Obnovenie evanjelickej cirkevnej školy v Sobotišti
(1783 – 1848) – 3. časť
Po vydaní Tolerančného patentu cisárom Jozefom II. 25.októbra 1781, ktorý bol v Nitrianskej stolici publikovaný až v júni 1783 pre odpor stolice a väčšinovej cirkvi, obnovil sa postupne aj evanjelický a.v. cirkevný zbor v Sobotišti. Podmienkou, podľa patentu, bolo, aby sa k evanjelickej cirkvi prihlásilo najmenej sto rodín a aby farnosť dokázala byť finančne sebestačná. Na prekvapenie sa k evanjelickej a.v. konfesii po päťdesiatročnom artikulárnom živorení s mnohými obmedzeniami prihlásilo v Sobotišti a v priľahlých kopaniciach až 273 rodín v ktorých žilo 1725 evanjelikov. Okrem toho vo fílii Podbranč 134 rodín a 1123 evanjelikov, v Častkove 113 rodín a 602 evanjelikov, v Rovensku 70 rodín a 252 evanjelikov. Spolu 590 rodín v ktorých žilo 3702 veriacich.
Tolerančný patent ešte nedával evanjelickým cirkvám úplnú slobodu. Toleroval ich existenciu a dovoľoval postaviť im kostoly bez veže, bez zvonov, s vchodom iba z bočnej ulice, a tiež fary a školy a možnosť pozvať si kňazov a učiteľov. To vzhľadom na ich nedostatok nebolo jednoduché. Evanjelici boli povinní naďalej prispievať aj na chod rímsko – katolíckej školy a na jej učiteľa. Tieto povinné dávky činili v Sobotišti 12 fúr dreva, 97 meríc žita a ovsa, kurčatá a prácu, či už so záprahom alebo bez neho, z čoho sa vykupovali sumou 325 zlatých 11 grajciarov. Napokon boli tieto dávky kráľovským nariadením Leopolda II. z 24. januára 1790/91 zrušené a všetky evanjelické cirkevné zbory od podobnej povinnosti oslobodené. Zároveň tento zákon vyhlásil vyznávanie evanjelického náboženstva za verejné. Nanovo potvrdil aj slobodné užívanie kostolov, škôl, fár a cintorínov a priniesol evanjelikom oboch vierovyznaní aj ďalšie slobody a úľavy. Evanjelickí remeselníci nesmeli byť nútení chodiť na procesie a iné katolícke ceremónie a počas katolíckych sviatkov stačilo, ak sa zdržiavali verejných prác. Evanjelici si smeli zriadiť aj vyššie školy a študenti mohli slobodne navštevovať aj zahraničné univerzity.
Sobotištskí evanjelici si v roku 1783 za svojho prvého farára pozvali Pavla Ježoviča z Prietrže. Jeho úlohou bolo nielen vykonávať bohoslužby, ale aj začať nanovo stavať kostol, faru i cirkevnú školu. Kým sa tak stalo, evanjelici mali prvé bohoslužby na dvore zemana a prvého zborového inšpektora (dozorcu) Pavla Peťku. Nasledujúce služby Božie sa konali v stodole, v humne cirkevníka Jarábka. Táto Jarábkovská stodola sa súčasne stala dočasne aj prvou školou po Tolerančnom patente. Je pravdepodobné, že rodina Jarábková bola jednou zo starších rodín sobotištských, keďže meno Jarábek, je vyryté aj do hrady vo veži tunajšieho rkc.kostola z roku 1635 – 1637.
Cirkevný zbor si v roku 1783 pozval aj riadneho učiteľa Jána Kociana. Narodil sa v roku 1729 v Cajle, v Prešporskej stolici. Povolaný bol z Hýb, v Liptovskej stolici. Pred postavením riadnej školy býval v Uhorskej ulici v dome Jána Jurtu. Deti vyučoval najskôr v jarábkovskej stodole a neskôr učil a súčasne aj býval v dome Ondreja Tomančíka. V cirkevných účtoch za rok 1873 sa nachádza aj položka: “výdan na faru a školu 433.33 zl. a tiež v príjmoch 1784: Zbierka na školu, funduš Hulkovský 130 fl. 47 gr.” Kostol bol posvätený v roku 1784 a škola v roku 1785.
