Človek ťažko nesie vyhnanstvo a stratu domoviny. Ježiš Kristus dobrovoľne opustil na 33 rokov svoju otčinu aj keď vedel, že medzi odchodom a návratom leží Jeho smrť — Golgota. Vyhnancov veľmi bolieva srdce túžbou za strateným domovom. On tú bolesť okúsil vyše 30 rokov dobrovoľne, pretože chcel svojmu Otcovi zachrániť zatratené a vykúpiť zapredané Jeho deti. Ťažko je odpúšťať nepriateľom, ktorý nás zradili. On nielen odpustil, On seba ponúkol ako výplatu a obeť za nás a tá obeť bola prijatá.
Z Getsemane Ho zaviedli zločinci, ktorých večné dlhy dobrovoľne bral na seba, do žalára a súdnej veľkňazovej siene. Tam bol trápený, súdený,- odsúdený. Tam šliapali po Jeho Božskej a ľudskej hodnosti, celú noc Ho mučili telesne aj psychicky, takže právom mohol o sebe povedať: „Ja som však červ, a nie človek, potupa pre ľudí a ľudom opovrhnutý.“(Ž 22,7) A Boh, ktorého nikdy nerozhneval, nezarmútil, ako keby to nevidel. A Boh mlčal keď si na doráňaných pleciach vyniesol kríž na Golgotu, drevo ohavnej potupy, pribili Ho naň, vyzdvihli pomedzi dvoch zločincov. Tak visel medzi zemou a nebom. Zem Ho vyvrhla ako zlorečeného a nebo pred ním skrylo tvár hustými oblakmi. Tak visel hodiny v mukách smrti.
Jediná odpoveď na tú všetku ukrutnosť znela z kríža: „Otče, odpusť im, nevedia, čo činia.“ Keď z prebitých rúk i nôh stekala krv dole z kríža, kvapka za kvapkou, padala ako rana za ranou; zem tie rany nemohla zniesť; ona sa triasla tak, že tvrdé skaly praskali a pukali. — Len kameň ľudských sŕdc odolal. Ľudia chodili okolo, potriasali hlavami a špina posmechu striekala na zmučenú obeť. Ešte aj z jedného z krížov znelo rúhanie. — A Boh to všetko počul aj videl, a mlčal. Nebo smútilo tým, že na hodiny vyhaslo slnko, veď slnko nemohlo hľadieť na Jeho skonávanie. Ním, skrze Neho a pre Neho bolo stvorené.
A tu sa stalo niečo hrozné, čím táto trúchlohra Golgoty vyvrcholila, Baránok čistý, nevinný umieral! A Boh Ho opustil, nepočul! Splnilo sa proroctvo staré 500 rokov: „Dokedy budem volať o pomoc, Hospodine, a Ty nepočuješ?“ (Abak. 1,2) Zavrhli Ho predstavitelia národa a židovskej cirkvi. Vyriekli odsúdenie nad Jeho hlavou a vydali Ho pohanom, aby oni vykonali na Ňom ich rozsudok: „Hoden je smrti!“ Vzali Ho pohania, súdili, odsúdili. Za to, že sa robil Kráľom, vtlačili Mu na hlavu korunu z tŕnia, do zviazaných rúk Mu dali trstinu a keď najskôr zbičovali Jeho krásne, čisté telo uzlovitými bičmi, potom hodili na Jeho zmučené, krvácajúce telo starý šarlátový plášť. Kľakajúc pred Ním Mu brali z rúk trstinu a bili Ho ňou po tŕním korunovanej, krvou zaliatej hlave; tak do prachu zeme zašliapali Jeho kráľovskú i ľudskú česť. Takto Ho predstavil tomu ľudu zbabelý sudca, zmučeného, zohaveného medzi ktorým svietil ako Svetlo, liečil choroby ich tela i duše, rany hojil, a ten ľud, jeho vlastný ľud, keď Ho pohan chcel ratovať, svojim krikom: „Ukrižuj, ukrižuj Ho!“ mu to znemožnil. — Ó, výkrik zdesenia, kto ťa v celej hrôze podá? „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“
Áno, On Ho opustil, veď musel, ak mal prijať teba a mňa. Veľká, nepochopiteľná bola Synova bolesť; no kto kedy pochopí ukrutnú Otcovu bolesť? Rozumieš, milá duša, čo to znamená: „Keď nám dal Syna, či by s Nim všetky veci nedal?“ „Tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal.“ Dal na smrť, dal nielen v jasličkách, ale na Golgote. No tak si Ho vezmi, toho Baránka veľkonočného za teba aj za mňa zomrelého. Boh Ho opustil a On predsa volá posledným dychom: „Otče, do Tvojich rúk porúčam svojho ducha.“ — a umrel. Tak On zvíťazil nad všetkými pokušeniami k nevere. Prvý Adam neverou a neposlušnosťou uviedol zlorečenstvo hriechu a večné zahynutie na celé svoje pokolenie. Druhý Adam, Ježiš Nazaretský, trest za všetok ten hriech preniesol. On poslušnosťou a vierou zvíťazil a tak toto ľudstvo vykúpil Bohu svojou krvou. Tak ťažko bolo za mňa a za teba zaplatené. Nezabudni ďakovať a vzývať! Nikdy nezabudni!
„Hoci bol Synom, tým, že trpel, naučil sa poslušnosti.A stal sa pôvodcom večného spasenia, keď prešiel v dokonalosť k dobru všetkých, ktorí Ho poslúchajú…“ (Žid. 5, 8-9)
Pokoj Vám!!