Dôverujme našej duchovnej Skale

       Dôverujme našej duchovnej Skale

V jednom Krste, v jednom slove 

 Zroď v nás, Bože, sily nové –

S Tebou v pravde večnej splynúť,

 V bludoch žitia nezahynúť,

Ísť jak svedčí; kráčať cestou,

Chovať dušu Tvojou zvesťou…

To daj všetkým, Pane drahý, 

 Odpusť viny, posväť snahy! Amen (M.R.)

1 K 10, 1 – 11:

“ Nechcem však, bratia, aby ste nevedeli, že naši otcovia všetci boli pod oblakom, všetci prešli morom, (2) všetci boli pokrstení v Mojžiša v olaku a mori, (3) všetci jedli ten istý duchovný pokrm (4) a všetci pili ten istý duchovný nápoj, pili totiž z duchovnej skaly, ktorá šla za nimi, a tou skalou bol Kristus; (5) ale vo väčšinez nich nemal Boh zaľúbenia, lebo zahynuli na púšti. (6) A toto sa stalo výstražným príkladom pre nás, aby sme neboli žiadostiví zlého,ako aj oni boli; (7) ani nebuďte modloslužobníkmi, ako niektorí z nich, ako je napísané: Posadil sa ľud, aby jedol a pil, a vstali, aby sa zabávali; (8) ani nesmilnime, ako niektorí z nich smilnili, a a padlo ich za deň dvadsaťtritisíc; (9) ani nepokúšajme Pána, ako (Ho) niektorí z nich pokúšali, a zahynuli od hadov; (10) ani nereptajte, ako niektorí z nich reptali, a zahynuli od zhubcu. (11) Toto sa im prihodilo ako príklad a nám, ktorých zastihol koniec sveta, je to napísané na výstrahu.” Amen

   Bratia a sestry v Kristu, Pánovi!

   O starom gréckom filozofovi Diogenovi sa zachovalo rozprávanie o tom, ako chodil za bieleho dňa s rozsvieteným lampášom (lucernou) po trhovisku, takže mnohí zapochybovali o jeho zdravom rozume. Na otázku: prečo to robí, odpovedal: Hľadám človeka!

  Keď sa nad jeho odpoveďou zamyslíme, ľahko prídeme na to, čo tým myslel. Nájsť človeka medzi ľuďmi je niekedy naozaj veľmi ťažké a zložité. Ak platí staré pohanské príslovie: človek človeku vlkom, ak chýba ľuďom empatia, trpezlivosť, tolerantnosť, láskavosť – je ťažké hovoriť o skutočnej ľudskosti. Pritom každý z nás láskavého človeka potrebuje, aby bol blízko nás, keď potrebujeme nejakú pomoc. Potrebuje ho dieťa, potrebuje ho mladý človek, a tiež  starnúci, alebo chorý, ale aj taký, ktorý je v rozkvete síl. Diogenes svojským spôsobom upozorňoval svojich súčasníkov na nedostatok pravej ľudskosti a s lampášom v ruke hľadal láskavého človeka.

     Z evanjelií poznáme podobný výrok, ktorý zaznel z úst chromého človeka, ktorý celé roky čakal pri rybníku Betezda na moment, kým sa voda zvíri, keď ten, kto prvý vošiel do vody bol uzdravený. Chromý so smútkom oznamoval Ježišovi: “Pane nemám nikohočo by ma zaniesol do jazera, keď sa voda zvíri, a dokiaľ sám prídem ta, vstúpi iný predo mnou” ( J 5,7)  Nemať človeka uprostred ľudí je boľavá skúsenosť. V tomto zmysle sa správanie ľudí vôbec nezmenilo, hoci ľudí na zemi pribúda. Mať, alebo nájsť človeka je vždy vzácna, možno povedať že až zriedkavá skúsenosť.

   Milí bratia a sestry!

   Pre nás kresťanov je však táto skúsenosť súčasne aj výzvou a úlohou. My máme nielen hľadať človeka s láskavým srdcom, ale my sami máme takými byť pre iných, pre našich blížnych, počnúc od najbližších.

   Toto je vážny problém pre mnohých ľudí, vyznavačov rôznych náboženských, alebo filozofických smerov. Vyjadrené slovami Písma: prirodzený človek nemá dosť sily na to, aby prekonal svoju vrodenú hriešnosť. Pre prirodzeného človeka je „normálne“, že myslí najmä na seba, až potom na iných, prípadne na svojich blížnych nemyslí a nepamätá vôbec.

   Príklad máme aj v našej súčasnosti veľmi zjavný: Ľudia odmietajú dať sa zaočkovať proti koronavírusu v presvedčení, že oni to nepotrebujú – a na iných nemyslia, či už sú to deti, starší ľudia, alebo takí, ktorí majú zníženú imunitu. Hovoria o svojej slobode a svojich právach – ale nie o povinnostiach, zodpovednosti a empatii voči blížnym.  

   Áno, toto je „normálne“ chovanie prirodzeného, hriechom poznačeného človeka, ktorý sám zo svojho rozumu a svojich síl nenájde cestu a silu k zmene svojho myslenia a konania. Preto sa tomu ani nedivíme. Ani s nami by to nebo inak, ak by sme tú cestu a silu nemali vo viere v Pána Boha a vo viere vo Vykupiteľa Ježiša Krista. 

