„Keď Samuel zomrel, celý Izrael sa zhromaždil a trúchlil nad ním. Pochovali ho v jeho dome v Ráme. Potom Dávid vstal a odišiel na púšť Párán.“ 1Sam 25,1.
Ako jednoducho znejú tieto slová a aký je v nich význam! Veď kto bol Samuel? Jemu nie je podobná žiadna postava v celom Starom Zákone, ktorá by tak vynikala od kolísky až po hrob. On bol od Boha vyprosený a Hospodinovi vlastnou matkou obetovaný. V ôsmom roku už týmto Hospodinom k novému duchovnému životu zobudený a do služby Božieho posla povolaný. Po veľkej národnej katastrofe, kde zavládli Filištínci nad Izraelom a sama truhla zmluvy padla na čas do ich rúk a dvadsať rokov sa nevrátila do Šíla, kam do prázdneho stánku zmluvy patrila, v tomto čase telesného, duchovného i náboženského úpadku u tohto, vtedy mladého muža, jedine bolo slovo Hospodinovo; jemu jedinému sa On ukazoval a nedovolil, aby ním hlásané slovo padlo naprázdno. On, kňaz, prorok, sa stal aj sudcom v Izraeli. Jeho pričinením, skrze Ducha Svätého, prišlo duchovné prebudenie a národné pokánie. On si potom zvolal celý národ do Micpy, že sa bude za nich modliť, ak sa celým srdcom navrátia k Hospodinovi. Tam oplakali svoje odpadnutie od Boha a keď hneď za tým udrel na nich Filištínec a ľud v úzkosti pred nepriateľom volal a prosil Samuela, aby neprestal volať o pomoc k Hospodinovi, aby ich vyslobodil z ruky Filištínskych, tu obetoval Samuel celého baránka ako zápalnú obeť a tak sa modlil, ako sa len on vedel modliť a bol vyslyšaný. Predivne bol tento Boží modlitebník vyslyšaný. Všetky živly museli na povel Stvoriteľa slúžiť a Jeho žiadosť vyplniť. Blýskalo sa, hromy bili ako medzitým baránok na obetnom oltári dotlieval. Časť hromom pobitých nepriateľov ležala pred Izraelom, ostatní utekajúc boli nimi až do Bet-Kára hnaní a bití.
Jediný muž a ako slávne vyhral bitku, tak že smel postaviť veľký kameň s nápisom čitateľným zďaleka: „Až potiaľto pomáhal nám Hospodin“ „Eben-Ézer“. Za dobu sudcovstva tohto muža žiadna noha Filištínca neprekročila Izraelské medze.
Pretože nad Izraelom, ktorý sa navrátil k Hospodinovi panoval Samuel, bola vláda v rukách Hospodinových a tak všetky predtým odňaté mestá boli vrátené zase Izraelitom. Zem bola v pokoji zo všetkých strán. Za Samuelovej vlády sa šíril všestranný blahobyt! On býval v Ráme a tam postavil oltár Hospodinovi, tam súdil Izrael no pri tom často precestoval celú Palestínu, aby sa presvedčil na vlastné oči a uši o skutočnom stave veci. Nuž, to bol ten Samuel!
No, akú dal národ odmenu tomuto svojmu veľkému mužovi, ním k rozkvetu privedený Izraelský národ? Akú? — Ešte nebol veľmi starý, keď ho ten istý národ žiadal: „Ustanov nám kráľa, ty si už zostarol; chceme byt’ ako druhé národy, chceme mať radové vojsko, nie dobrovoľníkov, chceme, aby nás niekto spravoval.“ Jedným slovom mu oznámili, že on im už nepostačí. Platilo o nich: Izrael stučnel, spyšnel. A keď sa Samuel v bolesti srdca žaluje svojmu Bohu, tu dostal odpoveď: „Poslúchni hlas ľudu vo všetkom, čo ti hovoria, lebo nepohrdli tebou, ale pohrdli mnou, aby som nebol kráľom nad nimi.“ Bola to pravda, veď Samuel vládol len ako vykonávateľ najvyššej vôle Panovníka Hospodina. Izrael stál pod vládou Božou, toho Boha, ku ktorému sa vrátili, ktorý sa im postaral o taký veľký pokoj a blahobyt až spyšneli. Keď na čele národa stojí s Bohom spojený človek, tak je v celom národe viditeľné Božie požehnanie.
