VODY
Studňa Beér Lachaj Rói
1 M 16, 6 – 15:
“ Keď potom Sáraj tvrdo nakladala s ňou, tá ušla od nej. Tu ju stretol anjel Hospodinov pri žriedle vody na púšti, pri žriedle na púšti do Šúru, a riekol: Hagar, dievka Sárajina, odkiaľ prichádzaš a kam ideš? Ona odpovedala: Utekám pred svojou paňou Sárajou. Vtedy jej riekol anjel Hospodinov: Vráť sa ku svojej panej a pokor sa pod jej ruku!
A ďalej jej anjel Hospodinov hovoril: Veľmi rozmnožím tvoje potomstvo, takže ho pre množstvo nebude možné ani spočítať. A anjel Hospodinov pokračoval v reči: Ajhľa, počala si, i porodíš syna a dáš mu meno Izmael, bo počul Hospodin o tvojom trápení. Bude to človek ako divý osol; jeho ruka bude proti všetkým a ruky všetkých budú proti nemu; bude naprotiveň všetkým svojim bratom.
Vtedy ona nazvala Hospodina, ktorý hovoril s ňou: Ty si Él Rói, lebo – povedala: Vskutku som sa dívala na toho, ktorý ma vidí. Preto sa studňa volá Beér Lachaj Rói; leží medzi Kádešom a Beredom. Hagar porodila Abrahámovi syna, a Abrahám pomenoval syna, ktorého mu Hagar porodila, Izmaelom”.
Biblické svedectvá často hovoria o miestach so zdrojmi vody, pri ktorých sa stali dôležité udalosti v dejinách spásy. Práve z tohoto dôvodu sa k nim vraciame aj my. Niektoré bibilické vody sú dobre známe, iné sú známe menej, ale všetky majú pre nás dôležité odkazy. Takýmto miestom je aj žriedlo vody na púšti, na ceste do Šúru, kedysi nazývaná studňa Beér Lachaj Rói ( Studňa živého, ktorý ma vidí).
Všeobecne o púštnych studniach možno povedať, že my stredoeurópania, ktorí poznáme púšte skôr z počutia, by sme na púšti žiadne studne a pramene vody nečakali. Ale už pri zastavení sa pri horkých vodách v Máre a Élime sme spomenuli, že takéto pramene jestvovali a jestvujú aj dnes, aj keď sú, samozrejme, zriedkavé a vzácne.
Studňu medzi Kádešom a Beredom ( v. 14) vykopal Abrahám, ktorý prišiel do tohoto kraja bývať ako pútnik so svojou ženou Sáraj, so synovcom Lótom s rodinou a so svojím služobníctom. Na Boží pokyn opustil svoje rodisko v Chárane a prišiel do novej, neznámej zeme Kanaánskej, ktorú mu zasľúbil Pán Boh ako dedičstvo. Keď nastal v krajine hlad, zišiel až do Egypta. Neskôr sa odtiaľ vrátil do Negebu a okolia seírskeho, v blízkosti Soľného mora (1 M 14, 3). Pokiaľ išlo o majetok, bol Abrahám bohato požehnaný a úspešný, pretože mal veľké stáda oviec a rôzneho dobytka. Ale zemské bohatstvo nie je všetko. Skúška jeho viery nastala už vtedy, keď v manželstve so Sáraj neprichádzalo prisľúbené potomstvo. Vtedy sa Sáraj rozhodla “vziať veci do svojich rúk” a s určitým roztrpčením voči Bohu povedala: “Hľa, Hospodin mi zabránil rodiť. Vojdi teda k mojej dievke, azda by som sa z nej mohla dožiť syna. A Abrám poslúchol Sáraju. Sáraj mu sama vybrala služobnú dievku, Egypťanku Hagar, s ktorou splodil syna. (16, 3-4)
Tento “ťah”, podľa vtedajších zvyklostí bežný, je dnes v očiach väčšiny kresťanov veľmi divný, ba neprijateľný. Najmä z toho dôvodu, že Hagar sa stala akoby druhou manželkou Abrahámovou, čím sa narušila monogamnosť ich manželského vzťahu. Samozrejme, aj dnes sú manželstvá, ktoré prijímajú a osvojujú si cudzie deti adopciou. Sú aj také deti, ktoré si manželia nechajú “vynosiť “ a porodiť cudzej žene za finančnú odmenu a potom dieťa úradne adpoptujú. Veľké diskusie a emócie vyvolávajú však dnes najmä homosexuálne páry, ktoré si tiež robia nárok na možnosť adoptovať a vychovávať deti, čo už v niektorých štátoch je legislatívne možné.
