Čo bude spravodlivé, dám vám
Modlitba:
Svätý a nadovšetko vyvýšený Bože, Otče náš nebeský, ďakujeme Ti, že nás oslovuješ vždy znovu svojím slovom. Ďakujeme, že nám dávaš nahliadnúť do hlbín Tvojho otcovského srdca a tak môžme žasnúť nad veľkosťou Tvojej lásky a milosti. Zachovaj nás pred povrchným poznanm Tvojho slova a samospravodlivosťou. Daj nám radosť z poznania, že Ty neponecháš bez odmeny a požehnania ani najmenší prejav skutočnej lásky. Amen
Mt 19, 30 – 20,1 – 16:
“ A mnohí prví budú poslední a poslední prví. (20,1) Kráľovstvo nebeské je podobné človeku hospodárovi, ktorý vyšiel na úsvite najať si robotníkov na vinicu. (2) Zjednal robotníkov za denár na deň a poslal ich na vinicu. (3) O deviatej hodine vyšiel zase a videl, že iní stoja, zaháľajúc na námestí. (4) A povedal im: Choďte aj vy na vinicu, a čo bude spravodlivé, dám vám. (5) A oni šli. Keď potom vyšiel o dvanástej a o tretej poobede, urobil podobne. (6) A keď vyšiel o piatej večer, našiel tam iných stáť, i povedal im: Čo tu stojíte, zaháľajúc celý deň? (7) Odpovedali Mu: Nikto nás nenajal. Povedal im: Choďte aj vy na vinicu a čo bude spravodlivé, dostanete.
(8) Keď sa zvečerilo, povedal pán vinice svojmu šafárovi: Zavolaj robotníkov a vyplať ich, počnúc od posledných až do prvých. (9) Prišli tí, čo boli najatí o piatej hodine večer, a dostali po denári. (10) Keď prišli prví, mysleli si, že dostanú viac, ale aj oni dostali po denári. (11) A keď dostali, reptali proti hospodárovi: (12) Títo poslední pracovaali hodinu a urobil si ich rovnými s nami, ktorí sme znášali bremeno dňa i páľu slnka. (13) On však odpovedal jednému z nich: Priateľu, nekrivdím ti: či si sa nezjednal so mnou za denár? (14) Vezmi, čo je tvoje, a choď! Ja však tomuto poslednému chcem ať toľko ako tebe. (15) Či nemám právo urobiť so svojím, čo chcem? A či zazeráš na mňa preto, že som dobrý? (16) Tak budú poslední prvými a prví poslednými, lebo mnoho je povolaných, ale málo vyvolených.” Amen
Bratia a sestry v Kristu, Pánovi!
Nie je to príjemné zistenie, keď vidíme že osobný vzťah človeka k Pánu Bohu je poznačený pocitom krivdy. “Krivdíš mi”- často znie obvinenie Pána Boha zo strany človeka. Dôvody takéhoto obvinenia a súdu sú rôzne. Niekto povie: “Boh nesplnil moje očakávanie a ja som Mu tak veril”! Iní hovoria: “Tak veľmi som Boha prosil a On mi to nedal”! Nevedia, alebo zabúdajú na to, že: “Pán Boh neplní všetky naše priania, ale On plní všetky svoje zasľúbenia”.
Mnohí hovoria: ”Boh krivdí svetu a človeku. Keď je všemohúci, nemal by dovoliť žiadne zlo”. Rozsudok znie: “On je zodpovedný za zlo vo svete!”. Ďalší Ho obviňujú: “Boh chce odo mňa priveľa a ja som iba slabý človek”. Podobných výrokov, ktoré chcú Boha obviniť a človeka ospravedlniť je mnoho. Preto vidíme tak málo lásky k Pánu Bohu. Je to druhá strana tej istej mince, ktorou človek platí Bohu, keď Ho obviňuje: “On mi krivdí”!
Dnešný text z Matúšovho evanjelia nám prináša vzrušujúce svedectvo o Božej obrane, v ktorej Pán Boh človeku hovorí:
”Priateľu, nekrivdím ti !”. Pán Boh sa snaží slovami svojho Syna vysvetliť to, čo je ľudskému rozumu ťažko pochopiteľné a zrozumiteľné. Pán Boh je iný ako človek a ľudský rozum a logika je prikrátka, aby naplno pochopila Božie cesty a myšlienky. Prekvapuje nás už prvý verš dnešného biblického posolstva, ktorý nám zneje divne a nezrozumiteľne:” Mnohí prví budú poslední a poslední prví”.