O ťažkých časoch evanjelického cirkevného školstva, ktoré pomaly vstávalo z popola, písal otvorene a reálne ešte v roku 1831 Tomáš Hroš, brezovský evanjelický farár vo svojej práci: “Národní školy a jejich stav i púsobení” takto: ”Proběhnime prosím, naši milovnou vlast a prohlédnime bystrým a skoumavým okem naše města, městečka, vesnice a dědiny, a tuď zajisté mnohá místa spatříme, v nichžto buď žádné není školy, anebo jeli nějaká, tá se více podobá pastýrni, nežli škole. A jen vejdime do ní, tu se nám teprv ukáže celá povaha, celý obraz její, kterého se vzdělaný duch a citedlné srdce nemálo ulekne a zděsí. Neb i tu se nám před oči postaví ouzka, nízka, vlhká, malými okny zaopatřená chyžka – sem a tam křížem poházená dřeva, desky, štoky a lavice; necoudné a neolíčené kachle, za trámy prouty, ferule a palice, a k tomu v koutě sud, aneb jiní nářadí. To je obraz vesnické školy vnitřní a o zevnější její mluviti za zbytčné uznávám, jelikož jí každý okolo jdoucí spatřiti múže. V takové škole není možné, aby učitel a dítky zdravé a čerstvé dlouho zústali. Není možné, aby do ní s chutí chodili. Škola zajistě taková není pro ne učírna, anebrž mučírna. Již pohed na ní odstrašuje a zapuzuje”. Ďalej dokladá: ”pálenice, ba aj chlievy a maštale sú krajšie ako tieto školy”.
Po vystavení novej školy sa v samotnom mestečku Sobotište situácia zlepšila, ale v dedinách, ktoré patrili k zboru ako fílie bola situácia blízka opisu, ktorý podal Tomáš Hroš. Nebolo ľahké presvedčiť negramotných rodičov, aby posielali svoje deti do školy. Školská dochádzka bola veľmi krátka a trvala len niekoľko zím. Bolo bežné, že deti museli rodičom pomáhať pri pasení dobytka a husí, alebo pri poľných prácach a návšetva školy tak bola druhoradá. Sobotište malo však farárov, ktorí všetci dbali na čo najlepšiu úroveň cirkevných učiteľov.
Prvá kanonická vizitácia po Tolerančnom patente sa uskutočnila 21. apríla 1803, ktorú vykonal superintendent (biskup) Preddunajského dištriktu Daniel Crudi. Zbor dosiahol v tom času počet 4 000 duší. O škole je v nej uvedené, že pozostávala z troch miestností. V najväčšej z nich prebiehala výučba, ostatné mal k dispozícii učiteľ. Tým bol toho času Ján Kocian ml. Školu navštevovalo asi 140 detí. Vyučovanie sa začínalo o ôsmej ráno a trvalo do jedenástej a pokračovalo poobede od druhej do štvrtej hodiny. Učebnice sa vtedy nepoužívali žiadne.
V nasledujúcom období sa však hospodárske i demografické pomery zhoršili v dôsledku stále trvajúcich vojen. Naviac, dňa 19. mája 1805 Sobotište postihla povodeň. Popoludní o štvrtej hodine prišla prudká búrka. Potok Vrbovčianka (Malina, Teplica) sa rozvodnil a strhol drevený most pri trhovišti a ľuďom zatopil domy.
2.decembra 1805 boli vojská Rakúskej monarchie pri Slavkove porazené. Ustupujúce ruské vojsko spálilo v Sobotišti všetky drevené kolíky vo viniciach pri ktorých sa vojaci zohrievali, keďže bola tuhá zima. V roku 1816 prišla veľká neúroda a ceny obilia rekordne stúpli. Sotva sa obyvateľstvo trochu pozviechalo, opäť prišla v roku 1820 povodeň v dvoch vlnách. Priniesla obrovské škody na majetku a úrode. Ľudia hľadali útočisko v evanjelickom kostole na chóroch. Kanonická vizitácia 17. októbra 1823, keď prišiel veriach skontrolovať a povzbudiť superintendent Michal Kováč-Martiny, musela konštatovať znížený počet veriacich, ich hmotný úpadok a tak aj hmotný úpadok celého zboru. Počet duší klesol na 3 840, počet žiakov však zostal na rovnakej úrovni – 140.
