„Ajhľa, teraz je čas veľmi príhodný; ajhľa, teraz je deň spasenia!“ 2.Kor 6,2
Iste vzácnym časom je obdobie pôstu. Vzácnym ho robí pamiatka utrpenia a smrti Pána Ježiša Krista, ktorá všetku našu pozornosť, myseľ, pamäť obracia na Baránka Božieho, kráčajúceho dobrovoľne na smrť, aby nás, hriešnych, obetovaním seba samého vykúpil od hriechov a od večnej smrti.
Práve týmto svojím významom je aj príhodným časom utiahnuť sa, pohrúžiť sa do myšlienok, vstúpiť do seba.
V návale každodenných starosti, alebo tiež vo víre veselého života je naša myseľ rozptýlená, rozháraná na všetko iné myslíme viac, ako na seba a o všetko ostatné sa skôr staráme, ako o to, čo by prospelo duši, i vznešenejší cit slabne, i hlas svedomia sa neraz zahluší. Tichý, posvätný pôstny čas ponúka odložiť bokom ľahkomyseľné, márnivé, bláznivé myšlienky; zložiť ťarchu všedných starostí a vstúpiť do seba, zamyslieť sa, zadumať nad sebou, venovať pozornosť, záujem duši: čo je našim určením, načo sme na svete a či sa snažíme všemožne dosvedčovať sa milými dietkami Božími, ktoré neberú nadarmo Božiu milosť.
A keď to urobíme, prídeme istotne na to Pavlovské: „Viem totiž, že vo mne, to jest v mojom tele, neprebýva dobré, lebo vôľu k dobrému mám, ale nemám sily, aby som to vykonal...“(Rim.7,18). Ó, ja biedny človek, kto ma vyslobodí z toho tela smrti? A tu nemožno, aby nám nepreniklo srdce, dušu aj to apoštolovo napomenutie, aby sme milosť Božiu nebrali nadarmo, ale vo všetkom aby sme sa chovali ako Boží služobnici.
To znamená: dokiaľ je čas, dokiaľ trvá čas milosti, všetko užívať, obracať k spaseniu; spasenie v Kristu si položiť za jediný ciel života a všetku myseľ, túžbu, žiadosť, vôľu i snahu duše v ňom zjednotiť, za ním sa obracať ako za ranným svitaním, k nemu kráčať ako ku konečnej méte života a vo všetkých pomeroch a premenách života konať a žiť tak, aby sme sa nikomu a ničomu nedali odkloniť od cesty viery a spasenia. Vtedy nebudeme brať nadarmo milosť Božiu; zostane našim, naše spasenie bude večné: zvíťazili sme v kríži Pána Ježiša!
Vstúpme teda do seba. Nezabúdajme, že sme kresťania, ktorí sa nemajú oddávať veselosti, keď náš Spasiteľ nastupuje krížovú cestu, ale máme súcitne znášať rany, Jeho bolesti, za Jeho lásku ďakovať, Jeho milosť vierou prijímať.
Vstúpme do seba. Neurážajme Pána, nepohoršujme Jeho veriacich, ale správajme sa vo všetkom ako Kristovi vykúpenci.
Vstúpme do seba. Nepohŕdajme Božou milosťou, neodstrkujme Jeho lásku neverou a nenapraviteľnou zlosťou. Ony sú večné, ale my sme časní. Ony vždy trvajú, ale my sme dnes a zajtra nás možno už nebude. Sú pre všetkých, ale dostanú sa len tým, ktorí ich nebrali nadarmo.
Pokoj Vám!!