V tomto konaní Sáraje a Abraháma vidíme, že ľudské rozhodnutia, zákony a spoločenské dohody sú síce možné akékoľvek, ale nie všetky sú aj dobré a požehnané a pre manželstvá a rodiny skutočne prospešné. Aj tu sa pôvodná myšlienka Sáraji, ktorej sa Abrahám evidentne nevzpieral, ukázala ako krátkozraká. Hagar síce počala, ale skôr ako porodila syna, z titulu budúcej matky si nárokovala hlavné miesto po boku Abraháma. Preto otvorene opovrhovala Sárajou. Tá sa jej odplácala tvrdo a bez lásky a akejkoľvek ohľaduplnosti s ňou nakladala. Sáraj preto ani nečakala na vytúžené dieťa. Hagar videla riešenie v úteku, vo vysťahovaní sa, čiže v emigrácii. Potom v púšti, pri žriedle vody ju stretol anjel Hospodinov. Na otázku odkiaľ prichádza a kam ide ( v.8), Hagar odpovedala: “Utekám pred svoju paňou Sárajou”. Vtedy jej riekol anjel Hospodinov: “Vráť sa ku svojej panej a pokor sa pod jej ruku”.
Nie vždy sú ľudia ochotní poslúchnuť a plniť Božiu vôľu a dôverovať v Božie zasľúbenie. Pán Boh nielen chce, ale aj požehnáva všetkých ľudí. Pre každého človeka otvára svoju štedrú pravicu. V súčasnosti stále utekajú pred rôznymi pánmi tisícky migrantov. Svojich zemských pánov odmietajú poslúchať, pre nich pracovať a im slúžiť. Najmä nám v Európe (aj Amerike a Austrálii) robí nelegálna a stále ešte masová migrácia veľký problém. Títo emigranti si často myslia, že v Európe niet žiadnych pánov a teda ani zákonov, keďže tu je demokracia. Lenže aj demokracia je len vládou ľudu cez riadne zvolených zástupcov. Takto legálne získavajú moc.
Riešenie, ktoré Pán Boh hovorí Hagar sa zdá neprijateľné nielen mnohým dnešným migrantom, ale aj Európanom. Práve ono slovo: “ Vráť sa k svojej panej a pokor sa pod jej ruku!” stalo sa takým, ktoré by sa, vraj, vôbec nemalo brať do úvahy. Namieto návratu sa navrhujú mnohé iné “múdre a dobré” riešenia neraz inak skutočne nedôstojného a ponižujúceho stavu ľudí. Ľudí, ktorí neraz trpia nedostatkom a biedou, alebo majú možno len iné predstavy o verejnom, či duchovnom a náboženskom smerovaní vo svojich materských krajinách. Európsku úniu všetky doterajšie riešenia, a neraz aj pseudoriešenia, stoja nielen obrovské prostriedky, ale ohrozujú aj jej vnútornú jednotu, integritu a spolunažívanie jej členských štátov. Snaha o návrat utečencov do ich vlasti, do ich domov a najmä pokora sa dnes jednoducho “nenosí”.
Pán Boh má iste rád všetkých ľudí. Chce pokoj, dobro aspravodlivosť pre všetkých, aj pre slabých. Neopustil ani prosiacu Egypťanku Hagar a jej očakávaného syna. Aj voči nej “otvoril svoju štedrú pravicu”. Posolstvo anjela pri studni Beér Lachaj Rói je toho dokladom, keď hovorí o Božom rozhodnutí: “Veľmi rozmnožím tvoje potomstvo, takže ho pre množstvo nebude možné ani spočítať. “
Toto zasľúbenie je z dnešného pohľadu jednoznačne pravdivé a naplnené. Arabský svet a jeho deti sú Hospodinom požehnaní potomkovia Izmaela, syna Hagar a Abraháma. Nezahynul Izmael a nevyhynulo ani jeho potomstvo. Naopak. Majú svoje územie a okrem skromnejších zásob vody, majú obrovské “studne” ropy, čiže množstvo “čierneho zlata” a iné zemské bohatstvá. Arabské krajiny nie sú chudobné a aj v nich skutočne môžu byť všetci dobre zabezpečení a spokojní. Pravda, aj ich problémy, podobne ako inde, sú v tom, či sú Božie obdarovania spravodlivo rozdelované ich vlastnými “otcami” národa. V niektorých krajinách arabského sveta ich občania nemusia ani pracovať, alebo pracujú len v štátnej správe. Manuálne pracujú u nich len cudzinci. Mnohé arabské štáty dávajú svoje bohatsvo okázale najavo.
V Mekke sú luxusné hotely a ubytovanie pre státisíce pútnikov počas ramadánu, ale počas zvyšku roka sú hotely viac-menej prázdne. Zo svojich bratov migrantov tu však neprijali ani jedného. Vidíme, že i keď majú na jednej strane peniaze na moderné mrakodrapy, diaľnice v púšti, luxusné hotely a život bez práce, mohli by sa mať dobre všetci, pokiaľ ich šejkovia, alebo prezidenti nebudú investovať veľké finančné čiastky do armád a výzbroje a do likvidácie svojich oponentov a svojho režimu. Potom iným, hoci vlastným bratom, zostávajú iba “pot a slzy”.
