Žigmund Luxemburský – “hrdzavý lišiak” sa narodil pred 650. rokmi
“Povedal im: Choďte a povedzte tej líške, že ajhľa vyháňam démov a liečim dnes i zajtra, a tretieho dňa dokončím”. (Lk 13, 32) Evanjelista Lukáš napísal, že Ježiš nazval tetrarchu Herodesa líškou. Herodes síce viedol rozhovory s Jánom Krstiteľom, ale ochotne vyhovel žiadosti Herodiady a Salome a uväzneného Jána dal o hlavu skrátiť. Ježiš označil Jána za pripravovateľa Jeho cesty a ľud ho považoval za proroka. Ľudia s charakterom líšky, čiže prefíkanej a úskočnej škodnej, ktorí síce v spoločnosti i v cirkvi často slávia úspech, nie sú ohrozeným druhom ani dnes. V stredoveku dostal pomenovanie “hrdzavý lišiak” kráľ uhorský, nemecký, rímsky, český a nemecký cisár Žigmund Luxemburský.
Od jeho narodenia uplynulo nedávno už 650 rokov, ale jeho skutky majú určité dôsledky až do súčasnosti. V prameňoch a kronikách je veľa informácií, ktoré potvrdzujú že prívlastok “hrdzavý lišiak” získal oprávnene. Niektoré z jeho činov a charakteristických čŕt si v tomto článku pripomeňme, keďže sa v posledných rokoch objavujú pokusy o jeho “rehabilitáciu”, alebo dokonca glorifikáciu.
Žigmund Luxemburský sa narodil 15.2.1368 v Prahe cisárovi Karolovi IV. a jeho štvrej manželke Alžbete Pomoranskej. Bol v poradí druhým synom známeho českého kráľa, ktorý ako svojho nástupcu pripravoval na trón staršieho syna Václava IV. V kráľovskej rodine to bolo totiž podobne, ako kedysi v rodine biblického Izáka a Rebeky. Izák mal radšej staršieho syna Ézava, a matka Rebeka mladšieho. ( Podobnú chybu robia rodičia často aj dnes, keď niektoré dieťa uprednostňujú).
Žigmundov vzťah k bratovi Václavovi IV.
Aj kráľ Karol IV. mal radšej staršieho syna Václava a matka mladšieho Žigmunda. Až na to, že v tomto prípade bol “chlpatý a ryšavý” ako Ézav ( 1 M 25, 25) mladší Žigmund. Súčasne bol aj ľstiVÝ, ako Jákob. Žigmund rástol v tieni svojho brata a niektorí historici vysvetľujú jeho neskoršiu úskočnosť, žiarlivosť a nenávisť voči bratovi ako dôsledok rivality už v detstve. Očakával ho “len” titul markgrófa brandenburského, pána historického územia v strednom Nemecku. Neskôr, v snahe získať a udržať si kráľovskú korunu v Uhorsku, toto dedičstvo musel obetovať za vojenskú pomoc svojím bratrancom Prokopovi a Joštovi, ktorí vládli v margrófstve na Morave.
Žigmundova túžba po moci
Žigmunda rodičia už vo veku dvoch rokov zasnúbili najskôr s dcérou brandeburského burggrófa Fridricha Hohenzollernského, s trojročnou Katarínou. Keď sa neskôr ukázala možnosť ešte výhodnejšej ženby, zasnúbili Žigmunda nanovo, tentoraz s dcérou uhorského a súčasne poľského kráľa Ľudovíta Anjuovského (1342 – 1382), so sotva dvojročnou Máriou.
