Odpočiňte si trochu
Mk 6, 30 – 44: “Apoštolovia zišli sa k Ježišovi a oznámili Mu všetko, čo robili a učili. (31) Povedal im: Poďte sami na osamelé miesto a odpočiňte si trochu. Lebo toľkí prichádzali a odchádzali, že sa nemali ani kedy najesť. (32) Odplavili sa teda loďou na pusté miesto do samoty. (33) Ale mnohí ich videli odchádzať a dozvedeli sa, kam, preto zbehli sa ta pešo zo všetkých miest a predišli ich.
(34) Keď Ježiš vystúpil, uzrel veľký zástup, i zľutoval sa nad ním, lebo boli ako ovce, ktoré nemajú pastiera. – A začal ich učiť mnohému. (35) Keď už bolo mnoho hodín, pristúpili k Nemu učeníci a hovorili: Kraj je pustý a už je mnoho hodín; (36) rozpusť ich, nech idú po okolitých osadách a dedinách a nakúpia si niečo jedla. (37) Ale On im povedal: Vy im dajte jesť. Odpovedali Mu: Či máme ísť nakúpiť chleba za dvesto denárov a dať im jesť? (38) Opýtal sa ich: Koľko máte chlebov? Choďte pozrieť! A keď sa pozreli, povedali: Päť a dve ryby. (39) Vtedy kázal im všetkým posadiť sa po skupinách do zelenej trávy. (40) I posadali si v radoch po sto a po päťdesiat. (41) Potom vzal tých päť chlebov a obe ryby, pozdvihol oči k nebu, dobrorečil, lámal chleby a dával učeníkom, aby im podávali; aj obe ryby podelili všetkým. (42) A všetci jedli a nasýtili sa. (43) A ešte aj odrobín nazbierali dvanásť plných košov, aj z rýb. (44) Tých však čo jedli chleby bolo päťtisíc mužov.” Amen
Bratia a sestry v Pánovi!
Cirkev Kristovu považuje dnes mnoho ľudí za síce monumentálny, ale predsa len starý a polorozpadnutý a opustený dom. Dom, v ktorom kedysi pulzoval život, ale ktorý postupne chátra. Jeho obyvatelia, deti a vnúčatá sa časom roztratili po svete. Vyjadrené slovami piesne A.Sládkoviča: “Každý svojou pošiel stranou, hnaný žitia nevôľou…”. Nepochybne, mnohé cirkevné zbory pripomínajú opustené domy, na ktorých už vidieť hlbšie trhliny, ak nechceme povedať, že sú z nich už len ruiny, akými sú u nás mnohé ranostredoveké hrady alebo vidiecke kaštiele.
Ale v skutočnosti je cirkev vždy mladá a obnovujuca sa duchovná stavba. Má v sebe ukrytú zvláštnu dynamiku a príťažlivosť. Keďže však je cirkev dnes rozšírená po celom svete a existuje azda vo všetkých národoch a štátoch my celok cirkvi nepoznáme a nevidíme. Misijne však pôsobí všade vo svete a sú miesta, alebo krajiny vo svete, kde denne pribúdajú desiatky, stovky i tisíce nových kresťanov.
My, ktorí žijeme v srdci Európy a vidíme okolo seba cirkev len v podobe súčasných spoločenstiev cirkevných zborov, neraz v opustených farnostiach, vnímame cirkev práve cez tieto naše súčasné spoločenstvá. Cez náš a najbližšie cirkevné zbory, ktoré majú trvalý úbytok členov. Preto o cirkvi hovoríme ako o opustených domoch, ktoré síce mali svoje roky rozkvetu a niesli znaky živej cirkvi, ale súčasný pohľad na viaceré cirkevné zbory je deprimujúci.
Nemožno to samozrejme povedať paušálne, lebo sú aj v našej cirkvi cirkevné zbory živé, ktoré nielen obnovujú svoje cirkevné budovy, ale obnovujú aj duchovné dedičstvo otcov, ktoré si vážia. Toto dedičstvo je svieže a príťažlivé aj pre dnešných ľudí. Nepochybne si teraz mnohí v duchu povieme a povzdychneme: Kiež by to tak bolo aj u nás a medzi nami, v duchovnom dome nášho cirkevného zboru. Verím, že s Božou pomocou je všetko možné a Pán cirkvi podľa svojho zasľúbenia “nezanechá svojich verných služobníkov” a tých, čo Ho milujú. (ESP 481 v.3 a 4)
Preto si aj dnes kladieme otázku:
Čo potrebujeme k ďalšej misijnej práci?
