa služobných rokov zo štátnej podpory.
VI. Dve katastrálne jutrá na Požehove – dôchodok učiteľký.
VII. Záhradka pri farskej záhrade – dôchodok učiteľský.
Kántorský dôchodok:
VIII. Pod bodom III.udaného obnosu zbožia (žita a raži) ako dôchodok kántorský – polovicu.
IX.Štyri ofery do roka a síce 3 (tri) na výročité slávnosti a prvú adventnú nedeľu, na pečenie oblátok ku Velebnej Večere Pánovej.
X. Za písanie ohlášok z pádu na pád 1 kor.(slovom jednu korunu).
XI. Za každý pohreb1 kor.(slovom jednu korunu).
XII. Výmena sena z cintoría 50 kor. (slovom päťdesiat korún).
XIII. Užívanie zelničky za kostolom.
XIV. 1/6 (slovom jedna šestina) spovedných peňazí.
XV. Za vedenie cirkevno-konventuálnych zápisníc ročite 20 kor.(slovom dvadsať korún).
Povinnosti:
Vyučovaie v nerozdelenej škole v Sobotišti zverených dietok predpísaným predmetom tak, aby z nich stali sa hodní a verní evanjelici a vlasti a rodu oddaní občania.
Vedenie spevu s organom pri akýchkoľvek službách Božích, pri pohreboch v matkocirkvi a fíliach, pri nedeľnej škole vedenie spevokolu.
V páde potreby zastupovanie Slova Božieho kazateľa a kázanie Slova Božieho v prvé výročité slávnosti na nešpore. – Vypísanie cirkevnej dane.
Želajúc hojného požehnania Božieho na účinkovanie Vaše medzi nami vydávame povolávaciu listinu túto v Sobotišti v XXI.nedeľu po sv.Trojici v deň 20.okt.1918.
Prvé skúsenosti mladého učiteľa
Jozef Oberuč o vtedajšej spoločenskej situácii na Slovensku pri zrode republiky v osobných pamätiach napísal: “Cestu vlakom z Lipt. Mikuláša do Senice som nastúpil už 25.okóbra a trvala dva dni. Vlak bol preplnený vojakmi, ktorí utiekli z frontu talianskeho, ruského i srbského. Videl som, v akej nálade sú vojaci. Vracali sa hladní, vyčerpaní, boli zavšivavení, mnohí so svrabom. Nadávali, vyhrážali sa a strieľali z pušiek. Dôstojníkom, keď niektorého videli, strhávali distinkcie, s heslom: “Ohoľ ho”! Bohovali na vojnu a na keťasov. 27. októbra som už kantoroval na službách Božích. 28. októbra, v pondelok, som mal započať vyučovanie. No nestalo sa tak. Boli pošmúrne a zamračené dni, ľudia behali po ulici, vítali vojakov, ktorí prišli domov. Celá dedina bola hore nohami. V nedeľu večer nastala rabovka židovských rodín a obchodov, ktorá pokračovala ešte v dva nasledujúce dni a noci, kým tu nezasiahli českí vojaci z Hodonína, ktorí prišli do Senice.”Zápis do školy trval tri dni a zapísalo sa 94 žiakov. Školský rok bol otvorený na službách Božích v kostole 3. novembra 1918.
Situácia na štátnej škole po vzniku republiky
Štátna škola v Sobotišti sa po vzniku Československej republiky rozpadla a musela sa tvoriť nanovo. Temer všetci učitelia zo školy odišli, hoci boli pôvodom Slováci. Vyučovanie na tejto škole sa začalo až vo februári v roku 1919, kedy správu školy prevzala a súčasne začala vyučovať dočasná učiteľka Piroška Beblavá r. Šuchtárová, manželka ev.a.v. farára Miloša Beblavého. V roku 1921 urobila skúšku spôsobilosti a obdržala definitívu do Sobotišťa. Na štátnej škole bol veľký nedostatok učiteľov, preto boli ako učitelia menovaní aj frontoví vyslúžilci, ktorí sa vrátili s podlomeným zdravím a na učiteľské úlohy nestačili. Niektorí zomreli, alebo zo školy odišli. Preto sa väčšina žiakov dala zapísať do Evanjelickej ľudovej školy.
