Záslužné skutky – či viera?
Lk 7, 1 – 10:
“Keď Ježiš skončil všetky svoje slová v prítomnosti ľudu, ktorý Ho počúval, vošiel do Kafarnaumu. (2) A sluha jedného stotníka, (stotníkovi) veľmi drahý, bol na smrť chorý. (3) Keď stotník počul o Ježišovi, poslal k nemu starších spomedzi Židov s prosbou, aby prišiel a zachránil mu sluhu. (4) Oni teda prišli k Ježišovi a prosili Ho naliehave, hovoriac:”Zasluhuje si, aby si mu vyhovel; (5) lebomiluje náš národ a vystavil nám synagogu. (6) Ježiš išiel teda s nimi. A keď nebol už ďaleko od domu, poslal stotník priateľov k Nemu s odkazom: Neustávaj sa, Pane, lebo nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu. (7) Preto ani seba som nepokladal hodného ísť k Tebe. Ale povedz slovo, a ozdravie môj sluha. (8) Veď aj ja som človek podriadený vrchnosti a mám pod sebou vojakov; keď poviem tomuto: Choď!- ide, a inému: Poď sem! – príde, a svojmu sluhovi: Sprav toto! – urobí. (9) Keď to Ježiš počul, zadivil sa a obátiac sa k zástupu, ktorý Ho nasledoval, povedal: Hovorím vám: Ani v Izraeli nenašiel som takej viery. (10) Keď sa potom poslovia vrátili domov, našli sluhu zdravého.” Amen
Bratia a sestry v Pánovi!
Predpokladám, že všetky cirkevné zbory našej cirkvi si v tomto roku pripomenuli 490.výročie zverejnenia Augsburského vyznania pred mladým cisárom Karolom V. na sneme v Augsburgu v roku 1530. Zostavil ho Filip Melanchton, pravda nie iba sám, ale v spolupráci s viacerými teológmi a najmä s Martinom Lutherom. V tom čase bol exkomunikovaný Luther aj pod ríšskou kliatbou a zdržiaval sa v bezpečí na hrade Koburg. S poslednou redakciou vierovyznania F. Melanchtona bol však spokojný a povedal: ”Sám by som neodkázal tak tíško a jemne kráčať…”.
Snahou oboch strán na sneme bolo udržať jednotu cirkvi a viery a preto A.V. má mierny štýl a vyhýba sa kontroverzným otázkam v ktorých hrozilo, že k žiadnemu zblíženiu nedôjde. A.V má 28 článkov, rozdelených do 2 častí. V prvých 22 sa uvádzajú vieroučné a teologické výpovede, v ktorých reformátori predpokladali, že by mohlo dôjsť k zhode. Vo zvyšných častiach sa spomínajú zneužitia a poblúdenia, ktoré by sa mali v cirkvi odstrániť a napraviť.
Cisár vierovyznanie evanjelických teológov a stavov neprijal a poveril teológov pápežskej strany vypracovať Podvrátenie A.V. (Konfutáciu), alebo dnes miernejšie: Odpoveď na A.V. Prvú, veľmi ostrú verziu cisár odmietol a dal pokyn vypracovať miernejšiu a kratšiu odpoveď. Zástupcovia reformácie však jej písomnú podobu do rúk nedostali a mohli si urobiť iba písomné poznámky. Až neskôr sa im text Podvrátenia dostal do rúk a odpovedali naň spisom: Obrana A.V., ktorý bol nielen obšírnejší, ale aj vieroučne jednoznačnejšie formulovaný. Oba spisy: A.V. i Obrana A.V. patria dodnes k vierovyznaniam našej cirkvi.
Štvrtý článok A.V. hovorí o opravedlnení hriešneho človeka pred Bohom a refromátori ho pokladali za základný reformný článok, “s ktorým stojíme i padáme”. Podobne aj VI.článok o novej poslušnosti a XX.článok o dobrých skutkoch. Tu protivníci už celkom otvorene vyhlásili pri ospravedlnení človeka aj záslužnosť dobrých skutkov, čím úplne a ešte jasnejšie odmietli ospravedlnenie z viery v Krista a pre Jeho zásluhy. Na druhej strane my na tomto vierovyznaní dodnes stojíme a máme stáť aj naďalej a tvoriť jednotu cirkvi.
Bratia a sestry!
Dnes sme vypočuli svedectvo evanjelistu Lukáša o uzdravení stotníkovho sluhu v Kafarnaume. Text je dobre známy aj v r.k.cirkvi, kde sa jeho časť používa pravidelne v liturgii Večere Pánovej ako konfiteor (vyznanie hriechov). Sú to menovite slová pohanského stotníka, ktorý povedal:”Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu, – ale povedz (len) slovo a ozdravie môj sluha”.(v. 6 – 7) Ak sú tieto slová dobre známe v oboch cirkvách, mohlo by sa zdať, že chápanie ospravedlnenia a následných dobrých skutkoch je zhodné. Žiaľ, staré rozdelenie trvá dodnes a my si ukážeme prečo je to tak, alebo čo je dôvodom rozdielneho učenia o viere a dobrých skutkoch.
