Dve istoty

                             Dve istoty

Pod rukou Tvojou zlému

vždy chceme odpierať,

pobožne, kresťansky žiť

a s vierou umierať.

Ó, Bože, utvrď i nás,

odvracaj zrak hnevný

milosťou navštív svoj ľud,

zmocni a upevni!  Amen. (M.R.)

Ef 2, 1 – 10:

“ Tak naplnil aj vás, mŕtvych pre vlastné prestúpenie a hriechy, (2) v ktorých ste kedysi žili primerane veku tohto sveta, podľa kniežaťa mocností vzduchu, ducha, pôsobiaceho teraz v neposlušných synoch. (3) Medzi nimi sme aj my všetci obcovali kedysi podľa žiadostí svojho tela, vykonávali vôľu tela a myšlienok a boli sme od prírody dietkami hnevu ako aj ostatní. (4) Ale Boh, bohatý na zmilovanie, pre svoju velikú lásku, ktorou si nás zamiloval, (5) obživil nás s Kristom, keď sme boli mŕtvi v prestúpeniach, – veď milosťou ste spasení! – (6) a spolu nás vzkriesil a spolu posadil v nebesiach v Kristu Ježiši, (7) aby vo svojej dobrote k nám v Kristu Ježiši ukázal v budúcich vekoch nekonečné bohatstvo svoje milosti. – (8) Lebo milosťou ste spasení skrze vieru. A to nie sami zo seba; je to dar Boží; (9) nie zo skutkov, aby sa nikto nechválil. (10) Veď sme Jeho dielo, stvorení v Kristu Ježiši na dobré skutky, v ktorých chodiť nás Boh už prv uspôsobil.” Amen

                Bohumilí kresťania, bratia a sestry v Pánovi!

  V posledných rokoch sa v našej spoločnosti často spomína strata istôt, ktoré ľudia údajne mali a už ich v takej miere nemajú, prípadne sú vážne ohrozené. Týka sa to napríklad sociálnych istôt, alebo možnej straty zamestnania v dôsledku zániku pracovných miest, keďže niektoré výroby a profesie zanikajú. Často sa hovorí o možnosti zníženia dôchodkov, ak sa aj naďalej demografická krivka bude vyvýjať nepriaznivo, čiže mladých a práceschopných bude ubúdať a dôchodcov pribúdať, pretože priemerný ľudský vek sa zvyšuje. Aby sa zabezpečila spokojnosť obyvateľov a súčasné príjmy ktoré ohrozujú rôzne krízy, akou je i terajšia pandémia koronavírusu, krajiny sa zadlžujú a nikto nevie, či dlhy budúce generácie dokážu splatiť. Neistota panuje najmä v oblasti narušeného životného prostredia, ktoré ohrozuje kvalitu života a zdravia ľudí a v určitých oblastiach dokonca život znemožňuje. Svet v ktorom žijeme síce nechce nič počuť o hriechu, ale na druhej strane sám dokáže veľmi presne pomenovať hrozby práv v oblasti životného prostredia a potvrdzuje tak výrok apoštola Pavla: “Odplata za hriech je smrť”.  

    Už starí grécki filozofi si všimli, že “všetko tečie, všetko plynie” ( panta rei, panta chor), a toto poznanie sa pretavilo do príslovia: “dvakrát do tej istej rieky nevstúpiš”. Biblický svedok SZ nestálosť všetkého na zemi vyjadril známym výrokom: “Márnosť nad márnosť, všetko je márnosť.”  Nábožný pevec preto o veciach tohoto sveta i samotného života človeka vyspieval dôležitú pravdu s veľkou naliehavosťou a otvorenosťou:

“Márnosť vo svete, samá márnosť!

Lebov ňom isté nič nie je,

čo by si zachovalo stálosť,

zostalo neporušené;

 čomu sa najviac tešíme,

minie prv, než si myslíme.” (EF 78, 1)

    Právom si teda môžeme položiť otázku: Je niečo, čo je isté a čo sa nemení, s čím môžeme s istotou počítať? Úvodné slová apoštola Pavla nám pripomínajú dve istoty, s ktorými máme vždy počítať. Prvou je istota hriechu a pokušenia a druhou je: istota spasenia.  

    Bratia a sestry v Pánovi!

   Žiaľ, tá prvá istota nie je pozitívna a ani príjemná pre uši človeka. Ľudia o tejto istote neradi počujú. Niektorí si pred ňou zapchávajú uši, alebo obrazne povedané: “robia pštrosiu politiku”, čiže robia podobne ako pštros, ktorý keď vidí nebezpečenstvo, strčí hlavu do piesku. 