Vyučovanie v povojnovom období
J.Oberuč sa stal aj kronikárom školy a o situácii v škole v povojnovom období a svojich prvých skúsenostiach napísal:
”Vedomosti žiakov boli na veľmi nízkej úrovni, pretože cez vojnu sa riadne nevyučovalo. Prvý rok to bola nadľudská námaha vtesnať žiakov do školskej disciplíny. Bolo mi veľmi úzko, keď som sa postavil prvýkát pred 94 žiakov a nevedel ako a kde začať. Vedomosti, ktoré som nadobudol počas maďarského štúdia sa nedali použiť. Bolo treba začať všetko znovu. Ale ako? Učebné pomôcky, učebnice, písacie potreby, zošity, knihy, nič. Jediná slovenská učebnica, ktorá sa dala v Senici kúpiť bol Uramov Šlabikár. Bola to akási voľná škola, ktorej úroveň závisela najmä od svedomitosti učiteľa. Učilo sa čítať, písať, počtovať, ľudový spev, zemepis, cvičenie umu a reči, sloh, mluvnica, krasopis, telocvik a veľká pozornosť sa venovala vyučovaniu náboženstva. Vyučovalo sa výlučne po slovensky. Prvý rok po vojne bola školská dochádzka veľmi zlá, takmer na polovicu: 40 % zameškaných poldní. Iste to zapríčinila aj španielska chrípka, ktorá v Sobotišti a v jeho okolí vyčíňala od začiatku novembra 1918 a radom kosila ľudské životy. Denne bývalo 3-5 pohrebov. Začali sa prejavovať následky válečnej jednotvárnej výživy. Ľudia si odvikli posielať deti do školy, lebo museli zastupovať neprítomných otcov, nemali si čo obliekať a obúvať. Vo februári začal pracovať prvý slovenský školský inšpektorát v Skalici. Nový inšpektor sa predstavil učiteľom v Senici, dal im administratívne pokyny a učitelia hromadne zložili sľub vernosti Československej republike.
Záverečné verejné skúšky sa na školách konali naďalej. Školský rok sa skončil 15.júna, ale žiaci nedostali vysvedčenia, lebo neboli slovenské tlačivá. Nasledujúci školský rok sa začal 1.októbra 1919, lebo aj keď sa svetová vojna skončila, republika bojovala ďalej proti maďarským vpádom. Prácu otcov opäť suplovali deti, ale aj napriek tomu sa dochádzka podstatne zlepšila. Zameškalo sa 12% hodín a postupne sa každým rokom stav zlepšoval. V roku 1920 – 21 bol prvý krát zavedený na školách feriálny (voľný) deň – štvrtok.”
Opakovacia škola pre mladých
Vinou vojnových a povojnových udalostí sa do školy a k základnému vzdelaniu dostalo ešte menej žiakov ako predtým. Pre takých žiakov boli v ČSR zriadené tzv. opakovacie školy, ktoré boli náhradnými vzdelávacími kurzami pre tých žiakov, ktorí neboli dostatočne pripravení. V Sobotišti bola opakovacia škola zriadená dňa 3. decembra 1923 a vyučovanie začalo 4.decembra. Učilo sa v nej 5 hodín týždenne.
J. Oberuč učil prírodovedu a zdravovedu, učiteľ Dobrík vyučoval čítanie a hospodárstvo, učiteľ Majer Goldenberg počty, zemepis a dejepis učiteľ Jozef Hallon, mluvnicu, pravopis a sloh učiteľka P. Beblavá. Kurz bol dobre navštívený a skončil 22. marca 1924.