Posolstvo Božie týmto prvým zasľúbením nekončí, ale pokračuje: “Ajhľa, počala si, i porodíš syna a dáš mu meno Izmael, bo počul Hospodin o tvojom trápení. Bude to človek ako divý osol; jeho ruka bude proti všetkým a ruky všetkých budú proti nemu; bude naprotiveň všetkým bratom.” ( v.11 -12)
Izmael ( Boh počuje), ktorý sa narodil z vôle ženy a muža však nie je Bohom zasľúbený syn Abrahámov. Nie je, už či on, alebo jeho potomok Mohamed ani zasľúbený Mesiáš, na ktorého čakajú národy a ostrovy. Izmael nesie v sebe “gény” svojich predkov a je dedičným hriechom postihnutý rovnako, ako všetci ostatní ľudia. Nie je tu priestor na detajlnejšie rozoberanie dejín arabských národov. Z dnešného spätného pohľadu však jasne vidíme a poznávame, že Izmael a jeho potomstvo stále nedokáže žiť v mieri ani medzi sebou, tým menej so svojími susedmi. Ich spoločenstvá, či už národné alebo náboženské, žijú v rozporoch a neľútostnom boji o prvenstvo a nadvládu nad inými. Sotva je možné nájsť výstižnejšie prirovnanie pre takýto stav ako biblické slovo o Izmaelovi a jeho potomstve:“Bude to človek ako divý osol; jeho ruka bude proti všetkým a ruky všetkých bude budú poti nemu; bude naprotiveň všetkým bratom”.
Pravda, národom v “kresťanskej” Európe sa zachovať mier tiež darí len posledných sedemdesiat rokov. (Aj to len vtedy, ak nepočítame “studenú vojnu”). Tým viac musíme byť pokorní my kresťania, ktorí si Izmaelove spôsoby tak ľahko osvojujeme a akceptujeme ich neraz aj v dome cirkvi. Cesta k pokoju a k porozumeniu nejde však cez Izmaela, aj keď je potomkom Abrahámovým. Isteže je, ale len podľa tela. Islamské náboženstvo sa tiež rado hlási k Abrahámovi ako k svojmu praotcovi, ale napr. mier s Izraelom vytrvalo odmieta.
Aj keď židia a rovnako aj kresťania si počínajú neraz rovnako, teda ako “divý osol” a nevedia prijať Boží poriadok pre seba a svoje vzťahy, predsa však Božia pomoc a záchrana pre všetkých ide cez iného potomka Abrahámovho. Cez Izáka, potom Jákoba a cez Dávida, až po syna ženy – panny, ktorá počala skrze Ducha Svätého bez hriechu. Cez Toho, ktorý sa stal “Požehnaným Hospodinovým”, ktorým je Kristus, Pán.Je Pánom však aj nad tými, ktorí Ho dnes nevidia. Ktorí si myslia, že ich ľudské videnie a súdy je to najlepšie, čo ľudstvo pozná. Ježiš ponúka svoju spravodlivosť, odpustenie vín a posvätenie všetkým ľuďom. Tým, čo sú z Izáka i tým, čo sú potomkovia Izmaela.
Hagar pri studni v púšti uvidela, že “Boh nie je ďaleko od nikoho z nás”. Hospodin počul aj jej hlas, ako kedysi počul tých, ktorí úpäli v otroctve pri Níle. “ Ty si El Rói” ( Ty si Ten, ktorý ma vidí! )Vskutku som sa dívala na Toho, ktorý ma vidí”! Hagar, hoci pohanka, poznáva a vyznáva správne. Od tohoto poznania Božej milosti dostala potom táto studňa v púšti pomenovavie: Beér Lachaj Rói, čo značí: Studňa Živého, ktorý ma vidí!
Napriek tomu, že od Sáraje nemohla očakávať lásku, vrátila sa pokorne “pod jej ruku” a ctila ju ako svoju pani. Znamenala to poslúchať i pracovať pod jej vedením. Bola však aspoň tolerovaná ( a to nie je málo) a najmä našla domov pre svojho syna, ktorého Hospodin vytrhol z pazúrov smrti a mohol vyrásť v dome Abraháma. O tom svedčí aj slovo Božie, ktoré potom zaznelo Abrahámovi: ” Ale aj ohľadom Izmaela som ťa vypočul. Požehnal som ho, urobím ho plodným a preveľmi ho rozmnožím; splodí dvanásť kniežat; vytvorím z neho veľký národ” ( 1 M 17, 20).
Vo svete, osobitne aj v našej spoločnosti i v cirkvi sme povolaní nie k “vyháňaniu z domu” tých, či oných detí, čo sa dialo nielen v stredoveku, ale aj po druhej svetovej vojne celkom bežne. Spôsoby sveta, v ktorom dodnes platí: “víťaz volieb berie všetko”, alebo kde pomyselný “valec zo Zlatej Idky” , alebo akýkoľvek iný valec, ktorý všetko valcuje, sotva sú Božou vôľou a cestou.
Ľubomír Batka st.