„Pred šedinami povstaň, ucti si osobu starca a svojho Boha sa boj; ja som Hospodin.“ 3M 19,32
Keď raz išiel prorok Elízeus cestou z Jericha do Bételu, vybehla na neho z mesta hŕba detí, ktoré, vidiac plešivého starca, sa pustili za ním s krikom: „Plešivec! Plešivec!“ (2Kr 2, 23.) A on, obrátiac sa, preklial ich menom Hospodinovým, takže dve medvedice, vyskočiac z blízkej hory sa do nich pustili a roztrhali z nich štyridsaťdva detí. Možno zakrútime hlavou nad týmto hrozným trestom. Pre „nevinný“ krik ešte nedospelých, nerozumných detí taký hrozný trest!
A ako sa to zlorečenie porovnávalo s celou povahou Božieho muža? Nuž samozrejme, je to duch zákona, ktorý tu vidíme, a ktorý za hriech diktuje trest. Ten istý duch, v akom Eliáš zvolal oheň z neba na vojakov, ktorí boli poslaní ho chytiť, — o čom nám predchádzajúca kapitola rozpráva. Ale trest celkom zodpovedal vine, a ako nezbedné deti, tak aj ich bezbožní rodičia si ho zaslúžili. Keď neberieme do úvahy, že Elízeus bol Boží muž, — iste dobre známy na bételských uliciach, — a ako takému patrila zvláštna česť a úcta nielen od detí, ale aj od rodičov, — bol zároveň úctyhodný starec, pred ktorým mala mládež podľa Božieho príkazu a podľa tamojších zvykov aj povstať a úctivo ho pozdraviť. Môžeme si síce dobre predstaviť, ako posmešne a pohŕdavo sa pozerali bételskí mešťania, privyknutí na svoje teľacie slávnosti a modloslužby, (1Kr 12, 28 —32.) na tých mladých „leňochov“ a „darmožráčov“, ktorí sa tam pripravovali v prorockej škole za „misionárov“ a robili tak konkurenciu protizákonným, bezbožným, modlárskym bételským kňazom. Už samotná tá okolnosť, že prorocká škola bola práve v Bételi, bola tŕňom v oku všetkým modlárom, ktorým bolo ustavične vyčítané, že tým oni neslúžia živému Bohu. A tak bola celá „verejná mienka“ proti mladým žiakom aj ich „plešivému biskupovi“, ako iste posmešne prezývali Elízea starí — mladí, použijúc aj túto telesnú vadu k posmechu a poníženiu vážneho starca. A ako vraveli o starcovi rodičia, tak sa tomu tiež naučili aj nerozumné deti, ktoré takto boli od mladosti vychovávané, „pekné“ nádeje, perspektívy a výhliadky do budúcnosti!
A tak to bol spravodlivý trest pre bezbožných rodičov, ktorí teraz museli vidieť, že za Elízeom a jeho odchovancami stojí živý Boh, — a nie nejaké uliate teľa, — a zároveň výstraha pre všetky ostatné bezbožné decká, lebo tie si iste zapamätali tento krvavý výjav. A čo s tými medveďmi roztrhanými deťmi? Nuž čo by z nich vyrástlo, keď už teraz boli tak bezbožné, odviazané a uvoľnené? Nič inšie ako lotri, posmievači a Boží nepriatelia. A tak Boh vytrhal burinu prv, než by dozrela a nasiala nečisté semeno vôkol seba. No pre nás je to tiež vážnou výstrahou. Ako vychovávame svoje deti z tohto hľadiska? Duch dnešných časov nesie so sebou to, že všetko odvrhuje, každú úctu oproti vyššie postaveným alebo starším. Nuž a týmto duchom je napáchnutá aj terajšia mládež, ktorá si starším už čokoľvek dovolí odvrknúť, áno aj do „starých bláznov“ vynadať. Ale odkiaľ to vychádza? Nuž z príkladu starších. Je to známa vec, že keď dieťa vidí na rodičoch príklad neúcty oproti takým osobám, ktoré si zasluhujú úctu, že si popri tamtých zneváži aj svojich vlastných rodičov. A kde panuje v prvom rade neúcta oproti svätému Božiemu menu a Jeho Slovu, tam sa nemôže ujať ani úcta oproti ľuďom. Pozrime sa na matku, ktorá je rozvadená so všetkými susedmi a jedného za druhým tupí, haní, verejne nadáva — a to všetko pred deťmi. Čo tým naseje? To, že jej deti budú presne tak zmýšľať o všetkých susedoch, aj o iných starších ľuďoch, budú im tiež nadávať, robiť škodu, vysmievať sa im — ale nakoniec sa to všetko obráti proti ich vlastnej matke; ak svojim deťom v niečom nebude chcieť urobiť po vôli, vynadajú jej rovnako tak nešetrne, vyplazia jej jazyk a budú sa jej vysmievať zo slov aj skutkov. Čo seje, to bude žať. Alebo otec, nadáva na šéfa, kolegu alebo farára, biskupa pretože mu urobili, alebo povedali niečo proti srsti — áno zlorečí aj samému Bohu, keď neprichádza dlho očakávaný dážď, alebo ustavične sa leje, alebo sa mu nedarí podľa jeho vôli — tak vychová aj svojich synov. Tiež si dovolia v škole trucovať a odvrávať, nebudú si zo žiadneho napomínania nič robiť, budú sa aj vrchnostiam protiviť a Bohu rúhať.