Zápas o cirkevnú školu v novej republike
Po prevrate zápas o cirkevnú školu neustal, ale sa zintenzívnil, lenže iným, pre cirkvi nečakaným smerom. Socialisti a liberáli v novej ČSR horlili za bezkonfesijnú školu. Pre evanjelickú cirkev bola škola štepnicou cirkvi a vychovávala cirkvi i slovenskému národu verné pokolenie. Propagovaná štátna škola sa nejavila ako záruka k tomuto cieľu. Novozvolený dekan skalického okolia, Peter Boor z Holíča (23.10.1919) v prednáške na Seniorátnej pastorálnej konferencii v Senici 13.júla 1921 predložil otázku: ”Či sa budú v nej pestovať vždy tie dve sestry milé: nábožnosť a národnosť a či naopak nebudú zavrhnuté na smetisko a nahrádzané surrogátmi falošnej múdrosti”?
Prednášateľ ďalej vyslovil obavy, či naši učitelia budú môcť byť kantormi a či štát prepustí zoštátnené školy do bezplatného úžitku k vyučovaniu náboženstva, k nedeľným školám a k schôdzkam mládeže a “či sa náboženstvo bude môcť zaradiť v školskom rozvrhu medzi dopoludňajšie hodiny?” Radil katechizmus učiť “ v kontexte s biblickými históriami, v cirkevnom dejepise sa venovať dejinám českej reformácie, husitizmu a luteranizmu na Slovensku a patentálnym bojom. Nech vyučovanie neni púhou výučbou, ale výchovou vo veriace srdce, láskou Kristovou zdobené a nádejou večného blahoslavenstva sýtené charaktery.”Za týchto okolností predvídal dekan Peter Boor, že korunou výučby bude katechizmové vyučovanie, poťažne nedeľná škola. Podal návrh, aby seniorátny vnútornomisijný výbor zahájil svoju činnosť a zakladali sa spolky mládeže.
Naši cirkevní predstavitelia s ľútosťou konštatovali, že Evanjelická.a.v. cirkev so svojimi školami a svojou ľudovýchovnou činnosťou má najväčšiu zásluhu na tom, že sa československý štát utvoril a preto ťažko niesli, že sa aj na evanjelické školy hľadelo krivým okom, akoby aj oni boli iba akýmsi zbytkom stredovekého klerikalizmu. Konsenior Július Bodnár to v roku 1923 vyjadril takto:”…už v povetrí badať gigantické zápasy rôznych smerov: na jednej strane vášnivý nacionalizmus, na druhej strane kozmopolitizmus, zas kde inde do krve neznášanlivý konfesionalizmus, inde zas až krajný náboženský indiferentizmus, ba zrovna ateizmus, tam zase radikálny bezohľadný komunizmus. Slovom, podľa toho starého latinského príslovia: “Bellum omnium contra omnes” (Boj všetkých proti všetkým).
Bolo to v čase, keď v dôsledku lepších platov na štátnych školách začali z cirkevných škôl utekať “dávne, osvedčené učiteľské sily, naši učitelia veteráni, ktorí v práci na poli cirkevného školstva zošediveli, kvôli penzii z prvotriednych učiteľských staníc odišli do odľahkých kopaničiarskych alebo dedinských škôl: Juraj Chorvát, autor Veľkej partitúry zo Starej Turej do Hrušového, Žigmund Zatkalík z Krajného do Dolín, Samuel Hatalana štátnu školu v Prietrži, Viliam Šimko z Kerte (Nových Sadov) do Nitry. Vtedy príjem štátnych učiteľov ročne bol 24.000.-Kčs, cirkevných 2.600 Kčs!”.
Vo fílii Rovensko nastal iný problém. Miestna učiteľka na štátnej škole Leopoldína Wágnerová bola rím.kat.vyznania a na výučbe náboženstva nútila evanjelické deti modliť sa: “Zdravas Mária…” a pri odchode detí zo školy pozdravovať: ”Pochválen Pán Ježiš Kristus”. Keďže nepomohlo napomínanie miestneho kurátora Jozefa Tomeša, aby od toho upustila, na základe sťažností viacerých cirkevníkov konvent žiadal, aby bola z tejto školy preložená a na jej miesto bol vymenovaný tolerantný evanjelický učiteľ, ktorý by mohol vyučovať deti aj evanjelické náboženstvo. Bolo tiež rozhodnuté, že počas roku 1921/22 tu bude náboženstvo vyučovať Jozef Oberuč.