   Takto, zachraňujúco, s obetujúcou sa láskou konal a koná náš nebeský Otec a Ten, ktorého poslal k našej záchrane. Pán Boh podal pomocnú ruku v porobe a hynutí ľudu, ktorý si vyvolil za vlastníctvo a ktorý sám vyviedol mocnou rukou z Egyptského otroctva.

   Apoštol Pavel túto skúsenosť pripomínal najskôr Židom a potom aj ostatným národom. V liste kresťanom do Korintu napísal: “Nechcem však, bratia, aby ste nevedeli, že naši otcovia všetci boli pod oblakom, všetci prešli morom, všetci boli pokrstení v Mojžiša v oblaku a v mori“….(v.1 -2).

   To bol začiatok Božieho konania pre ľud Izraela, ktorý sa stal ľudom Božím, ktorému pomohol Hospodin z telesného i duchovného otroctva. Sami by si neboli pomohli a na túto skutočnosť nemal ľud Boží nikdy zabudnúť. To, že prešiel cez Červené more a bol zachránený bol znak, že bol akoby „pokrstený v Mojžiša“, ktorý svoj ľud na Boží pokyn viedol.

    Ale apoštol pripomína, že ani tento krst, zdanlivo Mojžišov, – nebol bez prítomnosti aj samého Pána Ježiša Krista. On totiž, ako „duchovná skala“ šla za nimi. Aj prechod cez Červené more – zostup do riečišťa mora a východ z neho nebol bez Božej moci a pomoci a teda ani bez prítomnosti Ježiša, ako Božieho Syna, ktorý je Záchranca i Darca nového života. Boh je Bohom v Trojici nerozdielny a záchrana Izraelcov nebola bez Ježišovej účasti a prítomnosti a bez prítomnosti celej Trojice Svätej.

   Tým viac je však Pán Ježiš s nami v Jeho svätom Krste, ktorý sme prijali my, ako kresťania, aby nám pripomínal Jeho vykupiteľskú smrť a milosť a naše detinstvo Božie. Nie všetci Izraelci v Božiu milosť a lásku uverili – a pre neveru napokon zahynuli na púšti. Jedno i druhé – hovorí apoštol Pavel je príkladom pre nás: Náš Krst, ktorý sme prijali je cestou k spáse a večnému životu, ak duchovnej Skale, Ježišovmu slovu, zasľúbeniu a činu veríme. 

Ak Mu neveríme a spoliehame sa možno na seba, pravý cieľ, život večný nedosiahneme. Ak však neveríme, na ceste života padneme, zahynieme a nedôjdeme k cieľu. Máme sa ako kresťania učiť na príklade prejavenej nevery iných a nemáme neopakovať omyl iných. 

  Krst svätý je začiatok našej cesty s Pánom Bohom a Ježišom, ktorý nám zasľúbil trvalého sprievodcu: Ducha Svätého. Preto to druhé, čo máme vierou prijať, je Pánov sľub, že nás vždy bude sýtiť aj pravým duchovným chlebom a dá nám piť „vodu zo skaly“. 

    Predobraz toho sýtenia na našej životnej ceste môžeme nájsť a vidieť na ceste ľudu SZ. Krstom sa jeho cesta začala, ale potrebovali vždy novú potravu: chlieb, mäso i vodu. To všetko im Hospodin a duchovná Skala, ktorá bola s nimi poskytla v podobe manny, prepelíc a potom aj vodu zo skaly, prijatú skrze Mojžiša.

   Aj nám, pokrsteným pútnikom do zasľúbenej zeme dáva Pán Ježiš pokrm na cestu: prestiera svoj stôl, dáva nám seba, svoje telo a krv ako pravý pokrm a nápoj. O vie, že ho potrebujeme, aby sme získali silu k ceste a Jeho nasledovaniu.

  Apoštol spomína korintským mnohé hriechy, ktorých sa majú varovať, najmä však modloslužobníctva. Ide o falošné nádeje, vieru vo falošných bohov, či už je to viera v nejakú vec, alebo v nejakého človeka, prípadne aj vieru v seba samého, ako sme to už spomenuli.

   Sebaláska- je v podstate „duchovným smilstvom“,  duchovnou pýchou, ktorá dýcha peklom. Je to modloslužba, ktorej sa človek oddáva namiesto toho, aby prijal moc a pomoc od Pána Boham a tak aj Jeho milosť, Jeho odpustenie a Jeho zasľúbenie, že nás bezpečne prevedie do nebeského Kannánu. 

   Bratia a sestry! 

   Svoju milosť nám Otec nebeský ponúka aj dnes vo svojom slove a vo sviatosti Pánovej večere. Prijmime ju s vďakou, pokorou a plnou dôverou, „aby sme život mali a hojne mali“. Aby sme s Jeho pomocou a milosťou boli ľuďmi pre iných v časnosti a raz a dosiahli aj život večný. Amen

   9.nedeľa po Sv.Trojici    Myjava 2021   Mgr.Ľubomír Batka st.