Počuli ste už niekedy, aby sa vladár, panovník vybral odpočívať na trón? Ja nie! Keď kráľ sedí na tróne, znamená to, že pracuje! A to pred očami všetkého ľudu, reprezentujúc sa jeho zástupcom. Riadi osudy krajiny, zeme jemu zverenej, vydáva zákony, súdi, atď. Odpočinúť si ide do svojej súkromnej komnaty!
Ani Pán Ježiš neodišiel posadiť sa na trón po Otcovej pravici, aby tam odpočíval po svojej pozemskej púti, aby sa tam spamätával po svojom úžasnom telesnom utrpení. „Môj Otec pracuje doteraz, aj ja pracujem.“ O svojom pozemskom trpiteľskom diele slávne riekol: „Dokonané“, ale nepovedal to o svojom tvorivom a prípravnom diele. Naopak! Krátko pred svojou smrťou utešuje svojich učeníkov, keď im hovorí: „Idem vám pripraviť miesto“. A zo svojho trónu riadi zástupy svojich služobníkov, pripravuje nám miesto, a keď príde čas, aby nás mohol vziať k sebe, aby sme aj my boli tam, kde je On. Teda, Jeho dielo nie je na konci, On na tróne neodpočíva!
A kto riadi osudy národov a jednotlivcov? Kto sleduje svojim okom naše cesty? Kto sa zaujíma o naše bolesti a radosti? Komu leží na srdci naša konečná spása?
Nikomu inému,
než Jemu, ktorý za ňu položil svoj život!
„Mnou vládnu kniežatá a všetci vznešení spravodliví
sudcovia. Milujem tých, čo
mňa milujú, a tí, čo ma hľadajú, nájdu ma. U mňa je bohatstvo
a česť, trvalý blahobyt a spravodlivosť. Moje ovocie je
lepšie ako zlato, i rýdze zlato, a môj výnos je nad najlepšie striebro. Chodievam cestou
spravodlivosti, po chodníkoch práva, aby som nadelila vlastníctvo tým, čo ma milujú, a aby
som naplnila ich pokladnice“ (Prísl 8,16-21), hovorí večná Múdrosť stelesnená v Ňom.
Na tróne Ho vidíme v činnosti!
Ak Ho chceme vidieť odpočívajúceho, úplne závislého na Otcovej láske a na ľudskej pomoci a starostlivosti, musíme do Betlehema. Tam nájdeme „nemluvniatko, obvinuté plienkami, ležať v jasliach“. Ale neležalo tam dlho! Nemalo by tam dosť miesta ani podmienky na život. Čítame o Ňom, že „rástlo a mocnelo, plné múdrosti, a milosť Božia spočívala na Ňom“. A tak bezstarostný odpočinok v jasliach bol iba začiatkom a prípravou Jeho telesného pôsobenia. Nebol cieľom!
Prosté, drevené jasle v ktorých ležal vyvolávajú ešte po dvoch tisícročiach v srdci nežné pocity. Posvätná radosť, skoro úcta k tomuto prostému kusu zariadeniu maštaľky nás napĺňajú a často si prajeme, aby naše srdce bolo obrazom týchto jasličiek. Áno, je veľmi dôležité, aby naše srdce bolo posvätené Jeho prítomnosťou ako ich boli posvätené prosté drevené jasle. Veď ak chceme byť pravými kresťanmi, musí o nás platiť: „Kristus vo vás, nádej slávy!“ (Kol 1,27) Ale nestačí, že máme srdce stále len v jasliach, v ktorých by Pán Ježiš nečinne ležal! My musíme zo svojho srdca učiniť pre Neho trón, na ktorom by mohol kraľovať a pracovať.
„Kristus vo vás“ znamená činnosť. Sila k činu je od Neho! A Jeho požehnaná činnosť sa musí prejaviť najskôr v zdokonaľovaní nášho vlastného „ja“. Nemyslíme tým zlepšovanie starého človeka, nie, ten musí byť s Kristom ukrižovaný, ale myslíme tým budovanie toho nového človeka, stvoreného podľa Boha, v spravodlivosti a svätosti pravdy.
Ach, to sa tak ľahko javí, keď je v nás Pán Ježiš iba dieťatkom, alebo ak je Kráľom, Jemu sme dali nad sebou všetku moc, tak, ako Mu ju dal Otec „na nebi i na zemi“. Ak Mu prenecháme všetku moc nad sebou, nebude sa môcť starý človek prebúdzať k životu, nebudeme musieť venovať toľko pozornosti sami sebe, ale budeme môcť obrátiť pozornosť k tým dušiam, ktoré okolo nás hynú, budeme ich môcť zachraňovať pre Neho a On ich učiní skvelými perlami a zasadí ich do koruny života, ktorý nám dá v onen slávny deň ako zasľúbil.
„Spasenie nášmu Bohu, ktorý sedí na tróne, a Baránkovi!“ Zjav. 7, 10
Pokoj Vám!!