Unifikácia štátnych a cirkevných škôl v ČSR – zánik cirkevnej školy
Cirkevný zbor v Sobotišti prijal už na svojom konvente 26. júna 1920 návrh inšpektorátu zo Skalice o unifikácii škôl s podmienkou, “aby na štátnu školu bol vymenovaný učiteľ evanjelik, ktorý by vynaučoval vo svojej triede náboženstvo”.
Dňa 23. septembra 1923 sa uskutočnila unifikácia štátnej ľudovej a evanjelickej školy. Zjednotenie reálne znamenalo, že Evanjelická cirkevná škola prešla pod štátny dozor a vedenie. Proti ďalšiemu tlaku štátu a Bartouškovmu návrhu na rozluku cirkvi a štátu sa však CZ Sobotište už vzoprel uznesením konventu 25.júla 1920. Cirkevnou školou v cirkevnom zbore zostala iba škola vo fílii Podbranč. Unifikácia síce prospela učiteľom, ktorým sa takto zvýšili platy, ale cirkevný zbor si uvedomoval možný pokles duchovno – náboženského vplyvu na žiakov. Preto uznesením presbyterstva žiadal, že “v prípade rozšírenia tried” na štátnej ľudovej škole musí byť aj ďalší učiteľ evanjelik.”
Rím.kat škola v Sobotišti unifikáciu odmietla a zostala cirkevnou konfesionálnou školou. Je zrejmé, že vplyv štátu na vedenie a vyučovanie školy sa posilnil a smeroval k ďalšej sekularizácii školstva. Len vďaka horlivosti a službe tunajších evanjelických učiteľov a farára M.Beblavého bola výučba náboženstva zabezpečená. Formálne však týmto dátumom evanjelická cirkevná škola v Sobotišti prestala existovať.
V roku 1923 bola na ľudových školách zavedená povinná sedemročná školská dochádzka s klauzulkou, že 13 – ročným žiakom v čase poľných prác sa môže udeliť úľava. V tomto školskom roku boli zavedené aj nové predmety: občianska výchova a ručné práce.
Od 7.novembra 1924 navštevovali túto školu aj žiaci židovskej školy, ktorá bola zrušená. Títo žiaci boli na veľmi nízkej vedomostnej úrovni a preto im bola venovaná zvláštna starostlivosť, aby inak schopní žiaci mohli pokračovať ďalej. Kvalita všeobecného vzdelania pomaly narastala. V škole bola zriadená aj detská čitáreň, kde žiaci recitovali a sledovali prenášky so svetelnými obrazmi. V tomto roku sa už podstatne zlepšila školská dochádzka, takž bolo zameškaných iba 2,7 % (pol)dní. Dochádzka bola aj v nasledujúcich rokoch veľmi dobrá. Nasledovali aj ďalšie zlepšenia: V septembri 1925 navštívil školu miestny lekár MUDr. Löwensohn a o prehliadke spísal zápisnicu.
Zlepšovala sa aj spolupráca s rodičmi žiakov. Dňa 13.septebra 1925 sa konala prvá schôdza s rodičmi, na programe ktorej boli aktuálne otázky výchovy mladej generácie poznačenej vojnou. Stretnutia pokračovali aj v ďalších rokoch a preto riaditeľ Jozef Oberuč a učiteľ Michal Drgonec založili 21. septembra 1941 Rodičovské združenie. Aby sa prakticky pestovala československá vzájomnosť, usporiadal referát ministerstva školstva a osvety učiteľské zájazdy do Čiech a na Moravu. Novinkou bola aj tzv. mliečna akcia, ktorú si vzala na starosť správkyňa štátnej ľudovej školy P. Beblavá, ktorá vo fare pre žiakov oboch škôl podávala od januára do apríla deťom 1/4 l mlieka a 1 rožok. Pre 14 a 15 ročných žiakov bola zriadená od 1.decembra 1924 Hospodárska ľudová škola. Vyučovalo sa v miestnostiach štátnej ľudovej školy. Hlavné predmety boli: ovocinárstvo, vinohradníctvo, včelárstvo a čiastočne aj drobnochovateľstvo. Po skončení školy dostali žiaci, ktorí zostávali pracovať doma v poľnohospodárstve vysvedčenie.