Izraelskí dostali kráľa, a dostali Saula. Mali kráľovstvo, mali riadne vojsko, mali moc, no keď sa Saul sprotiviac Bohu dostal pod moc zlého ducha a skrze toho ducha vládol nad ním a s ním nad celou ríšou satan — spočívalo na celom národe zlorečenstvo hriechu. Nastali vojny, krv tiekla prúdom, zem schudobnela. Čo bolo, stratilo sa, veď stratilo sa Božie požehnanie. —
Tak to pokračovalo roky a roky a Samuel ešte stále žil, ale nie ako bezvládny neschopný starec. On žil tam, kam ho poslali, v Nájóte. A čo robil? Oplakával bývalú stratenú česť a slávu? Moril sa žiaľom nad nevďačnosťou národa aj kráľa Izraelského, s ktorým sa navždy pre jeho neposlušnosť rozišiel? Zhasínal nečinne v ústraní až zhasol? Nie! Keď si veľký Boh vychová nejaký nástroj a ľudia, hoci im skrze ten nastroj veľmi dobre činil, ním pohrdnú, nedovolí On, aby ten Jeho drahokam dakde medzi starým železom hrdzavel alebo plesnivel. Nájde si On pre neho zamestnanie! Ach, nepochopiteľná láska Božia! Keď ľud Izraelský, spreneveriac sa Bohu, pohrdol Samuelom a zosadil ho z prezidentského stolca, mohol Hospodin svojho verného služobníka vziať k sebe, tak ako kedysi Enocha; no On ho nechal žiť v Nájóte a postaral sa tak o druhú generáciu! Tam v tej prorockej bohosloveckej škole, kde taká sila Ducha Svätého vládla, že keď tam Saul posielal zajať Dávida dvoch poslov a nemohol sa ich dočkať, išiel sám, aby potrestal nielen Dávida, ale aj Samuela, že ho ukrýva — tam ho opustil démon, ktorým bol posadnutý a ako biedny a z kráľovského rúcha vyzlečený človek naraz pocítil moc prítomného Ducha Svätého tak, že nikdy viac sa neodvážil ísť do Nájóta. Ale v tomto Nájóte vyrastali proroci, tam sa vzdelávali budúci poeti a žalmisti, budúci hudobníci a speváci. Taký Azaf, taký Hémán, Ezrachijec Étán, takí synovia Máchóla a iní.
Najlepších synov budúceho kráľovstva dovolil Hospodin vychovať Samuelovi, tak že o ňom možno povedať, že umrel v dobrej starosti, nasýtený dňami, uistený, že hoci reformátorské dielo jeho Izraelský ľud sám pochoval, až príde na trón ten pravý, prvý kráľ izraelský, ktorého mienil Hospodin dať svojmu ľudu, Dávida, pomazaný Hospodinov, ono zase vstane z hrobu a všetci Samuelovi duchovní synovia budú ešte pracovať na tej obnove ku cti Božej.
No tak to bol ten Samuel, ktorý zomrel a o ňom čítame, že ho prišiel k hrobu odprevadiť celý národ. — Ale aký to bol pohreb? Hrmeli slávnostné salvy? Hrali smútočné trúby? Vyzváňali zvony? Hovorili sa veľké reči, ako keď sa národ lúči so svojim vodcom? Zneli úchvatné nekrológy ako to býva pri mnohých národných velikánoch i dnes, hoci možno platilo aj o nich:
„Za života zosnulému nehasili bôľov plameň,
ľudská láska, ľudská priazeň dala mu len na hrob kameň!“
Čítajme, čo sa tu píše? „Trúchlili a pochovali ho.“ To je všetko. Zišiel sa celý národ, muži aj ženy aj deti trochu odrastené a plakali nad hrobom, do ktorého ukladali verní duchovní synovia najlepšieho Izraelského syna, najväčšieho modlitebníka všetkých vekov, veľký nástroj a prieliv Božieho požehnania. Človeka, ktorému podobný už nikdy viac v Izraeli nepovstal a ktorého ocenili až teraz. Plakali za ním, veď už ho ani odprosiť nemohli — a sami nad sebou, nad svojou nevďačnosťou a hriechom.