Rysovala sa tak možnosť získať dve kráľovské koruny naraz. Žigmund mal vtedy 4 roky. Keďže Ľudovítovi sa neskôr Žigmund ako jeho nástupca pozdával, zvolal 25. júla 1382 snem do Zvolena, na ktorom žiadal Poliakov, aby uznali Žigmunda ako budúceho manžela Márie a súčasne poľského kráľa. Poľská šľachta sa v názore na budúcnosť krajina rozdelila a z politických ohľadov návrh neprijala. Ľudovít však poslal Žigmunda s intervečným vojskom do Poľska s cieľom získať poľskú korunu násilím. Nepodarilo sa mu to aj preto, lebo sa proti nemu postavila ovdovelá kráľovná Alžbeta, keďže kráľ Ľudovít zomrel v Trnave v tom istom roku. K odporu proti Žigmundovi navádzala aj dcéru Máriu. Medzitým, hneď po Ľudovítovej smrti, bola v Stoličnom Beehrade (Székesféhérvári) Mária 17. septembra 1382 korunovaná za kráľovnú Uhorska. Stala sa prvou kráľovnou na uhorskom tróne a tak aj kráľovnou Horného Uhorska (Slovenska).
Žigmundova odplata
Žigmund na toto poníženie zo strany kráľovien nikdy nezabudol. Zadĺžený a sklamaný sa musel z Poľska vrátiť. Nezískal kráľovstvo poľské, ani uhorské. Mladému “lišiakovi” klepli zuby naprázdno.
Ale nielen to. Hrozilo, že nezíska ani Máriu za manželku a nestane sa ani len manželom kráľovnej. Alžbeta totiž začala rokovať prostredníctvom palatína o vydaji dcéry Márie za brata francúzskeho kráľa Karola VI. – Ľudovíta Orleánskeho. Táto kalkulácia sa však nedala uskutočniť bez “politického zemetrasenia,” pretože spojenie s Francúzkom by bolo súčasne znamenalo roztržku s Rímom a prechod Uhorska do sféry vplyvu avignonského pápeža. Je známe, že v tom čase existoval v západnej cirkvi rozkol (schizma 1378) a dvojpápežstvo. Žigmund v tejto situácii odišiel do Čiech a začal organizovať vojsko, aby mocou zbraní získal uhorské kráľovstvo. Aby prípadne získal aj vytúžené české kráľovstvo, nechal ako “odmenu” za pomoc v roku 1402 uväzniť brata Václava i bratranca Prokopa. Václava odvliekol do väzenia v Rakúsku, odkiaľ sa len s ťažkosťami vyslobodil. Žigmund potom s Habsburgovcami obnovil dedičskú zmluvu, v nádeji spoluvlády v strednej Európe.
Žigmund si vynútil sobáš a kráľovstvo
Situácia sa však ešte viac zdramatizovala, keď si na uhorský trón začal robiť nárok aj neapolský kráľ Karol Malý z rodu Anjuovcov. Ten s vojskom prenikol až do Budína a v Stoličnom Belehrade sa dal korunovať za kráľa (31.12.1385). Uhorsko tak malo kráľov dvoch. Vtedy sa obe kráľovné museli so Žigmundom zmieriť a požiadali ho o pomoc. Jeho podmienkou bol súhlas so sobášom, ktorý sa aj uskutočnil 1.novembra 1385.
Žigmund potom opäť hľadal posily proti Karolovi Malému u príbuzných. Za vojenskú pomoc sľúbil svojím bratrancom Joštovi a Prokopovi z Moravy Bratislavu a územie Slovenska od Dunaja až po Váh, a k tomu aj svoje dedičstvo v Burgundsku. K nenávisti, prechovávanej voči bratovi Václavovi od detstva, pribudla i nenávisť voči kráľovnej Alžbete i Márii.
Alžbeta nechala síce neskôr Karola Malého úkladne zavraždiť, ale Karolovi stúpenci sa zmocnili oboch kráľovien a uväznili ich. Žigmund síce stratil protivníka, ale s vyslobodením manželky a kráľovnej si ťažkú hlavu nerobil. Povstalci vo väzení Alžbetu zavraždili.
