„Nevyslovíš krivé svedectvo proti svojmu blížnemu!“ 2M 20,16
Tu je reč o hriechoch spáchaných falošným jazykom. Jazyk je veľmi malým údom, zato však môže narobiť veľmi mnoho zlého. Čítajte v 1Sam 21. a 22. kapitolu. Tu je reč o istom Dóégovi Edómskom, ktorý falošne nahovoril kráľovi Saulovi, že veľkňaz Achímelech bol pomôcť Dávidovi proti Saulovi. Malo to hrozný následok: Saul dal zabiť 85 kňazov Hospodinových a ich celé mesto Nób vyhubil so všetkým, čo bolo v ňom živé: ženy, deti, starcov a zvieratá.
Boh však tresce falošných ľudí. V Štokholme — údajne — na smrť odsúdili nevinného človeka pre falošné svedectvo druhého. Keď ho už mali popraviť, medzi divákmi uzrel aj svojho falošného udavača. Zvolal na neho; „Falošný svedok, falošný svedok! dnes-zajtra ťa volám pred Boží súd.“ V tom okamihu ako kat odťal hlavu nevinnému, aj falošný svedok chrápajúc padol na zem a odniesli ho mŕtveho.
Aj ohovárania a klebety sú hriechom proti tomuto prikázaniu. Na blížnych nehovorme nič zlého, aby sme neboli považovaní pred Bohom za falošných svedkov. Obyčajne vidíme smietku v oku nášho brata, ale brvno, ktoré je v našom oku, necítime. Starý Ezop takto hovorí: „Človek nesie dva batohy prehodené cez plece. Napredku pred očami — malý batôžtek cudzích chýb a na chrbte v batožisku svoje hriechy. Vidí len cudzie zlo, svoje nedostatky, — bárs ich je viac — nevidí.“
Pri ľuďoch je viac dobrého, než sa nazdávame a zasa pri nás je viac zlého, než si myslíme. Sú ľudia, ktorí si o každom len zle myslia. Takýmito nebuďme!
Prídu k tebe voľakoho ohovárať. Vieš, čo máš urobiť? To, čo vykonal kráľ Alexander Veľký, keď mu voľakto prišiel žalovať na druhého: zapchal si jedno ucho a len jedným počúval. Tým druhým, vraj, vypočuje aj obžalovaného. Nikoho neodsúď v mysli, kým ho nevypočuješ. Never hneď všetkému zlému o blížnom, čo ti druhí donesú. Klebetníci sú ako podpaľači: zažnú oheň a skryjú sa. Klebetníci sú horší ako zlodeji; zlodej ukradne veci, ktoré sa dajú nahradiť, klebetník a ohovárač berie, kradne česť, ktorú je ťažko navrátiť!
Máš voľačo proti blížnemu? Choď k nemu a medzi štyrmi očami mu to povedz a naprav ho. Len nechci byť sudcom — za chrbtom! Hlavná vec: máš dvoje uši, aby si mnoho počull, ale len jedny ústa, aby si málo hovoril a zvlášť nič zlého o svojom blížnom!
Známy vychovávateľ mládeže Dr. F. W. Foerster raz povedal na jednej prednáške: „V starom Grécku bola družina takzvaných Pytagorovcov, skromných, hĺbajúcich ľudí. Kto chcel vstúpiť do ich spolku, musel sa zaviazať, že bude tri roky mlčať; až touto skúškou dobre obstál, mohol vstúpiť medzi nich. Čo myslíte, prečo dávali túto podmienku? Ja myslím, že nie je na svete nič ťažšieho, ako byť pánom svojho jazyka. Kto to dokáže, ukáže toľko duševnej sily a sebaovládania, že sa mu môže aj vo väčších veciach dôverovať. Je slobodným a nie je viac otrokom svojho jazyka. Čo pomôže všetka dobrosrdečnosť, keď svojvoľný jazyk nechce poslúchnuť to dobré srdce. Najväčšie zlo a zmätok spôsobí nečistý jazyk. Pre ľahkomyseľnú nadávku sa ľudia strieľajú a staré priateľstvá sa rušia pre hlúpu klebetu. Naša reč je výrazom našich myšlienok a našich ideálov. Naša reč ukazuje našu hodnotu vo svete. Podľa reči poznáme výchovu a vzdelanie človeka. Môžeme poznať, do akej spoločnosti chodí, či sa stýka s ľuďmi vychovanými, vzdelanými, osvietenými, vážnymi, alebo s ľuďmi všednými, nízkych ideálov, obyčajných pohnútok.“
Dobre píše Dr. O. S. Marden; „Keby sme len mohli vytrieť z nášho slovníka všetky nepriateľské slová, slová záporné, ničivé; slová, ktoré rania, zbavujú odvahy a nechávajú osteň — a keby sme pestovali slová priateľské, vážne — slová, ktoré sú zdrojom dobra, podnecujú, pomáhajú a dodávajú odvahu — náš život by bol inakší! Keby sme si to len uvedomili, že každé vyslovené slovo, každá vyjadrená myšlienka je zdrojom dobra alebo zla — chránili by sme sa planých rečí a klebiet.“
Jazyk a reč máme používať len na dobré veci a nie na zlé.
Nepekné reči, ohováranie, nadávky sa dajú predpokladať len u ľudí bezcharakterných. Každý kresťan má byť charakterným človekom, ktorý si dá záležať na tom, čo hovorí. Náš jazyk musíme vedieť ovládať. Neznížme sa k tomu, aby sme o iných špatne hovorili a nepripusťme, aby druhí sa nepekne vyjadrovali o ľuďoch. Foerster hovorí: „Vaše srdce a váš rozum sú proti klebetám, váš jazyk za ne. Dvaja proti jednému. Tu musí jazyk prehrať! Ale len vtedy, keď si mienite dať pozor.“
Láskavé slová mnoho nestoja. Nebolo dosiaľ počuť, že by následkom láskavých slov prišli ľudia k nejakej nepríjemnosti. Nestoja mnoho, ale mnoho vykonajú. Spájajú ľudstvo, a to ma veľkú cenu.
Cár Peter I. Veľký prerušil raz istého ohovárača tými krásnymi slovami: „Ten muž, o ktorom tak zle hovoríš, má iste aj svoje dobré stránky; porozprávaj mi, čo vieš o ňom dobrého! Nie je ťažké zahádzať niekoho blatom; ale ja by som každému rád dopomohol k tomu, aby jeho kabát zostal čistý!“
Čo robíš ty, keď pred tebou človeka ohovárajú? V Thajsku bol vraj kedysi zákon, podľa ktorého každému, koho pristihli pri utŕhačstve, zašili ústa. Keby u nás panoval tento zákon, koľko ľudí by behalo so zašitými ústami?
Či by si nebol-nebola aj ty medzi nimi? Ohovárači sú diablove mechy, ktorými on rozducháva oheň zvady a nenávisti.
Život aj smrť je v moci jazyka.
„ Neohováraj!
Slovom ľahko raníš;
no či aj napravíš?
I to príde na súd!
Neohováraj!“
„Podobne aj jazyk: je malý úd, ale chváli sa veľkými vecami. Ajhľa, aký malý oheň, a akú veľkú horu zapáli!“ Jak 3,5
Pokoj Vám!!