Spomínaný pohan, rímsky stotník bol svojím spôsobom človek výnimočný. V jeho dobe sa mnohí iní rímsky občania skôr vysmievali Židom a pohŕdali ich vierou a židovské synanogy jednoducho obdchádzali. O tomto stotníkovi však počujeme svedectvo samotných židovských starších, že tento muž “si zasluhuje”, aby mu Ježiš vyhovel, aby prišiel k nemu a uzdravil jeho sluhu ktorého miloval, lebo bol na smrť chorý. Dôvody, pre ktoré si to zasluhuje sú podľa nich dva: “…lebo miluje náš národ a vystavil nám synagogu”. Pán Ježiš uznával jeho skutky a bez slova išiel s nimi do stotníkovho domu. Vtedy, keď už bol blízko jeho domu, poslal stotník svojich priateľov k Ježišovi s odkazom: ”Neustávaj sa, Pane, lebo nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu.”
K tomuto vyznaniu svojej nehodnosti pred Bohom, napriek všetkým svojím skutkom povedal ešte niečo viac: ”Preto ani seba som nepokladal za hodného ísť k Tebe”. Tieto slová svedčia o tom, že v Ježišovi videl a prijímal nielen zázračného liečiteľa a uzdravovateľa, ale skutočne Toho, ktorý je Kristus, ktorý prišiel od Boha, aby človeku pomáhal a dával život..
Nad to všetko tento rímsky stotník povedal: “Ale povedz slovo, a ozdravie môj sluha”. Ako stotník mal pod sebou stovku vojakov, ktorým mohol kedykoľvek a čokoľvek rozkázať a oni jeho rozkaz splnili. Podobne veril, že Ježiš má moc nad nemocou i nad mocou smrti. My dnes hovoríme, že Ježiš je darcom spasenia – darcom života časného i večného.Lebo iba Pán môže púhym slovom liečiť a vytrhnúť človeka zo smrti
Tu jasne vidíme za akých okolností Pán Ježiš zachraňuje človeka a stáva sa darcom spasenia. Židia boli presvedčení, tak ako dodnes mnohí iní ľudia, že tak robí na základe dobrých skutkov, ktoré človek vykonal. Židia ich chápali ako záslužné skutky pred Pánom Bohom i pred ľuďmi. Podľa nich si stotník zasluhuje Božiu milosť a priazeň. Iste, ten stotník mal úctu k Pánu Bohu a prejavoval ju ako nejlepšie vedel. Nedbal na posmech a obetoval aj značné prostriedky na stavbu synagogy v Kafarnaume. Preto Židia hovorili: “Zasluhuje si, aby si mu vyhovel”. Dodnes si mnohí myslia, že človek si môže zaslúžiť záchranu života a spásu.
Pán Ježiš ale jasne ukazuje na inú hodnotu. Zadivil sa, že ju našiel práve u pohana a nie u Židov a preto zástupu povedal: “Hovorím vám: Ani v Izraeli nenašiel som takej viery”. Dôvodom uzdravenia a spasenia neboli a nie sú záslužné skutky, ale viera v Neho ako Spasiteľa a Darcu všetkých dobrých darov. Stotník v hlbokej pokore pred Ježišom uznal svoju nehodnosť, nespoliehal sa na svoje zásluhy, ale prejavil skutočnú vieru a dôveru v Božiu milosť a v moc Kristovu. Táto viera zachránila jeho sluhu, a môžeme povedať, že aj jeho samotného pre večný život.
Takúto vieru hľadal Pán Ježiš u svojho ľudu a hľadá ju u všetkých ľudí dodnes. Nie vždy ju našiel a nachádza. Žiaľ, aj mnohí kresťania radi hovoria o svojich zásluhách a veria viac vo svoje dobré skutky pre svoju spásu a nevidia milosť Božiu v Kristovom diele. Tak vyprázdňujú Ježišov kríž a Jeho zásluhy a naopak, preceňujú a vyvyšujú svoje zásuhy, alebo zásluhy iných. Niektorí zásluhy svätých v nebi i na zemi, iní zásluhy a skutky celkom obyčajných pokrytcov – farizejov. Pred takým postojom nech nás chráni sám Pán. On však skrze svoje Slovo a Ducha Svätého nás vedie k pokániu, k prvej pokore a súčasne aj k úprimnej dôvere v Neho a v Jeho kríž.
Bratia a sestry v Pánovi!
My však veríme a vyznávame, že práve dôverou v zásluhy nášho Pána dosahujeme, ako sme už na začiatku povedali, ospravedlnenie pred Bohom, odpustenie hriechov a napokon aj život večný. 490 výročie Augsburského vyznanie nech je pre nás, nielen dôvodom k spomienke na historickú a mimoriadnu udalosť, ale najmä dôvodom k takej dôvere v Krista, ktorá zachraňuje. Z takejto viery a dôvery sa rodí aj sila a vôľa k novej poslušnosti, ale aj radostná nádej spasenia a života s Kristom Pánom v časnosti i vo večnosti. Amen
16.nedeľa po Sv.Trojici 2020 (Skalica) Ľubomír Batka st.