Laetare
Na púšti žitia neopusť,
a sýť nás, Kriste milý,
požehnaj chlebu našich úst
z tej Tvojej Božskej sily.
Neopusť v núdzi, Pane náš
a uľav nášmu bôľu…
a i po smrti zhromažď nás
raz v stan svoj – k svojmu stolu. Amen (M.R.)
J 6, 47 – 57:
“ Veru, veru hovorím vám: Ktoverí vo mňa, má večný život. (48) Ja som chlieb života. (49) Vaši otcovia jedli mannu na púšti a umreli. (50) To je ten chlieb, ktorý zostupuje z neba, aby ten, čo bude jesť z neho, neumrel. (51) Ja som ten živý chlieb, ktorý zostúpil z neba; ak niekto je z toho chleba, bude žiť naveky; a chlieb, ktorý ja dám, je moje telo, ktoré vydám za život sveta.
(52) I hádali sa Židia medzi sebou, hovoriac: Ako nám tento môže dať jesť svoje telo? (53) Riekol im Ježiš: Veru, veru hovorím vám: Ak nejete telo Syna človeka a nepijete Jeho krv, nemáte života v sebe. (54) Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život, a ja ho vzkriesim v posledný deň. (55) Lebo moje telo je pravý pokrm a moja krv je pravý nápoj. (56) Kto je moje telo a pije moju krv, zostáva vo mne a ja v ňom. (57) Ako mňa poslal živý Otec a ja žijem skrze Otca, aj ten, kto mňa je, bude žiť skrze mňa.” Amen
Bratia a sestry v Kristu, Pánovi!
Slovensko je po stránke prírody krásnou a bohatu krajinou. Túto skutočnosť si niekedy ani neuvedomujeme, skôr ju vedia oceniť tí, ktorí k nám prišli z púštnych, alebo polopúštnych krajín. Oni nám môžu priam závidieť našu zelenú a na vodu bohatú krajinu. Keď Izraelci putovali z Egypta do Kanaánu, poznali jedno i druhé. Poznali rozsiahle púšte a napokon aj krajinu, na vrchoch ktorej pršalo a boli v nej aj rieky a zelené údolia. Ak ako pútnici do zasľúbenej zeme napokon prežili, bolo to najmä vďaka manne, ktorú nazvali nebeským chlebom. Za jej darom bola Božia milosť. Tento chlieb sa nerodil na polil, preto nemuseli kvôli nemu orať, ani siať a mlátiť obilie, alebo mlieť múku. Manna padala na zem “z neba”. Každé ráno mohli Izraelci za táborom zberať malé biele guľočky, ktoré chutili ako medovník. Týmto “chlebom” sa sýtili temer 40 rokov. Po vstupe do zasľúbenej zeme manna z neba prestala. Vstúpili do krajiny, ktorá sa im z pohľadu predchádzajúcich rokov a skúseností javila ako “zem oplývajúca mliekom a medom”. Tu prijímali Božie požehnanie a starostlivosť rovnako ako ostatné národy, ktoré sa tu živili chlebom každodenným, ako ho poznáme aj my. Na mannu, ako nebeský chlieb však Izraelci nikdy nezabudli a boli Pánu Bohu vďační za oba druhy chleba, ktoré prijali z Jeho ruky.
Pán Boh však dal nielen ľudu Izraela, ale všetkým ľuďom ešte jeden mimoriadny a vzácny druh chleba. Ježiša, svojho Syna, ktorý sa narodil v “Dome chleba” – v Betleheme. To však nebol hlavný dôvod, prečo sa Pán Ježiš predstavil svojmu ľudu ako “chlieb života” a “živý chlieb, ktorý zostúpil z neba”, z ktorého ak niekto je, “nikdy nebude lačnieť”, ale “bude žiť naveky”.
