„Budú mojim vlastníctvom – vraví Hospodin mocností – v deň, ktorý chystám.“ Mal 3, 17
Bola raz krásna, strieborná nádoba. Až sa tak pred očami menila, keď sa človek na ňu pozeral; taká bola lesklá, čistá a skvostná. Patrila mocnému a dobrému kráľovi. Keď sa ten kráľ na ňu pozrel, videl v jej lesklej hladine svoj vlastný obraz ako sa odráža. Kráľ daroval túto nádobu jednému zo svojich poddaných. No nedaroval mu ju navždy, nie; iba povedal: „Je tvoja; dobre ju opatruj aby, keď ju raz budem pýtať naspäť, si mi ju mohol odovzdať takú čistú a lesklú, ako ja ti ju dávam.“
Ale prešli roky; strieborná nádoba sa dostala do ušpinených rúk a tie na nej zanechali prvé škvrny. Potom išla z ruky do ruky, z jedného nečistého miesta do druhého; nalepilo sa na ňu mnoho prachu, plesne, hrdze. Tým pohadzovaním celá bola pokrivená, tak že ani stopy, ani pamiatky nezostalo po jej čistote a lesku. Sama sa umyť, očistiť viac nikdy nemohla.
Tu kráľ sa raz rozpamätal na svoju krásnu, striebornú nádobu, a poslal ju hľadať. Ach, nemohol kráľov služobník ani veriť, že je to tá prekrásna nádoba; taká bola ohyzdná, špinavá, pokrivená. Takú ako bola, nemohol ju nijako niesť pred svojho kráľa. No tak šiel s ňou k prameňu, ktorý z vysokej hory, zo skalnej rozsadliny vyvieral, a ako prúd hlbokým údolím tiekol tam upevnil špinavú nádobu tak, aby ju ten prúd mohol zasiahnuť. I tiekli vody, umývali zvonku, zvnútra, vyplachovali, až všetku špinu odniesli; len hrdzu nemohli. Nuž nádoba až na tú hrdzu bola čistá, ale pokrivená; takú ju vzal kráľovský služobník pred kráľa. Kráľ po nej siahol, hľadí na ňu, videl v nej už zase svoju tvár; ó ale aká bola nádoba skrivená a ešte plná škvŕn. Slzy mu vypadli z očí. „Moja krásna nádoba, takto sa mi vraciaš! No počkaj, veď ja ti vrátim tvoju predošlú podobu; lebo taká, aká si teraz, nemohla by si byť nikdy viac postavená medzi moje klenoty.“ „Vezmi“, hovorí zlatníkovi, „a daj ju do ohňa.“
Zlatník vzal nádobu z kráľovej ruky a položil ju do ohňa. Najprv bol ten oheň mierny, potom silnejší a silnejší. Ó, ako to bolelo, pálilo!
Keď ten kráľovský služobník upevnil úbohú, špinavú nádobu v tom prameni a tie vody cez ňu tiekli a násilne splachovali tú prischnutú starú špinu, i to bolelo, no pri tom chladilo a blažilo; a nádoba si myslela: „Nech bolí, veď keď budem umytá, prídem pred kráľa.“ A teraz ?!
Ó, kto by jej to bol povedal, že keď príde pred kráľa, dá ju do ohňa? Ach, tento oheň tak veľmi pálil, že nakoniec úbohú nádobu úplne rozpustil, tak že ani nezostalo nič z jej pôvodnej podoby. Potom vzal zlatník, ktorý po celý ten čas pri nej sedel, ten rozpustený kov dal do formy, a než sa nazdala, mala nádoba už zase tú istú podobu ako kedysi, keď vyšla z kráľovej ruky. Žiadna pamiatka po hrdzi a pokriveninách; všetky ozdoby, nápisy aj kráľovo meno bolo krásne viditeľné; a tak žiarila, že temer ani nemohol vydržať a zniesť ten krásny lesk. Rozradoval sa kráľ a sám zaniesol nádobu medzi svoje klenoty, ktoré tam všetky žiarili, jedny zlatým, druhé strieborným leskom.