Keďže plat farára bol priamo závislý od hmotnej situácie cirkevníkov, farár Ján Šulek trel skutočnú biedu, ako o tom svedčí zápisnica z konventu 26.mája 1828. Obdobné to bolo aj s platom učiteľa Pavla Horňanského. Nie div, že práve kňaz Ján Šulek vynikal nielen v duchovnej a národnej práci, ale i v hľadaní nových trendov v poľnohospodárskej oblasti.
J.Šulek zastával v senioráte aj úrad školského dekana v rokoch 1815 -1826. Úlohou dekana bola nielen kontrola výučby náboženstva, ale aj oborná podpora a pomoc učiteľom a kňazom. V niektorých školách sa dlho užívali ním vydané knihy: První začátkové náboženství křesťanského, Katechizmus náboženství křesťanského, Latina grammatika – Latinská gramatika. Nákladom jedného viedeňského kníhkupca mal byť pre školské potreby vydaný Slovník v štyroch rečiach: latinský, nemecký, slovenský a maďarský. Nič bližšie však o ňom nevieme. Okrem týchto tlačených knižiek napísal aj viacero rukopisných prác, ktoré sa však nezachovali.
V nitriankom senioráte sa len pomaly zriaďovali a obnovovali cirkevné školy. Až na seniorálnom konvente 18. júla 1798 vo Vrbovom sa urobili prvé plány a kroky. O dôvodoch a množstve problémov rokoval aj seniorálny konvent v Senici 18. septembra 1799. Chýbali nielen knihy, ale prekážky vo vyučovaní boli aj staré zvyklosti: napríklad pretrvávajúca koleda, ale aj krátka doba vyučovania a slabá dochádzka detí do školy. Prijatých bolo viacero uznesení a opatrení, ale v konečnom dôsledku ich realizácia zostávala na aktivite a obetavosti učiteľov. V usilovnosti vynikal aj senický učiteľ Ján Valenčík a sobotištský rodák Martin Ďurgala, učiteľ v Skalici. V závere pôsobenia J.Šuleka sa konala v zbore opäť kanonická vizitácia dňa 5. júna 1836. Počet veriach vzrástol na 4 029. Počet žiakov dosiahol 160, hoci v zime školu navštevovala len asi polovica žiakov. Vybavenie školy sa však zlepšilo. Okrem štyroch tabúľ a lavíc pre žiakov, visela na stene aj mapa Uhorska a pri príležitosti návštevy daroval biskup škole knihu Gramatica Hungariae. Asi mesiac po kanonickej vizitácii prišla do Sobotišťa iná vzácna návšteva. V rámci spoznávania slovenského národa sem zavítal mladý Ľudovít Štúr so svojím priateľom Pavlom Čendekovičom. Štúr mal zo stretnutia dobrý pocit. “Je to muž vlídný, něco někdy proti poví, však (zle to) nemyslí.”
Ján Kocian (1783 – 1795) bol prvým učiteľom po Tolerančnom patente. V Sobotišti učil dvanásť rokov. Zomrel dňa 8.mája 1795. Pochovaný bol pred kostolom, medzi dvomi lipami. Náhrobný kameň, ktorý mu dal zhotoviť jeho syn Ján, jeho nástupca v úrade, sa časom prevrátil a bol položený pod plot farskej záhrady, kde sa postupne stratil v pôde. P. Beblavý zachoval vo svojom rukopise nápis z náhrobného kameňa, ktorý znel: “Cti a lásky památka, kter(o)u ur.(ozenému) a vl.(ídnemu) Pánu Jan. Kocianovi Rokú 46 škol. učiteli 66 let živému Pozústavil syn Jan MDCCXCV.”
Dlho sme si mysleli, že tento náhrobný kameň je nenávratne stratený.Prekvapujúco sme ho našli v pôde pod múrikom farskej záhrady pri oprave kostola v roku 2000. Nápis na náhrobníku sme dali odborne zreštaurovať a teraz je položený na vyvýšenom podklade pred kostolom. Ján Kocian sa zaoberal aj veršovníctvom. Jeho básne vyšli v Prahe. Tlačou bol vydaný aj jeho trúchlospev pri pohrebe farára Pavla Ježoviča.