Mnohé Božie dobrodenia i sám život prijímajú všetci ľudia na tejto zemi. Nie všetci to však vedia, alebo vidia. Nie všetci za Božie dary ďakujú a dobrorečia. Skôr opak je pravdou. Vždy je z našej strany viac reptania, viac obviňovania a súdenia Božej dobroty ako ďakovania. Za nespravodlivosť a zlé šafárenie s Božím požehnaním každodenného chleba neobviňujú ľudia seba, ľudské sebectvo, chamtivosť človeka, ale Boha. Stojíme a aj zomierame v opozícii voči Pánu Bohu. Žijeme i zomierame v hriechu. Znevažujeme Božiu milosť, ale zveličujeme svoje ľudské zásluhy a možnosti. Avšak ani dostatok chleba každodenného, ani služba mamone nikomu neprinesie trvalé blaho a život. “Odplata za hriechu je smrť” – hovorí apoštolské slovo.
Napriek tomu nám Otec nebeský predsa len dáva možnosť záchrany. Ponúkol všetkým ľuďom chlieb, ktorý nás môže zachovať pre večný život. Tým chlebom je sám Ježiš, ktorému máme veriť a tak môžme získať možnosť návratu k Pánu Bohu, Stvoriteľovi a Darcovi života. Viera, ktorá prináša a dáva túto nádej a zasľúbenie, je viera v Toho, ktorý prišiel a “dal dušu ako výkupné za nás”. Ako sám Pán hovorí: ”Chlieb, ktorý ja dám, je moje telo, ktoré vydám za život sveta”.
Ježiš neprišiel preto, aby bol zemským pánom a vládcom a vládol podľa spôsobu pánov a kráľov tohoto sveta. Nie je kráľom, ktorý chce sýtiť a rozdeľovať chlieb každodenný v našej časnosti. Túto úlohu dal a zveril zemským vladárom. Oni majú Boží mandát chrániť život a blaho ľudí v tejto časnosti. Avšak ani jeden z nich nemôže dať, alebo ponúknuť ľuďom viac, ako má sám. Dosť urobí, ak plní a splní to, k čomu ho poveruje jeho mandát. Je tu však aj iný Pán a Kráľ, ktorý má mandát dať nám to, po čom túžime a prahneme v duši a v srdci každý – a to je život, ktorý nekončí. Táto túžba je zapísaná hlboko v srdci každého človeka. Ako náš veľký básnik napísal vo svojom verši: ”Žiť chceme, žiť, Bože živý!” (Hviezdoslav).
Keď jeme chlieb každodenný, zisťujeme to, čo poznali a vyznali už naši otcovia:
” Každý chlieb má dve kôrky”, alebo: “na chlebík sa ťažko robí”. Je dobrom, ak máme dostatok chleba a telesných potrieb, ale žiaden chlieb nás nenasýti tak, aby odňal, alebo zahnal ten skutočný “hlad duše” a utíšil “smäd po živote”. Každodenný chlieb je nielen súhrnom Božích zemských darov, a tak aj znakom a symbolom Božej lásky a Božieho záujmu o nás. Tá „druhá kôrka“ nám však zároveň pripomína Božie určenie človeka po páde: ”V pote tvári budeš jesť svovj chlieb, kým sa nevrátiš do zeme, lebo z nej si vzatý, pretože si prach a do prachu sa vrátiš”. (1 M 3, 19)
Pán Boh však dokazuje nielen svoju prísnosť, ale aj svoju nekonečnú milosť. Počul a počuje naše volanie po živote. Pozná naše túžby a vzdychy a odpovedal na ne darom nového “chleba z neba”. Tým je, ako sme povedali, sám Ježiš, ktorý hovorí: “Ja som chlieb života”. ”Ja som ten živý chlieb, ktorý zostúpil z neba”.
Židia sa pri týchto slovách hádali a spochybňovali Ježišove slová: “Ako nám tento môže dať jesť svoje telo? ”. Pán Ježiš odpovedal im, ale aj nám a všetkým pochybujúcim: “Ak nejete telo Syna človeka a nepijete Jeho krv, nemáte života v sebe”. Táto odpoveď robí pre ľudský rozum vieru v Ježiša ako Spasiteľa ešte ťažšou, ale súčasne aj plnšou a pravdivejšou. V nej hovorí o sebe, o svojom tele ako o pravom chlebe života a zároveň hovorí aj o svojej krvi ako dávajúcej život večný.. Aby nebolo možné „kľučkovať“ a ohýbať Ježišove slová, znova ich opakuje s plnou vážnosťou, s dosahom na vzkriesenie nášho tela, čo je predpoklad nového a večného života. Života, ktorý je spojený s Ním, s Jeho umučením, ale aj oslávením. “Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život, a ja ho vzkriesim v posledný deň”.