    My spolu s apoštolom hovoríme o realite hriechu, ktorý prebýva v  človeku. “Ľudské srdce je zlé od mladosti”-  vyznáva podobne aj  zbožný žalmista. Apoštol Pavel nehovorí o nijakých výnimkách a ani seba za takú výnimku nepovažuje. Vyslovuje to opakovanými argumentami, keď efezkým kresťanom píše o “neposlušných synoch” a dokladá:” Medzi nimi sme aj my všetci obcovali kedysi podľa žiadosti svojho tela, vykonávali vôľu tela a myšlenok…” . Že nemá na mysli len nejaké momentálne a čiastokové zyhanie človeka, prízvukuje jednoznačným výrokom:“…boli sme od prírody dietkami hnevu ako aj ostatní”.

     Apoštol tým vyjadruje skutočnosť vyjavenú v Písme svätom v svedectve o páde človeka do hriechu, ktorý sa potom stal “druhou prorodzenosťou človeka”.  Človek bol síce stvorený dobrý a  bezhriešny, ale pádom do hriechu už prvých rodičov nesie v sebe každý potomok Adama a Evy náklonnosť k hriechu a hriešnu žiadostivosť. 

    Na tomto poli vedieme ako kresťania trvalý zápas so svetom neveriacim v Boha, ktorý tým, že neverí v Boha, neuznáva ani tú prvú a zjavnú istotu, ktorá sa týka každého človeka prichádzajceho na svet. Svet bez Boha je presvedčený, že človek je vo svojej podstate dobrý, že hriech nie je zlo, ale iba akési výmysly farárov.

   Tým viac svet nepočíta s realitou pokušiteľa, ktorý stále zvádza človeka k hriechu, k odklonu od svojho Stvoriteľa a k tomu, aby nedbal na Jeho vôľu. Svet ovocie hriechu nevidí v smrti, ale – ako pekné a sladké ovocie zo stromu života. Svet hovorí: nedbaj na nič a na nikoho, ale rob čo sám chceš a čo uznávaš za dobro. Nepozeraj ani na Boha, a ani na blížneho, aj keby sa jednalo o tvojho najbližšieho, napríklad manželského partnera. 

   Bratia a sestry v Pánovi!

    My ako kresťania sami seba nevmímme ako pesimistov, ale cítime sa ako realisti a o hriechu a jeho dôsledkoch zmýšľame tak, ako o ňom svedčí celé Písmo sväté, slovo Starej i Novej zmluvy. Z neho vieme, že sme hriešni ľudia, ktorí nesú na sebe trest v podobe smrti. Preto aj efezským kresťanom pripomína Pavel to, čo a čím boli skôr, ako uverili v Ježiša Krista – Spasiteľa. “ Tak naplnil aj vás, mŕtvych pre vlastné prestúpenie a hriech, v ktorých ste kedysi žili primerane veku tohto sveta…”.  

   Toto vedomie je teda prvou istotou, ktorú máme. Sme hriešni a preto smrteľní ľudia. Poznanie tejto pravdy má jednu veľkú výhodu: Nerobíme si ilúzie o žiadnom prirodzenom človeku. Pre totom poznanie ľahko pochopíme, prečo ľudia tak často zlyhávajú a tak ľahko porušujú Božie pravidlá pre život.

    Preto sme vždy opatrní pri hodnotená človeka, ktorému dávame svoju dôveru, alebo naprílad aj určitú moc či právomoc pri správe vecí verejných. Áno, myslime na to aj v cirkvi, keď vyjadrujeme ľuďom dôveru a zverujeme nejakú službu. Pamätáme na vyznanie samotného apoštola, ktorý napísal: ”Vôľu k dobrému mám, ale nemám silu, aby som to vykonal. Biedny ja človek, kto ma vytrhne z tohto tela smrti…”.

     Ak toto poznanie o človeku ako hriešnikovi berieme vážne, nemôžeme ani my sami konať a hovoriť inak, ako konáme a hovoríme v úvode každých služieb Božích, keď pred Božou tvárou v konfiteore vyznávame:…”Keďže sa sami nemôžeme zbaviť svojich hriechov, voláme spoločne k Pánu Bohu:…Zmiluj sa nad nami a odpusť nám naše hriechy”. Nejdeme do kostola preto, že sme dobrí a svätí, ale preto, aby sme sa stali lepšími, totiž mocou Božou sa stali omilostení hriešnici.

    To je teda prvá a nemenná istota, ktorá v tomto svete platí a trvá. Preto trvá vo svete nepokoj, zloba, hnevy, hádky, roztržky a mmnožstvo všelijakých iných hriechov medzi ľuďmi. Ako som povedal, nie je to istota príjemá, potešujúca a pozitívna, ale je skutočná a pravdivá.         