Keď sa mladí z nich, ktorí nepoznali čím bol tento muž, pýtali na príčinu toho ich plaču, a prečo tu znelo toľko uznanlivých rečí, tak sa stala až mimovoľnou otázka: „Keď vám tak dobre bývalo za jeho vlády, prečo ste sebe aj nám dopriali Saula? Prečo ste ho tak dávno poslali do ústrania? Koľko rokov mohol ešte vládnuť a zveľaďovať našu ríšu!“ Ach, už možno len zavolať:
„Na zemi všetko stratené,
keď miláčikov smrť pobrala,
bo s nimi zhasol blaha svit
a iba žalosť zostala.“
Nad všetky vence, ovácie, slávnostné reči je slávnejšia hudba sŕdc, keď celý národ zaplakal — a táto hudba znela pri Samuelovom pohrebe.
Len jedno miesto pri rakve bolo prázdne. To popredné, vlastne úplne prvé. Kráľ neprišiel. Nemohol. Cesty týchto dvoch mužov sa na večné veky rozchádzali v živote, pri smrti aj po smrti. Samuelova viedla vyššie a vyššie — až pred trón Boží, tá Saulova hlbšie a hlbšie do priepasti. Veď, akého máme vodcu za ktorým kráčame, tam aj doputujeme. Komu slúžime v časnosti, s tým budeme tráviť večnosť.
Kráľ neprišiel, za to prišiel ten, ktorého nikto nečakal. Raz s nasadením života išiel Samuel na Boží rozkaz do Betlehema k Izajimu pomazať Dávida za kráľa, teraz mu to Dávid oplatil, keď s nasadením svojho života aj životov svojich vojakov prišiel do Rámy, aby preukázal poslednú počestnosť svojmu najlepšiemu priateľovi, ktorého on jediný opravdivo pochopil a ocenil. Dávid, ktorý pre ustavičné Saulove stíhanie mohol o sebe povedať „siahal na môj život ako ten, čo prenasleduje jarabicu po horách“, neznajúc, či Saul nepríde, musel byt’ odhodlaný na život aj na smrť idúc do Rámy. No on prišiel. Verná, horúca láska nepozná prekážky „Lebo láska je mocná ako smrť“. Ba ako bolo Saulovým vojakom, ktorí len nedávno naháňali Dávida na kamzičích skalách, keď zrazu videli ten zlatovlasý krásny zjav víťaza z údolia Élá raziť si cestu medzi nimi. Mimovoľne sa mu rozstupovali. Na krásnej, mladej tvári národného hrdinu, osloboditeľa, toľko synovskej bolesti! Bolesť si sama razí cestu. No on ich nevidel — lebo on nevidel nič a nikoho. Za každú cenu si razil cestu do domu, dostal sa k rakve a sklonil sa s horkým zaplakaním nad mužom, ktorý mu bol viac než otec. Ako by sa radi Nájótskí priblížili k nemu, no on nikoho nechcel vidieť, žiadnemu ruku nepodal; aby zase Saul pre jemu preukázanú priazeň nejaké masakry nevyvolal! On prišiel len odprevadiť, a keď sa zavreli ťažké kamenné dvere na Samuelovej hrobke, keď matička zem prijala svojho unaveného syna, aby si odpočinul — odchádzal Dávid a nejedny oči s bolesťou hľadeli za tou štíhlou, krásnou postavou odchádzajúceho (veď išiel zase do vyhnanstva), kým nezmizla.
Nuž pochovali Izraelskí Samuela a všetci sa vrátili domov s pocitom neznesiteľného bremena a tým bremenom bol kráľ Saul, kvôli ktorému ten veľký požehnaný nástroj Boží raz zavrhli.
Hriech je kameň hodený hore, on vždy naspäť dopadajúc udrie toho, kto ho hodil. Nevďační jednotlivci aj národy, ktoré až po smrti ocenia svojich dobrodincov, ťažko zakúsia pravdivosť Slova Božieho: „Mne pomsta, ja odplatím.“
„Spomínajte na svojich vodcov, ktorí vám zvestovali slovo Božie. Pozorujte, aký bol koniec ich správania, a napodobňujte ich vieru.“ Žid 13,7
Pokoj Vám!!