Žigmund si medzi tým zabezpečil podporu väčšiny šľachty a zariadil svoju korunováciu za kráľa Uhorska, čo bol jeho hlavný cieľ. Šľachte sľúbil a podpísal všetko, čo žiadala. Najmä to, že štátne úrady a hodnosti nedá nikdy cudzincom, že dovolí šľachte právo na odpor, ako bolo zakotvené už v Zlatej bule sicílskej. Pravda, s plnením podmienok si hlavu nelámal. Dosiahol dokonca aj to, že dlhy, ktoré si medzitým narobil, boli uznané ako dlhy koruny. Keďže krajine hrozila anarchia šľachticov, bol napokon 31. marca 1387 korunovaný za kráľa Uhorska. Až po zisku koruny sa s pomocou benátčanov vybral vyslobodiť uväznenú manželku Máriu, ktorú mu povstalci vydali bez boja, keďže im už nemohla poslúžiť ako rukojemník.
Žigmund – notorický dlžník
Zálohovanú Bratislavu síce Žigmund o tri roky vykúpil, ale na viac už peňazí nemal. Nedostatok peňazí Žigmunda napriek všetkému dedičstvu, sláve a moci Luxemburgovcov sprevádzal po celý život a stal sa chronickým. V pôžičkách, v robení dlhov a súčasne v ich nesplácaní sa tak stal vychýreným majstrom.
Nesplatil nielen dlhy osobné, ale ani dlhy svojho sprievodu kostnickým mešťanom na koncile. Ako zálohu im zanechal rôzne rúcha, ktoré boli vyšité kráľovským znakom a preto ich nikto nechcel kúpiť. Horšie sprievod pochodil na spiatočnej ceste v Ulme, kde Uhrom mešťania odobrali výzbroj i kone. Pikantné je, že v Ulme urobil dlh aj v roku 1434, keď sa so sprievodom zastavil v miestnom nevestinci.
Do zálohu dal aj zlaté predmety ktoré dostal od anglického kráľa. Neskôr mal veľké dlhy u Poliakov, ktorým zálohoval 16 spišských miest za sumu 37 000 českých grošov. Táto pôžička bola splatené, pravda nie Žigmundom, ale až po tristo tridsiatich rokoch Máriou Teréziou. (Štastie, že neostali na krku Slovenskej republike (!) Dlhy mal aj u svojich príbuzných, ale aj u svojej druhej manželky Barbory Celjskej, ktorá ako venné vlastnila banské mestá a neskôr získala aj viaceré hrady a panstvá v Uhorsku (na Slovensku).
Zvláštne sú aj jeho dlhy poľskému rytierovi Stiborovi zo Stiboríc, ktorý napriek tomu, že bol v Uhorsku cudzinec, stal sa najbohatším a najvplyvnejším oligarchom v kráľovstve. Jeho hradné panstvá, mestá a rôzne štátne funkcie boli väčšie ako niekdajšia dŕžava Matúša Čáka.
Ako Žigmund – (ne)platil husitom
Pamätné sú jeho dlhy českým a moravský husitom, od ktorých musel obsadené mestá a panstvá v Uhorsku vykúpiť, keďže vojensky poraziť husitov nedokázal. Za Trnavu v roku 1435 draho platil hajtmanovi Blažkovi z Borotína. Naviac, bratislavkí mešťania museli Blažkovi do Strážnice zadarmo odviesť všetok vojenský materiál a výzbroj. Za Topoľčany Jánovi Šmikovskému sľúbil 9000 zlatých, ale vyplatiť ich mal Peter Čech z Levíc, ktorému kráľ sľúbil donáciu na Topoľčany. Nie inak to bolo so Skalicou a ďalšími mestami, panstvmi a hradmi. Dá sa ľahko uhádnuť, že ani v týchto prípadoch svoje slovo a podpísané zmluvy nedodržal. Husitom vyplatil zhruba polovicu dohodnutých súm, takže tieto dlhy musela neskôr vyrovnať až jeho dcéra Alžbeta.
