Mnoho farárov/iek sa vo svojom živote zaujímali o písanie poézie a prózy, mnohí zbierali rozprávky, mnohí sa venovali štepeniu a šľachteniu ovocných stromov, mnohí včelárstvu. Ale boli aj takí, ktorí si pri svojej kultúrno-osvetovej a národno-kultúrnej práci našli čas a záujem o „kráľovskú hru“ – šach. Jedným z nich bol básnik, prekladateľ, literárny historik, kritik, redaktor a tajomník Matice Slovenskej Štefan Krčméry (*1892 – †1955). Krčméryho vzťah k šachu nebol len v bežnej polohe zábavy a záľuby. Vnímal šach, ako ostatne všetko, s rozmachom celej svojej osobnosti, s dušou básnika, umelca, Slováka i Slovana.
Na ukážku prepojenia básnika a šachistu pripájame
pôvabný literárno-šachový unikát. Ide o Šachovú baladu napísanú
v časomernom elegickom distichu.
Krčméry (pod pseudonymom Ján Jesom) tu ako priamy aktér spomína na simultánku,
ktorú zohral naslepo vtedajší majster Réti. Hrala sa medzi rokmi 1912-14
v bratislavskej kaviarni Štefánka. Je to vlastne zápis a komentár
partie, no zároveň vyznanie šachu. Dúfame, že bude poetickým osviežením pri
prevažne vážnych témach. Nech príjmu ospravedlnenie tí, ktorých šach nezaujíma,
alebo nebaví.
Štefan Krčméry
Ballade echequinne
PROLÓG
Bašta, koník a behúň, kráľovná farbu drží si,
čuj predprevratový hexameter šachový.
Dôstojníctvo sa tak zraďuje v rady jasna i temna.
Pred ním mužstvo priame, tiež v rady farby obej.
Chasa milá, šacha múza lepá, sama buď mi pomocná,
vyhlásiť šachovú krásu i múdrotu, hej.
Od bielych figurín znakujú sa kolumny po číslach,
od jedného po osem, od bela k černi tamo.
Od bielych figurín sťaby slnce vychádzalo jasné.
Od čiernych figurín zmráka a stmieva sa deň.
Od bielych figurín ide útok, čo večne počína.
Od čiernych figurín obrana, odraz i mat.
Chajsa lepá, Šacha múza milá, ty buď ešte pomocná,
vyhlásiť šachovú krásu i múdrotu, hej.
Tá pola tablice, na ktorej ustali dámy si prvné,
dámskym krídlom buď, vedľa je kráľovo zas.
Bašta, koník i behúň sú dvojaké u oboch strán,
kráľske kráľove sú, dámske nech dámine sú.
Dámsky behúň nech nikdy na kráľskeho miesta nezájde,
cesty majú aj tak farbami rozlíšené.
Bašta, koník dámin, pamätaj si ty, či si a nač si.
Bašta, koník kráľov, aj ty si tak pamätaj.
Kolmice od dámskej sa veže znakujú literárne,
od litery a k h, od veže až ku veži.
Jazdci bé aj gé, kým strelci to zas cé a ef sú.
Kráľ biely é je jeden, naproti é je osem.
Chajsa milá, Šacha múza lepá, buď voždy pomocná,
daj však, bych slúžil krásote verne i ja.
BALADA
Majster Réti hral pred vojnou partiu túto,
zažmurivši oči – ach, že už zavreli sa! –
v prešporskej kaviarni sa bil, šachujúc, palisádskej,
hral partij osem on zároveň naslepo len.
Chajsa milá, Šacha múza lepá, ach buď mi pomocná,
vyhlásiť, ako on s Jánjesonom sa pobil.
Réti hral s bielymi, však sám bol čierny jak uhlie.
Ján Jesom čiernym rozkazoval, beľavec.
Efdve na efštyri bol krok prvší Rétiho majstra.
Janko Jesom vytasil s dé zo sedem na dépäť.
Édva na étri tu zas prišiel krok Rétiho majstra.
Janko Jesom jazdcom vyskočil v šiestku na ef.
Majster Réti tu aj vytasil i jazdca na eftri,
ésedem – éšesť hral zas na to Janko Jesom.
Majster Réti bétri, Ján strelcom hnedky na déšesť,
jaj!, hamovať treba var, krôčky sa ľahko mocú.
Majster zas v bédvoch položil si dámskeho bežca.
Janko Jesom jazdcom vyskočil z bé na cé šesť.
Majster sveta vzal zas kráľskeho, slal ho na bépäť,
Janko Jesom vyslal strelca sa nad désedem.
Majster Réti si tú kráľovskú hradbu zarochnul.
Janko Jesom z ásedem postrčil selka na šesť.
Strelček jazdca bral a strelčeka strelček zas hamnul.
Jazdcom na épäť vznáša sa Rétiho duch.
Janko Jesom strelca hľa naspäť k désedem tiahne.
Réti Richard détri, Janko Donom v ésedem.
Réti Richard jazdcom v dédve hľa zašiel a Janko
postrčil nad hášesť selka sa tíško zatým.
Dámou nad édve zaujal si postať i Réti.
Janko Jesom v dámsku hradbu si kráľa zadal.
Réti Richard štyridé zaujal si, pióna potisnúc,
Janko Jesom épäť bral koňa, bežca dajúc
pod zuby selkovi zas, lebo Réti nezmiloval sa,
bral z eftri na épäť. V hásedem konko sa dal,
chrániac tak kožu si. Prišlo štyricé. Osemef kôň.
Ádva – áštyri tu, gésedem – gépäť i tam.
Céštyri – cépäť a hášesť tam u černe,
bétri – béštyri tu, césedem – céšesť i tam.
Aj tu Richard Réti posotil si strelca na átri.
Dáma Jankova zas v éosem ustlala si.
Bašta poď v céjeden – snáď s ef – a čierny konko na géšesť.
Bé na bépäť, céšesť, strelec ho ham!
Ešte á bije bé, ale čiernych vodca, beľavák,
Janko Jesom sa podal Rétimu, černochovi.
EPILÓG
Aj, zdá sa mne teraz, že život tak večne je hračka.
I bieli i čierni, jednako sú figúry.
Králi dojedli a bežci iní a jazdci i bašty.
Ó, že zrútila sa dámska tu hradba tuhá.
Aj, zdá sa mne teraz, že Rétim večne je borba.
Tak ako večné sú zápasy noci a dňa.
Viem, že dumá, myslí, geniálne váži si krôčky,
v temnote tam vnorený, majster on naslepo hrá.
Každým ránom, ako slnce nad hory vzchádza,
vysiela on krok, v ústrety Jánjesomu.
Ján Jesom zas kráča, ako luna nad svety nesie,
deň, noc, deň zas a noc, deň, noc, deň zas a noc.
Bašta, koník, i behúň im slúžia, dávno už mŕtvym,
deň, noc, deň zas a noc, krôčky si vysielajú.
Poslušný je kráľ a králica mysľami vládne,
deň, noc, deň zas a noc. Selci sa unavili.
Dôstojníctvo sa zas zraďuje v rady jasno a temna.
Vnútri kála sa zas v dámsku a kráľsku polu.
Od bielych figurín zmráka sa, stmieva sa deň.
Od bielych figurín ide útok, čo večne počína,
od čiernych figurín obrana, odraz i mat.
Chajsa milá, Šacha múza lepá, aj vždy´s ty pomocná.
Daj, Bože, bych slúžil krásote, dobru i ja.