2. Bratia a sestry!

    Tu sa dostávame k druhej istote, o ktorej by sme nemali pochybovať, ale ju vo viere prijímať. Iste nám neuniklo trojnásobné svedectvo apoštola Pavla o spasení hriešneho človeka z milosti Božej. Práve tam, kde je poznanie hriechu, ale aj jeho vyznanie a oľutovanie, tam sa rozhojňuje Božia milosť pri človeku.

     Je dôležité, aby sme aj o tejto istote vedeli a nepochybovali o nej. Totiž, že: “Boh bohatý na zmilovanie, pre svoju bohatú lásku, ktorou si nás zamiloval, obživil nás s Kristom, keď sme boli mŕtvi v prestúpeniach, – veď milosťou ste spasení.” (v.4)

    Istota spasenia z milosti, to je už iná “hudba”, skutočne hudba rajská a nebeská pre naše ubolené a zranené srdcia. Hriešnik – sám zo svojich síl a skutkov stratený pre nebo, je a môže byť zachránený púhou Božou milosťou skrze dielo Pána Ježiša Krista. Vierou v Neho a v Jeho zásluhy.To je istota, na ktorej ako evanjelici – áno ako luteráni, máme pevne stáť. Ak je realitou svedectvo o hriechu, je skutočnosťou aj dielo Kristovo pre kajúcich hriešnikov.

   Spomínam si, bratia a sestry, v tomto súvise na jednu udalosť, ktorá sa ohohrala asi pred štyridsiatmi rokmi. Na vtedajšom generálnom konvente našej cirkvi v Bratislave kázal ako hosť synodný senior ČBR cirkvi evanjelickej z Prahy Pavel Smetana. Svoju kázeň založil na slovách verša, vyňatom práve z našej dnešnej perikopy: “Milosťou ste spasení skrze vieru”. Bola to živá a povzbudzujúca kázeň, napriek spomienke na tú prvú istotu, ktorú v tom čase dokumentoval stav našej cirkvi, možno povedať: cirkvi nachádzajúcej sa v hlbokej kríze. Klesala účasť na službách Boží, počty krstov, sobášov, konfirmandov a pod. Náš vtedajší generálny biskup v správe vtedy povedal: nevieme už čo robiť pre obživenie cirkvi. A mnohí kládli otázku: Prežije naša cirkev rok 2000?  -Synodný senior po kázni ešte doložil: Ďakujem za pozvanie a výberom tohoto textu chcem br.gen. biskupovi dosvedčiť, aký veľký som luterán”!  – Áno, to je podstatná myšlienka a posolstvo M.Luthera a jeho reformácie, to je základ viery, s ktorým stojíme i padáme.

     Bratia a sestry! 

   Majme aj my túto istotu viery: že duchovne obživený sme a môžeme byť len vierou v Božiu milosť a Kristovými zásluhami. Pán Boh sa ani nás nechce vzdať. Počuli sme v úvodnom texte, že podobne aj prorok Micheáš povzbudzoval svoj ľud v ťažkom čase istotou Božej milosti. ( Mich 7, 18 – 20) Aj colník Matúš iba z Božej milosti ponúknutej mu skrze Pána Ježiša Krista sa stal novým človekom o ktorom platilo a platí, že bol “dielom Kristovým”, schopným nasledovať Pána a plniť Jeho vôľu.(Mt 9, 9  – 13) 

   Všetky ľudské istoty sa klátia a niekedy skutočne veľmi rýchlo a ľahko padajú. Ale Kristovo dielo a náš život, ktorý Mu zverujeme, nebude nikdy stratený, ani zmarený, ani sa nepominie.

    Nechváľme sa nikdy svojimi skutkami pokiaľ ide o spásu. Spása je Boží dar a naplno sa uplatní v budúcnosti. Ale už dnes naša viera nám dáva istotu spasenia a závdavok nového života. Vierou sme a môžeme byť skrze Krista Pána “znvuzrodený”. (v.9) Ním sme “nanovo stvorení” (, aby sme boli schopní konať skutky milé Bohu i ľuďom. 

    To sa prejavilo po obrátení aj u samotného Pavla a mnohých kresťanoch, hoci predtým žili v hriechoch. Ľudské slová sú slabé a ľudské skutky nedokonalé. Ale inak je to so slovami a skutkami Božími. Verme, že Boh bohatý na zmilovanie má svoj plán obnovy aj s nami a naším cirkevným zborom na Myjave a “vo svojej dobrote k nám v Kristu Ježiši ukáže – i nám – v budúcich časoch nekonečné bohatstvo svojej milosti”. Amen

3. nedeľa po Sv.Trojici – Myjava 21  – Mgr.Ľubomír Batka, nám. farár