Jeho nástupcom sa stal jeho syn Ján Kocian II. (1795 – 1808). Najskôr pôsobil ako otcov pomocník, neskoršie ako druhý učiteľ. Od CZ mal iba malý plat, ale tak sa zdá, že ani ten mu zbor nevyplácal s odôvodnením, že ako syn je povinný zastupovať chorého otca, ktorý trpel na vodnatieľku. Po otcovej smrti bol vyvolený za jeho nástupcu. Ako učiteľ bol obľúbený. V roku 1808 pre roztržky s farárom Michalom Sepešim (Szepessy) poďakoval za úrad. Napriek prosbám cirkevníkov nechcel poďakovanie vziať späť. Potom bol súkromným učiteľom detí Martina Brunovského. Neskôr sa presťahoval do Jablonice, kde založil pivovar, ale aj tento zanechal a kúpil si mlyn vo Farkašíne. Zomrel slobodný v Trnave v roku 1835.
Tretím učiteľom v sobotištskej evanjelickej škole bol Pavel Horňanský (Horňák) v rokoch 1808 – 1831. Narodil sa koncom januára v roku 1775 na Vrbovciach. Pôsobil najskôr v Púchove (1795), potom v Prietrži (1803-1807) a od 23.mája 1808 v Sobotišti. Bol dobrým pedagógom, často porovnávaný so senickým učiteľom Jánom Valenčíkom. Za jeho účinkovania bola škola tak preplnená, že žiaci nemali miesto na sedenie, preto bola budova školy v roku 1821 predĺžená o tri metre smerom ku kostolu. Počas kanonickej vizitácie 17. októbra 1823 bol P. Horňanský biskupom Michalom Kováč – Martinym pre jeho zdarné vyučovanie detí verejne i zápisnične pochválený. Biskupa vítali deti veršami: Bohuslav Šulek po latinsky, Ján Zatkalík a Ján Matúš po slovensky. Keď telesne slábol, povolal si za pomocníka skončeného teológa Juraja Halabrína z Turej Lúky. Ten, keďže nedostal kaplánske miesto v evanjelickej cirkvi, prestúpil do RKC, čo vzbudilo u evanjelikov pohoršenie. P. Horňanský zomrel dňa 20.septembra 1831 v 56 – tom roku života. Pochovaný je v časti cintorína zomretých na choleru. Pri jeho hrobe zasadil jeho žiak Pavel Šimšálek lipu.
Nástupcom P. Horňáka sa stal Samuel Jurkovič (Ďurkovič). Narodil sa9.februára 1797 na Brezovej pod Bradlom. Jeho otec bol Samuel Jurkovič (Ďurkovič) a matka Alžbeta rod. Jurkovičová. Aby sa naučil po maďarsky, rodičia ho poslali “na reč” do Salíb. Vyššie školy absolvoval v Banskej Bystrici, kde býval u svojho príbuzného Štefana Jurkoviča, ktorý bol v meste lekárnikom. Tu skončil rétoriku a na filozofiu sa odobral do Banskej Štiavnice, kde bol aj vychovávateľom detí lekárnika Ferdinanda Winterlicha. Od 20.VI.1817 bol učiteľom (rechtorom) v Novom Meste nad Váhom. Tu sa oženil dňa 10. novembra 1819 s Katarínou rod. Fialovou, dcérou Juraja Fialu, mlynára, a Kataríny rod.Neumann. Už v Novom Meste mal povesť dobrého pedagóga.
Do Sobotišťa prišiel na pozvanie cirkevného zboru a farára Jána Šuleka 2.novembra 1831. Vo vlastnom životopise stručne poznamenal:
”Roku 1831 po smrti p.Pavla Horňanského povolán (jsem) byl za učiteľa školy evang. do Sobotišťa, kamž (jsem) i odjel”. V Sobotišti ho čakalo veľa povinností. Aby uživil rodinu, musel prijať aj miesto notára v obci.