V duchu slov dnešného evanjelia odpovedáme:
- oddýchnutých spolupracovníkov
- pokrm telesný
- i pokrm duchovný.
Bratia a sestry v Pánu!
Evanjelista Marek nám zanechal vo svojom evanjeliu veľmi zaujímavé a dôležité svedectvo. V šiestej kapitole napísal:
” Apoštolovia zišli sa k Ježišovi a oznámili Mu všetko, čo robili a učili”. Z týchto slov je zrejmé, že apoštolovia nelenošili, ale konali misijnú prácu medzi ľuďmi, ktorou ich Pán poveril. Predovšetkým volali ľud k pokániu a zvestovali mu radostnú zvesť evajelia, učili všetkých ceste spasenia, ako im prikázal Pán Ježiš.
Ale v určitej chvíli prišla a doľahla na nich únava. Akoby prežívali určitú krízu, podobnú tej, ktorú poznajú športovci – vytrvalci na dlhých tratiach, ale aj bežní ľudia, ktorí denno-denne konajú svoju prácu a povinnosti v zamestnaní, alebo v rodinách. V takejto situácii Pán Ježiš povedal svojim učeníkom:” Poďte sami na osamelé miesto a odpočiňte si trochu. Lebo toľkí prichádzali a odchádzali, že sa nemali ani kedy najesť”.
Vidíme, že Pán Ježiš vie o obmedzených silách človeka, že nás dobre pozná a nám rozumie, lebo sám bol aj pravým človekom a poznal obmedzenie plynúce z našich telesných a duchovných možností. Pripomína nám to letné obdobie a súčasné “moderné sťahovanie národov” do lesov, k jazerám a k moru. Túžbu, aby si ľudia oddýchli na nejakom peknom, možno osamelom mieste a trochu si odpočinuli. Moderné dovolenkové dni a prázdniny nie sú teda “vynálezom” iba modernej doby, ale k striedaniu obdobia aktívnej práce a oddychu viedol svojich nasledovníkov aj Pán Ježiš.
Ak sa človek nemá kedy ani najesť, čoskoro sa vyčerpajú jeho telesné i duchovné sily a môže ľahko rezignovať na ďalšiu cestu a službu. A tak počujeme, že učeníci “sa odplavili na pusté miesto do samoty”. Išli si oddýchnuť bez toho , že by mali zlé svedomie pred Pánom. Aj v duchovnej službe je striedanie zvýšenej aktivity a oddychu teda prirodzené a žiadúce. Pán Ježiš chce mať svojich služobníkov a pracovníkov oddýchnutých a čerstvých.
2. Bratia a sestry!
Počuli sme však aj ďalšiu dôležitú vec a svedectvo. Ten oddych nebol dlhý, lebo ľudia vyhľadávali službu slova učeníkov a najmä samotného Pána Ježiša. Preto opäť prichádza k naplneniu jednej dôležitej potreby človeka, aby mohol akívne, požehnane a s radosťou prijímať slovo života a svedectvo o spáse.
Iste je pravdivé slovo: ”Nie samým chlebom bude žiť človek, ale každým slovom, ktoré vychádza z úst Božích”. Tým však Božie slovo nehovorí a netvrdí, že sa človek bez chleba a potravy vôbec zaobíde. Aj jedlo patrí k posilneniu tela. Aj pokrm je dôležitý prvok oddychu a regenerácie síl, aby človek mohol prijímať požehnane aj chlieb pre dušu, chlieb duchovný. Pán Boh vie ako sme utvorení a čo potrebujeme k časnému životu. S práznym žalúdkom sa ťažko dá sústrediť na tú najdôležitejšiu ponuku od Pána Boha a to je “chlieb života”.