Nasledujúce podbenstvo je vlastne vysvetlením tohoto úvodnho zvláštneho výroku. Je pokusom Ježiša na jednoduchom príklade vysvetliť, že Božia spravodlivosť je iná, ako ľudská. Je vyššia a dokonalejšia ako naša. Môžeme povedať naplno hneď na začiatku: Božia spravodlivosť je dokonalejšia preto, lebo jeho podstatou je láska. Ježiš ako Boží Syn povedal: “Prišiel som nie aby som odsúdil svet, ale aby som ho spasil”. Vieme, že sa proti týmto slovám zdvihla vlna odporu najmä u tých, ktorí sa považovali za duchovne silných, spravodlivých a iných za nič nemali. Mnohí ľudia si mysleli, a myslia si to aj dnes, že žiadneho Záchrancu nepotrebujú.
Lenže boli a sú aj takí ľudia, ktorí síce vedia, že sú veľmi hlboko v bahne hriechu, ale sú presvedčení, že im už nikto nemôže pomôcť. Cítia svoj stav ako diabolskú kliatbu a okovy a sú presvedčení, že ich nikto nemôže zachrániť. Pán Ježiš však prišiel pre všetkých ľudí a všetkým ponúka pomoc, spasenie a nový život. Zároveň však všetkých volá k zvestovaniu zmierenia. Túto službu zvesti evanjelia prirovnáva k práci na vinici.
Od začiatku každému povolanému jasne hovorí, aká bude jeho odmena. Hovorí o štedrej odmene, ktorú prirovnáva k denáru, bez ohľadu na množstvo vykonanej ľudskej práce. Je možné, že človek odmietne aj službu a aj odmenu, ktorú ponúka Pán vinice. On však všetkým hovorí: “Čo bude spravodlivé, dám vám”.
Nemožno vylúčiť, že mnohí pozvaní, ktorí sa “dajú najať”, odstúpia od služby, keď zistia jej náročnosť. Možno nedočkajú ani do poludnia a prácu na vinici opustia. Radšej “zájdu do tieňa” a vyhovoria sa. Darmo boli pozvaní medzi prvými. Porušia podmienky zmluvy a ukončia svoj vzťah s Pánom vinice sami. Potom odmenu nemôžu očakávať a nemôžu okrem seba ani nikoho obvinovať. Hoci sa o takých v našom texte priamo nehovorí, iste aj takí sú a budú medzi nespokojnými.
Evanjelista Matúš však hovorí najmä o tých, ktorí sa “najať za denár na deň“ dali. Predsa však na konci dňa nie sú spokojní. Vyplýva to z pocitu nespravodlivosti o odmene, ktorú dal na konci dňa pán vinice im, ale aj tým posledne najatým pracovníkom. Je rovnaká ako odmena tých najskôr najatých. Podľa nich, oni by mali dostať viac, lebo sa viac narobili a podľa nich, na výsledku prácemajú väčšiu zásluhu. Nepáči sa im, že ich Pán vinice urobil rovnými s tými, ktorí boli najatí poslední a pracovali “iba hodinu”. Preto hovoria, že oni “znášali páľavu slnka a bremeno dňa”. Preto hodnotia milosť a dobrosrdečnosť Pána vinice ako krivdu.
Ak si uvedomíme, že práca na vinici Pánovej je prácou pre Božie kráľovstvo, takýmto postojom človek naznačuje, že chápe jeho vzrast a úspech ako svoju zásluhu a prácu. Nie že by azda človek nemohol pre vec Božieho kráľovstva niečo vykonať, ale ak je povolaný Pánom Ježišom, má v tom vidieť milosť Božiu. Ak človek časť svojho života, časť svojich síl a schopností obetuje v prospech veci kráľovstva Božieho, nie je to však dôvod ani k pýche ani k pocitu záslužnosti. Pán Ježiš svojim hovorí, že dielo o ktorom je tu reč, je omnoho väčšie a jeho výsledok je omnoho slávnejší, ako služba kohokoľvek povolaného, kohokoľvek z ľudí, ktorí prijali pozvanie k spolupráci.
