Po krutom zbití tváre v strany obe,
posmechu drzom, všakej trýzni tela
i duše bôľoch, v šat potupy, hany
poustrojený, v tŕňovej ozdobe
— iste koruna panovnícke čelá
zdobiť len zvykla — stojí zbičovaný
Pán a Spasiteľ; a v svätej pokore
na ďalší čaká zlostný výčin ľudu. —
Ach, ľud ten v bezdné hriechu spadol more,
tvor Boží v mrzkú zmenil sa obludu
a v divokosti chrlí reč rúhavú:
Padni krv Jeho našu nám na hlavu!
Pán ticho stojí; bôľ srdce mu ryje;
zrak k nebu uprie, vrúcne Otca prosí,
by ľud ten v hneve nezahladil zralom…
Už zberba divá zas‘ kríž vôkol šije
ťažký mu vkladá: nech si ho sám nosí,
toť berla nech mu, keď robil sa kráľom!
A Pán pod krížom na horu Golgota
úbočím spiecha strmým hneď pomaly:
oj, nielen duša žiaľom rozorvatá
tvrdý pre nevďak, meravejú svaly —
sineje telo — ľudská už nestačí
sila — kríž k zemi ťažký Pána tlačí.
A hasne slnce, červánky sa tratia
za horu, znak to večerného šera…
V tom spešno kýsi muž-hospodár z poľa,
bremeno zložiac dňa, domov sa vracia
a, postretnúc ľud, vzhliadne, Pán jak zmiera,
trpí vo mdlobách: aj, tichá nevôľa
zjatrí sa tvárou mu, ľútosťou jatý
z pliec ubolených kríž zosníme dolu,
vloží na seba a na vrch Golgoty,
— bárs tiaž kruší ho — no nesie pospolu
drevo ohavné: plné viny, hriechu,
drevo milostné: lásky Božej viechu. —
I nám, ó Bože, prichodí niesť ťažký
často kríž trápne plaču po údolí,
až telo klesá, krv cedí sa vrelá
z rán prudkým tokom. Ó udeľ nám z lásky,
keď kríž uvalíš, i sily na poli,
by za príkladom Pána, Spasiteľa,
pod krížom šli sme na Golgoty horu;
tam utrápené uložili telá
v hrobku pokoja v nádeji na skorú
jar spásy a tak hlasom archanjela
vbudení, z mŕtvych z Tvojej vstali moci,
slávne keď svitne ráno Veľkej noci