V krátkom čase mu zomrel syn Ľudovít a dve dcéry a po dvojročnom pobyte aj manželka Katarína. Jurkovič sa oženil druhý raz s jej mladšou dvadsaťročnou sestrou Júliou, aby bolo postarané o tri pozostalé dcéry. Keď po dvoch rokoch, už 18.8.1835 aj Júlia zomrela, Jurkovič ostal s tromi dcérami sám a viac sa neoženil. Dcéra Juliana sa neskôr vydala za Daniela Slobodu, evanjelického. a.v.farára v Rusave na Morave, ktorý bol znamenitý botanik, spisovateľ a zberateľ ľudových piesní. Ďalšia dcéra Anna, ktorá sa vydala za Jozefa M.Hurbana sa stala známou aj ako prvá slovenská herečka, keďže účinkovala s mladými štúrovcami v prvých divadelných hrách (Slovenské národné divadlo v stolici nitranské) v Sobotišti. Dcéra Emília sa vydala za Juraja Jurkoviča a stala sa matkou viacerých roduverných synov a dcér. Otec ich aj po vydaji všestranne podporoval. Zať D.Sloboda z Rusavy sa takto vyjadril o ich hmotných pomeroch: “Vidíte milý apko, až po druhé budete mět tri dcery, nedávejte jich jak živ takovým chudárom jako sme my traja, co ač jsú velice dobrí a poriadni, aj majú po kúsku tej slávy akejsi a vážnosti, ač jsú perillustres, reverendes, docti, doctisimique, auctores et scriptores, doctores in spe, schachistae… a kolik ješte těch slávnych titulú môže byť, ale pritom všem chybuje ten vozík, co by se na něm pohodlně pres ten svet a život provési mohli”.
S. Jurkovič sa stal vynikajúcim učiteľom. Písal si svoje vlastné učebnice, keďže v tom čase žiadne školské učebnice prakticky neexistovali. Napísal učebnicu: Prírodopis pre školy, ktorú doplnil a upravil jeho zať Daniel Sloboda. O svojich učebniciach informoval aj J.M.Hurbana, ktorý bol v tom čase jedným z troch dekanov nitrianskeho seniorátu: ” P.Novotný (učiteľ) sa veľmi zaujíma, aby sa moje školské spisy vytlačili. – Tu vám posielam ten “Dejepis vlasti uhorskej”, alebo ako sa to má menovať, či “Dejepis Slovákov”. Tento by sa vraj v slovenčine s otázkami vydal, alebo či v tej budúcej opravenej? To by snáď alebo p.Semian, alebo p.Dohnány sporiadať aspoň tento zväzoček mal.
Potom p. Novotný chcel Dejepis cirkevný môj, aby sa vydal. Ten snáď český, alebo jak? Potom prírodopis. P.Novotnému sa všetko pre školy dokonalé, primerané zdá. Dekani na tom robili a cirkve aj v senioráte sa žiadali, aby to šlo, a mohol by to seniorát nitriansky urobiť – iste by inšie senioráty to prijali a radi; Ale tu u nás kňazia a učitelia nedaj Bože; Radšej nech sa humpľujú aj učitelia, aj deti. Nuž nech je ako chce, ja mám spisy, len aby sa mi zachovali a nepotratili”. Toto želanie sa S.Jurkovičovi nesplnilo, žiadna z nich nevyšla tlačou. V archíve CZ sa zachoval len rukopis učebnice pre výučbu náboženstva. Z jeho školy vyšli i takí žiaci, ktorí dobre ovládali aj latinčinu a niektorí išli aj študovať na bratislavské Lýceum. V praktickej službe učiteľa nápadito rozvíjal najmä odkaz J.A.Komenského o názornosti vyučovania a preto si sám zhotovoval mnohé učebné pomôcky, robil rôzne zbierky hornín a prírodnín, učil žiakov i dospelých praktickému ovocinárstvu, štepeniu a vysádzaniu ovocných stromov a vodil žiakov do prírody i na praktické gazdovstvá. Činnosti, ktoré Jurkovič ako pedagóg sám konal, odporúčal aj iným, ako o tom svedčí jeho článok v Slovenských pohľadoch: “Čo je naším školám najväčšmi potrebné”. Dňa 12. februára 1835 budova školy vyhorela. Cirkev (CZ) budovu opravila a napísala na ňu chronostikon, ktorý pravdepodobne pochádza od S.Jurkoviča:
”OhneM znIWeCené staWenICIrkeW okrášLItIDaLa.”