No takéto príklady samozrejme nebudú dávať svojim deťom veriaci rodičia. Ale aj samým sebe to musíme povedať: „Ako vychovávame svoje deti v úctivosti?“ Učíš ich, aby úctivo zdravili starších? A aby to nebolo nielen naoko, ale aby ich aj skutočne ctili? Ale ako si ich budú ctiť, keď doma rozprávate spolu pred deťmi o veciach, ktoré by ste si mali povedať medzi štyrmi očami! Keď mama hneď za horúca vyrozpráva otcovi čo počula o tamtom bratovi a sestre, aká je to nečistá osoba, klebetnica — a ešte sa nehanbí ju volať sestrou? Alebo keď rodičia, príduc domov od Slova Božieho, začnú posudzovať kazateľa: „Hm, bolo by dobre, keby aj tak žil, ako káže! — Takú kázeň by som vedel aj ja povedať! Ale skutek — utek!“ Deti budú najprv otvárať oči – čo to má znamenať, ale potom sa odvážia aj ony tak posudzovať, a potom im môžete dlho natĺkať do hlavy, kedy sa obrátia a odovzdajú svoje srdce Pánovi. Nakoniec, až budú len troška staršie, povedia aj vám smelo do očí; „Však ani vy tak nerobíte, ako hovoríte!“ A budete musieť zamĺknuť!
A uctite si, rodičia, aj jeden druhého pred deťmi! Nech vás nevidia a nepočujú jedného na druhého vykrikovať, — o nadávkach nechceme ani hovoriť, však to žiaden z vás už robiť nebude, — trucovať navzájom, obracať sa chrbtom a dvermi plieskať, lebo tým nielen toho druhého pohaníte pred deťmi, ale samých seba zneuctíte, takže si vaše deti dovolia vám to isté urobiť, čo vidia od vás, čo jeden druhému robíte. Ale veľmi vás to uctí, keby by vás strhol hnev a ublížili by ste jeden druhému pred deťmi, keď sa tiež pred nimi navzájom odprosíte a uznáte, že ste zhrešili proti Bohu. Aj ony tak budú pozerať na hriech a aj ony tiež tak budú odprosovať vás a seba navzájom keď si ublížia. A hovorte o starších — aj o neveriacich a bezbožných ľuďoch — vždy s patričnou úctou, alebo aspoň šetrnosťou; a keď aj napríklad odsúdite opilstvo, ale opilca aspoň poľutujte, nie hneď ho pohaniť alebo dokonca vysmiať! O bratoch a sestrách nehovorte hanlivo ani medzi sebou ani pred deťmi, lebo sa vám môže pritrafiť, že sa budete musieť za nich hanbiť. A keď máme deti učiť úctivosti voči ľuďom, nadovšetko ich učme byť úctivými voči Bohu a Jeho Slovu. Keď ich berieme do kostola a zhromaždenia, tak nech sa tam naučia úctivo počúvať a ticho sa chovať. Vezmime ich preto vždy k sebe, a nenechajme s inými deťmi šantiť. Doma pri čítaní Slova Božieho nech je všetko ticho. Akonáhle porozumejú rozkazu, nech aj poslúchnu, a vydržia tých niekoľko minút bez pohybu a džavotania, pokiaľ si prečítate Slovo Božie a pomodlite sa. Teda učte svoje deti všetkému čo sa sluší, a to najprv zase vlastným príkladom. Čo budú vidieť na vás, tomu si budú sami od seba zvykať. Tak nevychováte z nich neforemné drevá, ale ľudí súcich na svet, ktorí sa nebudú musieť hanbiť pred nikým, hoci by sa ocitli aj vo vyššej spoločnosti; lebo úctivého človeka si všade vedia uctiť, a „kto iného uctí, uctí seba.“ Najlepší vychovávateľ v uhladenom a dobrom správaní je Slovo Božie a Duch Svätý. Žalm 1. opisuje takého človeka, ktorý o Božom zákone premýšľa dňom i nocou, a dodáva, že „jeho lístie nevädne.“ Čo to znamená? Že vlaha, šťava Slova Božieho preniká aj do tých najjemnejších výhonkov nášho charakteru. Kto sa často zaoberá Slovom Božím, nepotrebuje študovať knihy o slušnosti a slušnom správaní. „Ako chcete, aby ľudia robili vám, tak robte aj vy im!“ — to pravidlo vám pomôže v mnohých situáciách, ak by ste boli v rozpakoch, ako sa správať. A Duch svätý je Duch „vychovanej mysle“, slušného a primeraného zmýšľania a kresťanského taktu (1Tim. 1, 8.) Kto sa Ním dá viesť, nebude robiť nemotorné chyby ani v spoločenskom správaní. My sami sa najprv Ním dajme vodiť a učme aj svoje deti kráčať podľa Slova Božieho a v Duchu Svätom.
Pokoj Vám!!