Ak smie niekto pracovať, ak je Pánom oslovený a povolaný, má v tom vidieť Boží záujem o seba, áno má v tom vidieť Božiu milosť. Má ju vidieť v tom, že smie mať účasť na službe cirkvi, ktorá je Pánova.
Je to veľké neodrozumenie, ktoré môže vzniknúť, že si nádenník myslí, že svojou krátkodobou prácou a službou na vinici má zásluhu na jej požehnaní a konečnej úrode. Precenenie svojej práce a podcenenie úlohy a práce Majiteľa vinice vzniká to, o čom som hovoril v úvode. Vzniká výčitka a odsudzovanie Pána vinice.
Vzniká dojem: Pán mi krivdí! Alebo: Boh je nespravodlivý, keď účasť v kráľovstve Božom dostávajú aj tí, čo iba máličko, alebo krátko konali v Pánovj službe. Túto účasť a nebeskú odmenu máme však vidieť inak: Už samotná účasť v ňom je nevýslovnou odmenou.
Človek ale neraz uvažuje ako matka synov Zebedeových, ktorá chcela nejaké výsadné postavenie pre svojich synov. Toto pokušenie, túžba po vyvýšení seba nad iných, neobišla ani samotných učeníkov.
Bratia a sestry!
Právom sa môžeme spýtať: Nie je za tým reptaním tá istá myšlienka, ktorá sa objavila už v rajskej záhrade: “Budete ako Boh”. Ak takto ľudia uvažujú a rozmýšľajú, ak sa povyšujú nad iných, ľahko sa “z prvých stanú poslední”. Týmito slovami Pán Ježiš nechcel povedať, že všetci “prví” nutne musia byť, alebo skončiť ako poslední, alebo že dokonca strácajú účasť na nebeskej odmene.
Na svoje prvenstvo a vyvolenie sa spoliehali mnohí zo synov Izraela. Nedokázali pochopiť, že by v Božom kráľovstve mohli byť aj pohania, alebo Samaritáni. Práve pre takúto duchovnú pýchu sa mnohí z ich stali nielen poslednými v kráľovstve Božom, ale v mnohých prípadoch do neho vôbec nemohli vojsť.
Práve tak platí, že ani pohania, len preto, že sú pohania, alebo tí, ktorí pozvanie neprijali, nebudú preto prvými v kráľovstve Božom. Nikto sa nemôže spoliehať na svoju zlú vôľu, ani na svoje zásluhy , tak ako farizeji sa nemôžu spoliehať na svoju prednosť. Bez pokánia a bez viery v Božiu milosť a zásluhy Pánove neuzrie nikto žiadnu nebeskú odmenu.
Pritom väčšie nebezpečenstvo hrozí práve takej zbožnosti, ktorá buduje a sa spolieha na seba a svoje skutky, o ktorých si myslí, že sú záslužnými. Odmena je Božou milosťou a tá je vždy väčšia, ako akákoľvek zásluha človeka. Preto Pán vinice hovorí: ”Priateľu nekrivdím ti. – Či nemám právo urobiť so svojim, čo chcem? A či zazeráš na mňa preto, že som dobrý?” Pre všetkých pracovníkov na vinici a všetkých zbožných je to varovanie, aby sme sa chránili akejkoľvek duchovnej pýchy a akejkoľvek záslužnosti.
Bratia a sestry!
Slová z tohoto podobenstva Pánovho sú však pre všektých nás aj veľkým povzbudením. Pán sa k nám hriešnym priznal už v Krste svätom a uznal nás za hodných mať účasť na Jeho diele spasenia. Ak sme pre kráľovstvo Božie vykonali v súlade s Jeho vôľou hoci aj málo, ak sme možno len málo lásky dokázali k našim blížnym, ani to “málo” sa nestratí. Naša malá sejba lásky, malá služba na Pánovej vinici, v Jeho cirkvi, dokonca aj viera, malá ako horčičné zrnko, bude Pánom požehnaná a odmena nečakane veľká. Ona prevyšuje všetok náš rozum a naše predstavy. Naša odmena, odmena pre prvých i posledných je nám pripravená Jeho zásluhami v Jeho spolčenstve. Za tento dar a prísľub nášho Pána Ho vždy chváľme a ďakujme Mu za to, že je dobrý a naveky trvá Jeho milosť. Amen
Nedeľa Deviatnik. Septuagesima. – Mgr.Ľubomír Batka st.