S. Jurkovič sa stal známym aj ako osvetový a ľudovýchovný pracovník. S farárom Jánom Šulekom si veľmi dobre rozumeli a aj úzko spolupracovali. V roku 1837 založili “čitateľský spolok, ktorý ale nevykvitol. V roku 1838 sa založila istina, aby knihoveň ústavu Slovenského v Bratislave údom Českej Matice sa stala. Roku 1841 založilo sa národné slovenské divadlo Nitranské. R.1842 založila sa dobročinnosť divadelná, z ktorej na ústav vdovský Nitranský odovzdalo sa 70 zl. 71/2 graj. a r. 1845 ústav gazd(ovský) s Lipnicou” – píše skromne Jurkovič v článku: Hospodársky ústav v Sobotišti, v Orle tatranskom 1846.
Sám bol pritom hlavným iniciátorom a spoluzakladateľom grošového Gazdovského spolu v Sobotišti, založeného 9. febrára 1845. Bol napokon aj jeho kronikárom, ktorý nám zanechal podrobný popis udalostí spojených s existenciou a fungovaním tohoto prvého peňažného spolku v Európe. Jeho Zápisnica spolku gazdovského v Sobotišti – Hlavní památnosti sobotištského spolku gazovského grošového od roku 1845 je nielen dobovým dokumentom, ale inšpirujúcim odkazom v mnohom ohľade aj pre dnešok.
V spomienkach ľudu ostal aj ako dobrý kantor, ktorý naučil niektorých žiakov hrať na organ, takže ho títo mohli zastupovať pri kantorovaní v kostole. Jurkovič síce nebol básnik, aj keď napísal veľa príležitostných veršov k rôznym príležitostiam. Najzaujímavejšia, aj pre mnohé doplňujúce poznámky je: “Slávy navštívení v Sobotišti, 1838 dne 13.ledna na památku učiněné zbírky na to, aby se knihovna učencú řeči slovenské Wratislavská (Bratislavská) čili Prešpurská Údem Matice české státi mohla”.
S. Jurkovič bol veľký milovník vysádzania stromov a záhrad. Na jeho návrh Gazdovský spolok vysadil veľký výmoľ Savarka, nazývaný aj Kalvínske hroby, lipami a rôznymi stromami ktoré jestvujú dodnes. Viaceré stromy dostali meno niektorého mladého národovca: Sloboda, Hurban, Francisci, Anička, Emília atď. V Savarke je aj studnička, nazvaná po jeho dcére Aničke.
S. Jurkovič bol aj literárne činný. V rukopise zanechal: “Biographiae Rectorum Scholae Evangelicae Aug.Conf.addictorum Szabatistensis” – Historický prehľad učiteľov v Sobotišti pôsobiacich od najstarších čias. V pozostalosti sa zachoval tiež jeho vlastný životopis a spomínaná Pamätnica Gazdovského spolku. Podobne, veľmi podrobne, na 116 stranách, zaznamenal aj dejiny Slovenského národného divadla nitranského v rukopisnej kronike: Zpráva Slovenského Národního Divadla Nitranského v Sobotišti založeného Dne 5. Srpna 1841. Urodzenej pani grófke Márii Pöck rod.Horeckej z Horky poďakoval S. Jurkovič za jej pomoc a podporu pri generálke divadelného predstavenia: Izidor a Oľga (Raupach) a mladí štúrovci (nitranští Slowáci) zaspievali pieseň zloženú na jej počesť:
“Probuď se, probuď hrade opuštěný
ze sna stoletého,
Pozdvihni opět Branči zborácený
Bašty z rumu swého!
Twé rodině dáwné, den radosti slawné
Opět wesele dnes zakvitnul…
…Plésejme, den to dnes je k radowání
Nuž bratři plésejme –
Laskawé Paní wřelé děkování
V oběť přinášejme:
Ozdoba wznešených, matka swých poddaných
Ať žije! Ať žije! Ať žije!
V Sobotištia na okolí mal Jurkovič, obetavo pracujúci pre pospolitý slovenský ľud a národ, dosť nepriateľov z radov maďarónsky zmýšľajúcich zemanov, ale aj niektorých kňazov. Medzi nich, podporujúcich spojenie kalvínskej a evanjelickej cirkvi do tzv. Únie patril najmä senický kňaz Samuel Teszák (Tesák) a domáci Ján Klszák (Klsák). Pre výrazne rozdielny postoj k národnému hnutiu a sústavné prenasledovanie zo strany neprajníkov, musel učiteľ S. Jurkovič Sobotište opustitiť. Definitívne sa s cirkevným zborom rozlúčil 2.júla 1848 na službách Božích pamätným príhovorom z ktorého vyberáme:
”Slavná církev evanjelická augspurského vyznání sobotištská!