Telesný pokrm, chlieb náš každodenný je skutočne darom Božím a Božím požehnaním. Pán Ježiš sa “zľutoval nad zástupom ľudí, ktorí boli ako ovce, ktoré nemajú pastiera”. Dobrý pastier sa stará o svoje ovce tak, že ich vodí na zelené pastvy a k osviežujúcim vodám a zabezpečuje ovciam pokrm aj na nepriaznivé, u nás zimné a predjarné obdobie, lebo inak by ovce zahynuli. To robí napokon každý hospodár, ktorému záleží na živom statku ktorý chová a opatruje.
A keďže učeníci nemali dosť peňazí na to, aby mohi nakúpiť chlieb a ryby pre všetkých ktorí prišli za Ježišom, urobil sám Pán skutok hodný Jeho moci a slávy. Urobil totiž div, keď rozmnožil päť chlebov a dve ryby pre päťtisícový zástup ľudí.
Chcem preto dnes spomenúť, že aj v tomto letnom období sa deje pred našimi očami rovnaký, či podobný div, keď Pán Boh zázračne rozmnožil zasiate zrno a požehnal nám peknú, bohatú úrodu na našich poliach, ktoré sa zabeleli k žatve. Je to dar chleba nielen pre roľníkov, ale pre nás všetkých. Z mála chleba urobil chleba veľa, aby ho bolo dostatok pre všetkých ľudí. Všetci sa môžeme nasýtiť a prijať aj dostatok iného pokrmu, aby sme mohli potom v pokoji počuť a prijať aj to ďalšie, čo pre nás Pán Boh má a čo nám chce odovzdať.
Možno je potrebné vždy nanovo prijať aj jemné upozornenie, ako sa ono zračí a prihovára z nášho textu, totiž, že týmto Božím požehnaním nemáme plytvať, ale šetriť, aby nič nevyšlo nazmar. Lebo chlieb i ryby, či iné mäso, ktoré smieme jesť, je Božím darom pre posilnenie a udržanie telesných síl a je to predpoklad misijnej práce cirkvi.
3. Bratia a sestry!
Po tomto všetkom prichádza aj to tretie, čo patrí k životu a službe cirkvi a všetkých kresťanov. To, čo sa nazýva kresťansku misiou. Pán Ježiš tým, že “pozdvihol oči k nebu, dobrorečil Otcovi nebeskému a lámal chleby”, ktoré učeníci “podávali zástupu” umožnil, aby všetci zostali “pri Jeho nohách”. Aby mohli vypočuť Jeho zvesť, ktorú priniesol z neba od Otca nebeského.
Človek nežije preto, aby jedol a pil, ale – je a pije preto, aby žil.
Aby žil aj “každým slovom, ktoré vychádza z úst Božích.” Aby žil spokojne tu na zemi a potom večne v Jeho kráľovstve.
Pán Ježiš viackrát nasýtil ľud, tým že vykonal Božský skutok a div takpovediac “na počkanie”. V podstate tak robí stále, znova a znova. Avšak keď posledný krát na tejto zemi “vzal chlieb a keď dobrorečil Otcovi”, podal tento chlieb učeníkom so slovami: ”Vezmite a jedzte, toto je moje telo, ktoré sa za vás vydáva”. A doložil: “To čiňte na moju pamiatku”. Vtedy ustanovil svoju svätú Večeru. Iste je Jeho vôľou, aby sme ju aj my radi prijímali. Aby medzi nami znelo Jeho slovo i dobrorečenie Bohu a aby sme aj my boli ľuďmi, ktorí prijímajú s dôverou a s radosťou chlieb, o ktorom povedal: ”Toto je moje telo. Kto je moje telo, má večný život”.
Bratia a sestry!
Na úvod sme si položili otázku: Čo potrebujeme k ďalšej misijnej práci, k práci požehnanej a úspešnej, smerujúcej k vzrastu a k duchovnému obživeniu nášho zboru. Odpovedáme v duchu slov dnešného evanjelia: oddýchnutých spolupracovníkov, dostatok telesných darov a prijatie aj darov duchovných: slova Božieho a sviatostí Pána Ježiša. Potom náš duchovný dom bude skutočne žiť, bude mestom na hore ležiacim a služba nás všetkých bude požehnaná. Amen
8.nedeľa po Sv.Trojici – Myjava – Ľubomír Batka st.
Amen, nech s a stane…