V dňoch 27. – 30.mája 1925 navštívil CZ Sobotište Samuel Zoch, biskup ZD ECAV. Po dôkladnej vizitácii CZ i všetkých škôl v obvode zboru na slávnostnom zasadnutí presbyterstva, okrem iných uzavretí vyslovil pozdrav učiteľovi J.Oberučovi a “potešenie z toho, že horlive pomáha pri cirkevnej práci a pracuje aj na spoločenskom, kultúrnom poli. Prosí ho, aby túto svoju horlivosť zachoval aj naďalej”. Podobne pozdravil i p.učiteľa dcérocirkvi (Podbranč) Eduarda Grečnera. Napomenul cirkevníkov, aby svoje dietky riadne posielali do školy”.
28.mája popoludní navštívil aj fíliu Rovensko a po službáh Božích navštívil aj učiteľa na tunajšej štátnej škole Ľudovíta Adamiša, u ktorého prijal aj pohostenie. Na konvente 25.10.1925 M.Beblavý oznámil, že p.učiteľ Eduard Grečner bol penzionovaný a už sa aj vzdialil do Skalice. Na uvoľnené miesto CZ vypísal súbeh.
Školské budovy
Najväčšie starosti obcispôsobovala samotná školská budova. Obec Sobotište odkúpila na školu už predtým kaštiel od baróna Kuffnera za 65 000 Kč. Na prvom poschodí boli tri triedy, na prízemí jedna trieda a jedna trieda bola v budove evanjelickej školy pri fare. Rkc. škola mala jednu triedu na prízemí v kaštieli a jednu v škole v Habánskom dvore.
Budovu kaštiela bolo potrebné opraviť a zväčšiť učebne, pretože jeho stav začínal byť kritický. Schátralé okná nechránili pred zimou, v kachliach sa nedalo kúriť a v triede sa tiesnilo až 60 žiakov. Počas generálnej opravy muselo byť vyučovanie striedavé a časť žiakov bola vyučovaná aj v jednej miestnosti u súkromníka, ktorá predtým slúžila ako sýpka. Miestnosť nebola dostatočne osvetlená. Mala iba jedno okno a dvere, ktoré viedli na ulicu. V susednej miestnosti majitelia rezali sečku a rúbali drevo a v druhej bývali domáci s deťmi, takže vyučovanie veľmi trpelo. V opravevenej, ale stále ešte vlhkej budove sa začalo učiť 2.januára 1926. Budova Evanjelickej cirkevnej školy bola v dobrom stave.
Situácia vo fíliach
Zborový konvent sa už viac rokov sústavne zaoberal aj vyučovaním náboženstva na štátnych školách vo svojich fíliach na Podbranč – Doline a v Rovensku. Prijal nasledovné uznesenie: “Cieľom docielenia intenzívnejšieho vyučovania náboženstva vo fíliach, vyslovuje konvent tú žiadosť, aby náboženstvu evanjelickému, evanjelický učiteľ, alebo niektorí z cirkevníkov vyučoval. Na Doline bude dočasne učiť štátny učiteľ Tichota. V Rovensku bude vyučovať Pavel Kadlíček.” Na Podbranči bola postavená a posvätená cirkevná škola v roku 1883.