Jej vybral za manžela Albrechta Habsburského, ktorý však vo vojenskom tábore ochorel na úplavicu a mladý zomrel. Ovdovelá kráľovna Alžbeta, keďže nemala nikoho iného, kto by bránil jej záujmy, a dedičsvo a korunu pre potomka Ladislava (Pohrobka), najala si na túto službu českého kapitána Jána Jiskru. Jiskra túto úlohu dokázal zvládnuť len s pomocou husitských hajtmanov a bývalých husitských bojovníkov z Čiech a Moravy.
Alžbeta sa potom mierila sa aj so svojou matkou Barborou, ktorá sa vrátila z exilu z Poľska do Čiech a tiež sa v celom ďalšom živote opierala na pomoc a ochranu husistkej kališníckej šľachty. Alžbeta preto vyrovnala otcove dlžoby buď v hotovosti, alebo zálohovaním moravských a slovenských hradov a kráľovských miest.
Tak sa husiti vrátili na Slovensko. Teraz už v regulérnej službe ovdovelej kráľovnej a jej syna Ladislava. K nim sa pridalo mmnoho Slovákov vyznávajúcich učenie Jána Husa, ktorí sa tu nazývali bratríci. Na dlhé roky ovládali veľkú časť Slovenska a okrem presadzovania záujmov maloletého Ladislava nehatene šírili husitské učenie. Je priam dojímavé osobné svedectvo dvornej dámy a komornej Heleny Katianerovej, ktorá napísala ako ku kolíske dvojmesačného Ladislava, pre ktorého osobne ukoristila korunovačné klenoty, prišiel okrem mnohých aj “jeden pán z Čiech”.
Žigmundova (ne)vďačnosť
Žigmund síce obdaroval Stibora (staršieho) ohromným bohatstvom, ktoré prešlo na jeho syna, Stibora mladšieho. Ale nebol by Žigmund Žigmundom, aby tieto dedičné majetky, neraz aj viacnásobne listinne darované (Stibor starší veľmi dobre poznal svojho pána), po smrti Stibora mladšieho s pomocou fiškáľov nezískal späť pre seba a znova ich zálohoval. Bezohľadne zbavil dedičov, Stiborovu manželku i sestru, vlastníckych práv, vrátane rodového sídla Beckova.
Dedičstva bol zbavený aj Stiborov synovec Mikuláš zo Stiboríc. Na Slovensku bol známy ako prívrženec husitov, familiárne nazývany Nikolajko. Avšak ten s pomocou priateľa, hodonínskeho husitu Jána z Vrbna a ďalších slovenských zemepánov svoj podiel napokon dosiahol. Jeho podporovateľom, ktorý prešiel na stranu kráľovnej Alžbety a Barbory, bol aj bývalý familiár Barbory, Pangrác zo Svätého Mikuláša, ktorý okrem iných hradov získal ako náhradu výdavkov hrad Branč i viaceré ďalšie hrady a panstvá. V Prietrži Nikolajko obsadil aj kostol s hradbami, ktoré stoja dodnes a sú domácim známe ako “husitské hradby”. Od Žigmundovho kancelára Gašpara Šlika a jeho kastelána H. Kluxa vydobil späť aj podvodne získaný hrad Pajštún a tiež Holíč.
