„Ako jeleň dychtí po vodných bystrinách, tak dychtí moja duša po Tebe, ó Bože!“ Žalm 42, 2
Skôr ako bol stvorený jeleň, boli stvorené pre neho vysoké hory, na pastvu bujná tráva, k nápoju striebristé, bublajúce pramene aj velikánske skaly, aby sa mohol na nich zastať a z tých výšin svoje stádo ako kráľ spravovať a strážiť. Bol postavený do hotového. A tak hory sú pre jeleňa stvorené a jeleň pre hory, to dvoje nikdy neslobodno deliť. V horách jeleň smäd pocítiť nemôže, a keby aj, potrebuje len zbehnúť k prvému z krištáľových prameňov a napiť sa.
Kde bol teda ten jeleň, o ktorom v 42. Žalme čítame, že „dychtí (reve- Roháčkov preklad) po vodných bystrinách?“ Kde bol? Nuž, iste dakde na púšti, na rovine, tam, kde nemali a neboli ani špinavé blatové cisterny vody, keď ich blatovou vodou chcel uhasiť smäd; a tak mrel smädom. Tak ako ten jeleň, keď sa zrodil, našiel už hory otvorené, aby v nich mohol žiť — priamo tak naše duše, tvoja i moja, boli stvorené pre Boha, a tak duša len v Ňom má svoj domov, svoje pramene, pašu a ochranu, áno všetko, čo k životu a šťastiu potrebuje. Ako jeleň nemôže žiť bez hôr, tak duša nemôže nemrieť bez Boha.
No ako sa dostal ten jeleň ta, kde nebola žiadna voda? Snáď ho zvábila zvedavosť; čo je to tam za svet, tam za hranicou jeho domova? Vybehol z ochrannej zelene — rozhliadol sa jelením bystrým okom po tom novom svete. Hľa, rovina lúčiny, lúky! Samý kvet! Všetko krásne osvietené slniečkom. Zatúžil skúsiť trávu a kvietie roviny, a okúsil. Bola v tom nová, neznáma chuť. — A ten pocit horami netiesnenej slobody! Je pravda, nespočíval tam, kde mal byť, kde ho Boh postavil, zato mal povedomie, že konečne žije podľa svojej vlastnej vôle, že je slobodným, svojim pánom. Kým bol ešte v blízkosti hôr, trvali tečúce vody a šťavnatá zelená tráva; ale čím bežal ďalej, tým obidvoch bolo menej. Začal spásať žito na roliach a robiť ľuďom škodu; a keď k tomu ešte si aj zareval bolestnou túžbou, zavolal takýmto spôsobom na seba ľudí a tí začali na neho poľovačku. Psi štekali, strely lietali a jeleň slepo bežal namiesto naspäť k svojmu domovu ďalej a ďalej od neho, takže už návratu nikde niet. — No tak začal revať po vodách tekutých, umierajúc smädom, po horskej, skalnej bezpečnosti v hrôzach so všetkých strán zívajúcej smrti.
Oj, domov, domov! Ale nikde možnosti návratu; každá stopa cesty stratená; už nič nezostávalo, len buď strelami zabitý vykrvácať, alebo uhynúť smädom.
„Tak dychtí moja duša po Tebe, ó Bože!“ čítame ďalej v tom žalme a pýtame sa: „Kde sa tá duša ocitla?“ Že kde? Preč od večného svojho prameňa, preč z ochranných hôr! Ďaleko od skaly vekov, na šírošírej púšti sveta pri deravých cisternách, ktoré nedržia vody.
Na paši z jedovatých kvetín, ktorá nenasycuje, zato omamuje rozkošou a uspáva. Áno, tam sa ocitla, ďaleko od Boha. Psi tohto sveta, vášne a náruživosti, hnali ju a ženú preč od vysokých hôr; štekajú, kúšu a tak ju ženú na ranu pekelnému lovcovi. A tak buď zomrie ranená smrteľnou strelou, alebo uhynie neuhasiteľným smädom.
Boh hovorí: „Mne patria všetky osoby“ (Ez 18,4); a Pán Ježiš dokladá: „Boli Tvoji a mne si ich dal.“ (J 17,6) No tak, tí dvaja, Ježiš a duša, patria nerozlučne spolu. A preto nikdy a nikde sa nebude cítiť duša dobre a doma, len u Neho, len pri Jeho srdci. Ju nič na svete trvale nenasýti, nenapojí, ak zostane s Ním rozdelená a nemôže jasať:
„Hospodin je môj pastier,
nebudem mať nedostatku.
Na pastvách zelených ma pasie
a k vodám osviežujúcim ma privádza.
Dušu mi občerstvuje,
po spravodlivých cestách vodí ma pre svoje meno.
Keby som kráčal hoci temným údolím,
nebojím sa zlého, lebo Ty si so mnou;
Ten jeleň by sa už sotva dostal živý naspäť do hôr; zahynul by. Ale duša nemusí zahynúť, lebo „Syn človeka prišiel hľadať a spasiť, čo bolo zahynulo,“ čo sa zatúlalo, stratilo.
Čítame: „Duša mi žízni po Bohu, po živom Bohu“, a volá „kedy pôjdem a uzriem Božiu tvár?“
Keď takto začne duša túžiť a volať, vtedy Ten, ktorý chce, aby všetkým ľuďom bolo možné pomôcť a všetci prišli k poznaniu pravdy, náhli sa mu v ústrety a prenesie si ju ta, kam vlastnou námahou a silou by sa nikdy nedostala, do tých večných hôr, až na srdce Božie.
Sú duše Bohom milované, ktoré sa kedysi mali veľmi dobre, ale dnes?! Vyprahnuté pokleskami, uštvané, bez svetla a radosti; bez pokoja a istoty ťažko kráčajú životom. Smutno sa pýtame: Kde sa nachádzajú? Doma, v horách Božích, pre ktoré boli stvorené? Tam je sýtosť, hojnosť, pokoj, bezpečnosť. Ach, duša drahá, ty si ten jeleň zatúlaný, ktorý nikdy z vlastnej sily domov už netrafí. Lovec, do ktorého revíru si dobrovoľne zabehla, ťa nepusti; proti jeho šípom a ranám niet v tebe sily a ochrany. No tak zastav, volaj: „Pane Ježiši, pomôž mi, vráť ma!“ On ťa počuje.
Na blankyte nášho neba svieti hviezda nádeje spočívajúca v Jeho slove: „Obráťte sa ku mne a dajte sa zachrániť, všetky končiny zeme, lebo ja som Boh, a iného nieto.“ (Iz 45,22) Milovaním večným milujem ťa. „Navráť sa ku mne, lebo som ťa vykúpil!“(Iz 44,22)
Nuž, ako hory stvorené sú pre jeleňa a on pre ne, tak stvorené sú duše pre Boha, a to dvoje neslobodno deliť.
Pokoj Vám!!