Po jej postavení sa CZ zameral na vystavenie cirkevnej škoy aj na rozsiahlych kopaniciach. Otázka sa riešila na presbyterstvách i na konventoch. Najväčší problém bol nedostatok financií. Aj cirkevná vrchnosť nabádala na vystavenie novej školy na Nových Lazoch, ako o tom svedčí list biskupa z 26.4.1899, v ktorom sa sobotištská cirkev vyzývá, aby vystavila cirkevnú školu, aby ju nepredbehol štát a zbor by i tak musel platiť učiteľa náboženstva a k tomu 5% nákladov štátnej školy. Touto otázkou sa presbyterstvo a konventy aj v nasledujúcom období pravideľne zaberali, najmä keď požiadavku začali predkladať samotní cirkevníci z kopaníc. Tento problém bol riešený až po prevrate v roku 1918, keď na kopanice, kde bolo vyše 100 detí, prišiel “nutný učiteľ” Kamenický. Podľa spomienok starších občanov bol to vojnový invalid, ktorý sa vojne naučil čítať a písať. Vyučoval náboženstvo, čítanie a počty. Neskôr inšpektorát v Skalici sem určil ako “kočujúceho učiteľa” Vladimíra Predmerského. Situácia sa zlepšila až vtedy, keď obec Sobotište postavila rokoch 1926-27 na kopaniciach u Kutálkov a v osade Javorec dve slušne vybavené jednotriedky.Na Podbranči okrem starej cirkevnej školy boli postupne vybudované aj dve štátne školy: v osade Majeričky (1888) a na Podzámku (1933), kde boli štátni učitelia, ktorí tu vypomáhali s výučbou náboženstva.
V roku 1933 bola postavená v Sobotišti nová fara v ktorej bol aj byt pre kantora – učiteľa. 6.júna sa začala búrať stará fara a školský byt a začiatkom novembra sa už rodiny sťahovali do nového bytu. Jozef Oberuč sa oženil s Miladou rod. Viktorínovou, učiteľskou dcérou z Letovíc a mali dve deti, Vieru a Miloša. Spolu s J.Oberučom bývala v kantorskom byte aj jeho matka, brat Michal a sestra Anna, ktorá v roku 1923 začala učiť vo Vrbovciach a neskôr v Sobotišti. Vydala sa za Michala Drgonca, učiteľa na tunajšej štátnej škole.
Keďže školopovinných detí neustále pribúdalo, CZ prijal na zasadnutí presbyterstva dňa 16.februára 1930 Memorandum upravené na Referát ministerstva školstva a národnej osvety v Bratislave (MŠNO). Obsahovalo sťažnosť: ”Nemilo a bôľno dotýka sa nás evanjelikov, že učitelia evanjelického náboženstva na štátnych školách bývajú v polroku náhle presadení a zamenení neevanjelikmi. Tak sa stalo i teraz s dočas.učiteľom Juliusom Bálintom, ktorý od 15.februára odišiel do Čopu”. Obsahovalo aj žiadosť, aby na tieto školy boli posielaní učitelia evanjelici a nie rím.kat., keďže väčšina detí je evanjelického a.v. vierovyznania. V Memorande sa uvádzalo, že v Sobotišti navštevuje štátnu ľudovú školu 26 rím.kat. detí, z nich 20 je pridelených z košického domova a len 6 je tunajších, ale v škole je 114 detí ev.náboženstva a len jedno z košického domova, spolu 115 detí. Keďže aj na kopanických školách boli evanjelici vo väčšine, presbyterstvo ďalej žiadalo, aby sa dodržal pomer učiteľov dohodnutý pri unifikácii a boli do Sobotišťa menovaní dvaja učitelia evanjelici a jeden rím.kat.náboženstva. Požiadavke bolo postupne vyhovené.
(Pokračovanie)
Mrg.Ľubomír Batka st.
Použité pramene:
ACZ Sobotište:
- Osobný fond Miloša Beblavého (OFMB)
- Osobný fond Jozefa Oberuča (OFJO)
- fCZS. Kniha zápisníc z konventov, presb. a školskej stolice, I.č.P-22.
- fCZS. Rodinná kniha Sobotište.
Fojtlínová, Edita: Dejiny školy a osvety v Sobotišti. Dipl.práca na PFUK Trnava, 1969. rkp.
Proksa, Pavel: Dejiny evanjelickej cirkvi v Holíči.rkp.zv.II: “Stánok Boží s ľuďmi”. Holíč 1994. rkp.
Slavnostní posvěcení školy evanj.aug.vyzn.v dcérocirkvi Sob. Podbranč. Skalica 1884.
Kanisová, Dagmar: Učiteľ Jozef Oberuč a jeho pôsobenie v Sobotišti, In: Záhorie.Roč.XX. č.4/11.s.13-17.