Žigmundove “umenie diplomacie”
K známym, a žiaľ, priam typickým vlastnostiam, patrila Žigmundova vierolomnosť a falošnosť, ktorú jeho obdivovatelia dones ospevujú ako “šikovnosť”, alebo ako “umenie diplomacie”. V skutočnosti jeho konanie možno označiť za obyčné lišiacke ťahy a podvody. Najznámejším vierolomným krokom zostáva jeho klamstvo s vydaním glejtu pre majstra Jána Husa, ktorého pozval na Kostnický koncil. Ústne prisľúbil Husovi bezpečný návrat domov. Glejt vydal až po Husovom príchode do Kostnice, v ktorom však uvádzal iba určité garancie na cestu. Všetci, trošku zbehlí v historii, vedia ako to dopadlo – hanebným upálepním Jána Husa v Kostnici v roku 1415. Žigmund ako vedúca osobnosť koncilu počas vtedajšieho trojpápežstva mal na koncile dostatok vplyvu konať v Husov prospech, ale nekonal. No nie z lásky k cirkvi, ale z nenávisti oproti Čechom a tzv. heretikom, ale najmä pre osobný záujem získať aj českú korunu. Pravda, nešlo len o tento glejt. Oveľa lepšie nepochodil ani pápež Ján XXIII., ktorého nechal Žigmund po úteku násilím dopraviť do pevnosti Gottlieben, uväzniť a pozbaviť úradu. Za “úspech” koncilu považujú mnohí historici aj upálenie ďalšieho pražského majstra univerzity Karlovej, Jeronýma Pražského.
Žigmundova pomstichtivosť
V mnohých popravách a masakroch sa ukazuje ďalší rys Žigmundovej osobnosti. Jeho túžba pomstiť sa bezbranným, alebo porazeným protivníkom. O tom vydal svedectvo už po svojom pokútnom získaní uhorskej kráľovskej koruny, keď napriek sľubu dal verejne popraviť v Budíne 32 šľachticov, svojich bývalých odporcov. Ešte väčšiu túžbu po pomste a krvi preukázal Žigmund po tom, ako dva roky pred smrťou získal na základe podpisu Bazilejských kompaktát České kráľovstvo a vytúženú korunováciu. Hoci mohol odpor kališníckeho šľachtica Jána Roháča z Dubé, ktorý ovládol hrad Sion riešiť diplomaticky, Žigmund nechal hrad nielen vojensky dobiť, ale všetkých jeho obrancov ( cca 200) zmasakrovať.
Nepriateľom nič neodpúšťalal a nezabúdal na žiaden odpor. Podpísal zmluvy, ktoré zväčša nedodržiaval. Rokovanie s koncilom v Bazileji a prijatie kompaktát, ktoré obsahovali najmä 4 pražské artikuly tiež nebral vážne. Šlo mu len to, aby sa vrátil do Čiech a získal chýbajúci titul českého kráľa, keď už mu patril aj titul kráľa rímskeho a titul cisára Svätej ríše rímskej nemeckého národa. O jeho krutosti a ťažko skrývanej zúrivosti vedeli aj obvyvatelia Kutnej Hory a všetky časti prohusitsky zameraných Čiech, proti ktorým zorganizoval a viedol päť križiackych výprav.
Žigmund – slabý obranca krajiny
Žigmund, bol veľmí slabým vodcom a bojovníkom, hoci na rytierskych turnajoch, keď o nič nešlo, sa rád zúčastňoval. “Pucungy”, ktoré získal, si za klobúk nedal. Pretože až do poslednej chvíle husitov nenávidel a proti nim bojoval, tak si temer nevšimol, že sa do Európy dovalili Turci – Osmani. Keď získavali južné kraje Uhorska, vypravil síce aj proti nim dve križiacke výpravy. Obe skončili katastrofálne a stali sa smutným predobrazom neskoršej moháčskej pohromy (1526). Prvá prehratá bitka sa odohrala pri Nikopole v roku 1396, odkiaľ len s námahou ušiel loďou po Dunaji. Priniesla však obrovské straty rytierov i materiálu a dodatočne aj peňazí, ktoré museli byť použité ako výkupné za tých šťastnejších. Ostatní bolo obetovaní, medzi nimi aj palatín Leustach z Jelšavy. Druhú veľkú a dôležitú bitku s Turkami pri hrade Golubac koncom mája 1428 prehral opäť a Turci získali Srbsko a Valašsko.