Tá nádoba, tá nádoba, to si ty, milý čitateľ a čitateľka.
Kráľ, z ktorého ruky si vyšla, je svätý Boh. Ten poddaný, ktorému si bola odovzdaná, sú tvoji rodičia. Ty si prechádzala, milá nesmrteľná duša, z jednej špinavej ruky do druhej. Kde je tvoja nevinnosť, ktorú si kedysi mala, keď si ešte odpočívala na matkinom lone ako malé nemluvniatko?
Kde je tvoja čistota, tvoja nevinnosť, kde sú tvoje čisté myšlienky, tvoje nevinné slová a pocity? Ó, akým si to bola kedysi blaženým anjeličkom! Celé nebo hľadelo z tvojich očí, a dnes?… Hriechy… hriechy… hriechy…!
Pleseň na srdci, na tele; pleseň ohavných myšlienok, nečistých žiadostí. Nič ti snáď už nie je čisté; veď nečisté sú tvoje oči.
Zastaralá hrdza sa vždy znovu a znovu opakovaných hriechov hlboko zažiera, nemáš žiadnu podobu s Kristom, žiadnu dobrotu, lásku, pokoru, svätosť. Ó, kde je to striebro nesmrteľnej duše?
A ty si len požičaná, a máš prísť naspäť pred Kráľa. Ale ako, ako taká nečistá?
Ach, poslal Kráľ i teba hľadať, a ak sa dáš nájsť, i ty budeš nájdená; lebo tou nádobou z Kráľových rúk sme vyšli, ty i ja. I moja duša stratila svoju nevinu, svätosť, čistotu, i na mňa špinavé ruky urobili špinavé odtlačky, tak že nebolo viac na nej podoby Božieho obrazu, ale: „prišiel Syn človeka, aby hľadal a spasil to, čo bolo zahynulo.“
Poslal Kráľ hľadať i mňa! I mňa služobníka Božieho priviedli k predivnému prameňu Evanjelia a krvi JEŽIŠOVEJ; ten prameň tečie z vysokých nebeských výšin a z boku a z rán ukrižovaného Spasiteľa môjho. Tie vody a tá krv moju dušu obmyla a tak prišla späť k môjmu Kráľovi, k Pánovi Ježišovi. Musela a musí prejsť ešte skrze oheň mnohých protivenstiev, súžení a skúšok, lebo tá hrdza vnútorného hriechu väzí hlboko, veľmi hlboko. Ten nebeský Zlatník, Duch Svätý, musí ma prepáliť, pretvoriť. Ale nechcem sa báť, veď vďačne chcem bozkávať prebodnutú pravicu môjho Kráľa, keď mi On vráti moju pravú podobu a prenesie ma raz medzi svoje klenoty. Viem, že Jemu sa raz budeme podobať v čistote, v svätosti, v láske, v pokore i v sláve, a to postačí.
Rodičia, rodičia!
Tie nádoby skvostné, strieborné, vám na čas zverené, to sú vaše nemluvniatka. Ste vy už čistí, umytí vodami Evanjelia a krvou Pána JEŽIŠA? Keď nie, ó tak vaše ruky sú špinavé, a vy prví vašu vlastnú špinu na tie strieborné nádoby odtlačíte; ako ich potom ľahko bude svet znečisťovať ďalej!
Učitelia, učiteľky!
Ste vy umytí krvou Pána JEŽIŠA a vodou Evanjelia? Ak nie, tak vy odtlačíte vašu špinu na srdce mládeže.
A vy vodcovia ľudu, ktorí sa domnievate, že Boh sám vás postavil, aby ste iných viedli, ste vy čistí? Ak nie, tak len do bahna povediete!
Ach čiňte pokánie.
Tá strieborná nádoba, to si ty. Všetky nádoby sa ušpinili, a i ty to dobre vieš, či si už umytý a či ešte špinavý? Kráľ príde. Akého ťa nájde?
Pokoj Vám!!