V druhém liste Korintským, v 4.kap. v. 8-9 poznamenaná slova následující nalezáme: Ze všech stran úzkost míváme, ale nebývame cele potlačení, v divných sme nesnadnostech, ale nebýváme v tom pohlceni. Protivenství trpíme, ale nebýváme opušteni; býváme opovrženi, ale nehyneme”. Jestli slova táto Pavel apoštol již prvotným křestanúm, k jejich uspokojení přednésti a jich v dobrémposilniti za dobré uznával; tak ani pochybovati nemúžeme, žeby se jako věčná pravda, i na nás, po tak mnohých staletí vstahovati nemohla. Ba povážimeli bedliveji náš vek, naše pripadnosti z cela neobyčejné, divné zdáti se nám bude, že je Pavel apoštol jen nedávno, a pro nás byl napsal.
…Kdož jest, jenždy nebyl okusil strach, hrúzi rozličné, utrhání,
faleš a zradu prátelú i neprátelú, zlobivost, nenávist, pomstu, hnusné upodezřívání, tajné úklady; aneb nedostatek, bídu, súžení, škodu, nemoc těla, a snad i smrt svých milých prátelú. Kto něco odporností těchto neokusil? Ba mnohému tak se temer všecky tito odpornosti na hlavu valili, že by ho snad zúfalost byla napadla, kdyby všemocná ruka Boží jemu nebyla v ten čas bývala nejbližší…”.
V ďalších slovách S.Jurkovič poďakoval za všetko Bohu, ďakoval všetkým spolupracovníkom, včítane dozorcovi J. Peťkovi, kňazovi J.Klszákovi, kurátorom, funkcionárom a všetkým cirkevníkom za preukázané dobro a láskavosť. Rozlúčil sa s celou obcou, školou, organom pri ktorom sedával, cinorínom, kde zanechával milovaných synov a zosnulé manželky, s rkc.cirkvou a novodvorskou spoločnosťou a ich velebnými pánmi farármi, osobitne tiež so školskými deťmi a cirkevníkmi z matkocirkvi i všektých fílií. Všetkým podával ruku k pokoju a prial hojnosť Božieho požehnania.
“Na rozloučenou ješte všechnem reknu s Bohem!
Všickni, všickni žite v potešení mnohém. –
Přejní i nepřejní,
však všickni smíření –
Požívejte v světe stálé potěšení;
Tak se váš učitel s všemi smutně loučí –
Všech Boží milosti srdečně poroučí. Amen”
Na Brezovej nastúpil iba na miesto notára, horšie platené ako v Sobotišti. Zaťovi D.Slobodovi napísal: ” Nu dobre predce, že sem ušel pazúrom těch dravých krvožížnivých jestrábov…Ja som zdravý a veru spokojný, konám si pomaly robotu, a neobzerám sa jako v Sobotišti jako baran pred vlkom dravým K…m (Klszákom). Tu sa plne oddal službe národu v spolupráci s tamojším učiteľom Karolom Sucháčom, Martinom Šaškom a Karolom Bórikom. Jurkovičov byt na Brezovej sa podľa hlásení vyzvedačov stoličnej vrchnosti stal strediskom pripravovaného povstania pod politickým vedením J.M.Hurbana. Jurkovič bol členom hlavného štábu povstania. Mal na starosti najmä zásobovanie dobrovoľníkov. Po ich ústupe musel aj on Brezovú opustiť a odišiel do Prahy a po návrate sa uchýlil na Rusavu. Hurbanovi i Jurkovičovi nepriatelia z pomsty zničili temer celý majetok. I keď ho koncom júla 1849 občania Sobotišťa i Podbranča žiadali aby sa vrátil, Jurkovič už pozvanie neprijal, pretože plne rešpektoval želanie vodcov slovenského povstania a chcel im i naďalej bezvýhradne pomáhať. (Pokračovanie…)
Ľubomír Batka st.
Použité pramene a literatúra:
Archív CZ Sobotište
Beblavý, Miloš: Pamätná kniha obce Sobotište, OA Skalica
Jurkovičovská pozostalosť, Literárny archív Matice slovenskej
(LAMS) v Martine
Hurbanovská pozostaosť, LAMS
Korešpodencia J.M.Hurbana, LAMS