Žigmund – a tragická smrť kráľovnej Márie
K Žigmundovým najhanebnejším činom patrilo jeho chovanie sa k obom manželkám. Prvú, Máriu, sme už spomenuli. Mária podľa oficiálnej správy spadla na poľovačke z koňa a keďže bola vo vysokom mesiaci tehotenstva, potratila a zomrela vo veku 25 rokov. Nie je bez zaujímavosti, že svedkom tejto udalosti 17. mája 1395 bol jeho verný služobník Stibor zo Stiboríc starší, ktorý nemal najlepšiu povesť. Spomenuli sme, že za rôzne zásluhy dostal vždy nejaký hrad, titul a príslušné finančné benefity. V roku 1394 dostal však od Žigmunda až päť hradných panstiev a to bez akéhokoľvek dôvodu, alebo zásluhy. V období pred smrťou Márie sa nič významné v kráľovstve neudialo. Stibor sa stal definitívne “pánom Váhu a Tatier”. Nebolo by korektné vydávať dohady za skutočnosť. Faktom však je, že Žigmund sa pohrebu svojej mladej manželky Márie a syna nezúčastnil, hoci bol v tom čase v Budíne. Starší historici to často popierali, ale súčasný historik J.Malusz dokázal opak. Žigmund poslal iba ďakovný list biskupovi, ktorý ich pochoval. Vtedy však zrejme ešte netušil, že žiadneho mužského leálneho potomka nebude mať nielen on, ale ani jeho slávny rod.
Žigmundova činnosť v rómskej komunite
Mladý vdovec, ktorý Máriu ako manželku zanedbával, však v tomto a nasledujúcom období horlivo navštevoval cigánske tábory a trávil tu mnoho času v radovánkach, ktoré mu vytýkali veľmoži, aj pápežský legát a cirkev. Žigmund bol pohľadný muž s hrdzavými, dlhými vlasmi. Traduje sa, že po ňom zostalo veľa “ľavobočkov” v rôznych častiach Európy, hoci v manželstve mal iba jednu dcéru Alžbetu s Barborou Cejlskou. Je zaujívavé, keď dnes u nás stretáme časť rómskeho obyvateľstva, ktoré má kučeravé a hrdzavé vlasy a bledšiu pokožku ako je to u tohoto etnika zvyčajné. ( O jeho listine v prospech rómsleho vajdu a jeho ľudí sme už v tomto časopise písali.)
Mnoho údajov zachoval o Žigmundovi a jeho konaní aj jeho súčasník, spisovateľ s ostrým perom, Aeneas Silvio Piccolomini, ktorý sa stal neskôr pápežom. Z jeho diel, v ktorých sústavne nasadzoval “psiu hlavu” husitom, zabetónujúc ich do dejín ako “lupičov, heretikov, bezbožných Čechov, vrahov, lúpežníkov atp.” o. i. o Žigmundovi napísal: “Neverník odpúšťal svojej nevernici.”
Sám Piccolomini mal najmenej dve nemanželské deti, ale v čase, keď panujúca cirkev bola nekritizovateľná, nebol to taký kanonický priestupok, že by nemohol byť pápežom.
Žigmund a údel jeho druhej manželky Barbory
Veľmi zle pochodila aj druhá Žigmundova manžeka Barbora Celjská. Žigmund bol často na rôznych cestách a zanedbávaná Barbora, žena údajne krásnej postavy, plná temperamentu, ale aj túžbe po bohatstve a sláve, ako celý rod Celjských, využila čas po svojom. Viackrát ich manželské vzťahy ochladli a Žigmund v roku 1419 nechal kráľovnú dokonca internovať v Holíči, ale napokon sa zmierili. Preto bola napokon aj Barbora korunovaná spolu so Žigmundom za českú kráľovnú v roku 1436. Českým kráľom sa napokon predsa len stal, hoci iba na jeden rok a štyri mesiace.