Toto sýtenie a pitie je poukazom a predpoveďou Jeho svätej Večere, ktorú o krátky čas pred učeníkmi ustanovil. Vyhásil ju ako novú a večnú zmluvu medzi živým Bohom a nami, sprostredovanú Jeho slovom a dielom. Viera, ktorú Ježiš hľadá a očakáva, je teda vierou v Božiu milosť, ktorá sa nám podáva v jednom úkone, v jednej osobe, ktorou je osoba čistého a nepoškvrneného Božieho Baránka. “Tak Boh miloval svet”…svedčí o tom evanjelista Ján vo svojom evanjeliu.
S pokorou, vďaku a dobrorečením pristupuje preto každý veriaci k Pánovmu stolu, pri ktorom On sám je nielen Hostiteľom, ale aj „pravým pokrmom a nápojom“. Jeho večera vyžaduje našu vieru, naše pravdivé videnie nás, ale aj videnie Jeho, ako Božieho Syna a Baránka, ktorého Otec obetoval za nás a naše hriechy. S Ním chceme spojiť aj my svoj život, našu prítomnosť i budúcnosť. Vierou vidíme pred sebou dary, ktoré nám predkladá pri svojej svätej Večeri tak, ako On o nich hovorí: “Toto je moje telo ktoré sa za vás vydáva…toto je krv novej zmuvy, ktorá sa vylieva za vás, na odpustenie chriechov“.
Uprostred pôstneho času objavujeme vždy nanovo dôvod na radostnú nádej v Pánovi. Dnešná 4.pôstna nedeľa uprostred pôstnej doby nám chce pripomenúť v čom máme vidieť hodnotu pôstneho času. Ježiš nás pozýva k viere a prijatiu pokrmu, ktorý nás sýti k životu večnému. Týmto svätým pokrm a nápojom vstupuje do nášho srdca a života. Túži po tom, aby sme prijali “pravý pokrm a nápoj” a zostali s Ním. On v nás a my s Ním, dnes, v časnosti, a potom aj vo večnosti, ktorú nám pripravil a získal svojou poslušnosťou Otcovi.
Prijímanie tohoto „nebeského chleba“ nie je nám dnes možné tak, ako sme v našom spoločenstve zvyknutí. Tým viac máme Ježiša prijímať v duchu a v pravde vierou v Jeho slovo, aby On bol v Nás a pôsobil na náš rozum, vôľu a cit. Aby nás znovuzrodzoval a posilňoval k našej novej poslušnosti a láske k Otcovi i k našim blížnym. Počujme v týchto slovách o pravom pokrme a nápoji Jeho dôverné prianie a pozvanie: ”Vezmi a jedzte… a pite z tohoto kalicha všetci!”. Verím, že tak urobíme len čo bude k tomu prvá príležitosť, a aj ústami príjmeme „chlieb života“ , ktorý pre nás na svoju pamiatku ustanovil.Aj dnes Mu za Jeho dobrotu a dary slúžiace k večnému životu dobrorečme.
Nebeský Otec nám dal vo svojom Synovi viac, ako by sme si my vedeli predstaviť a vyprosiť. Dal nám pravý chlieb z neba k životu večnému a Ním nás sýti neprestajne. Prijímajme Ho v slove zvestovanom a neviditeľnom, v nádeji, že čoskoro tak budeme smieť urobiť pri Jeho oltári aj v daroch hmotných a viditeľných. Myslime na to, že On, ktorý má účasť na našom zemskom údele, sa stal mužom bolesti a prijal kríž za nás, aby sme sa my mohli stať ľuďmi radosti, synmi a dcérami Božími a dedičmi večného života. Amen
4.pôstna nedeľa Ľubomír Batka st.