Obnovené manželské sľuby nevydražali dlho. Je temer neuveriteľné, že len päť dní pred svojou smrťou dal Žigmund opäť Barboru zatknuť a uväzniť. Zbavil ju všetkých jej majetkov, najmä bohatých banských slovenskýh miest, ale aj šperkov, ba dokonca aj šiat. Za svojho nástupcu v kráľovskej hodnosti označil Habsburga – zaťa Fridricha. Barbora skončila vo väzení v Bratislave. Až neskôr, na žiadosť vplyvných husitských pánov, najmä Hynka Ptáčka z Pirkštejna bola “odídená” do Poľska. Po viacročnom pobyte v Poľsku našla útočište v Čechách na hrade v Mělníku. Jej posledným “hriechom” bolo, že ju na poslednej ceste v Prahe odprevádzali husitskí kališníci.
Jej povesť preto farbisto a natrvalo poznamenal Piccolomini s priateľom Gašparom Šlikom. Z Barbary urobili sexuálnu maniačku, heretičku, neveriacu vo večný život a pochybnú alchimistku. Keďže ju pochovali husiti, s ktorými sa zmierila, Piccolomini jej to nikdy neodpustil. Českí utrakvisti sa stali jej ochrancami v posledných rokoch a k nim sa pridali aj niektorí slovenskí šľachtici. Medzi nimi na prvom mieste Pangrác zo Svätého Mikuláša. Rodina Pangrácovská zostala husitizmu naklonená aj naďalej a neskôr sa plynule sa pridala k Lutherovej reformácii na Slovensku.
Po uväznení a olúpení manžeky Barbory vierolomný Žigmund dňa 9.12. 1437 v Znojme zomrel. Bol pochovaný v katedrále Uhorských kráľov v Stoličnom Belehrade (Székesfeherváre). Je možné, že vo vedomí toho, že je blízko súdu nielen dejín, ale aj súdu Božieho, tesne pred smrťou udelil hrad Beckov, ako rodové sídlo Stiborovcov Pavlovi Bánfimmu, ktorý bol zasnúbený s jedinou dcérou Stibora ml. Katarínou, ktorá sa po Žigmundovej smrti mohla vrátiť do svojho rodiska.
Mal Žigmund aj dobré vlastnosti?
Nepochybne. Bol Pánom Bohom obdarený bystrým rozumom, ktorý nevyužil, ale skôr zneužil. Dobre ovládal viaceré jazyky. Materskou rečou mu bola nemčina i čeština, vedel dobre aj po maďarsky, latinsky a čiastočne ovládal aj niektorý slaviansky jazyk. Nedá sa vylúčiť, že to bola vtedajšia slovenčina. Bol obdarený telesnou krásou a mužskou zdatnosťou – napriek tomu, paradoxne, práve ním vymrel rod slávnych Luxemburgovcov.
Slovákom a Čechom zanechal ako dedičstvo nových pánov- Habsburgovcov, známych fanatických odporcov reformácie husitskej i Lutherovej, ktorí ovládli strednú Európu na temer 500 rokov. Na konci Žigmundovej vlády zostali po ňom ožobráčené Čechy, oklieštené Slovensko a Uhorsko, neschopné brániť sa prichádzajúcim pohanským Turkom. Krajina sa aj preto neskôr rozdelila na dve, dokonca až tri časti.
Spory, po Žigmundovom vzore, začali mnohí páni riešiť “machiavelisticky”, z pozície moci, peňazí, bez morálych zábran a škrupúľ.
Žigmund – skôr heretik ako kresťan
Žigmund neplatil poplatky ani rím.kat.cirkvi, zakázal čítať v Uhorsku pápežské listy ( placetum regium) a aj inak zasahoval do života a práv cirkvi. Bol proti kňazskému celibátu. Neplatil ani vlastným stúpencom, ani najatým žodnierom. Skutočná “hrdzavá líška”, ako o ňom posmešne hovorievali už jeho súčasníci. Na jeho charakter a činy sotva môžeme spomínať s úctou. Stačia chvály, ktoré dostáva od historikov, ktorí svoju tendenčnosť nechcú, alebo nedokážu skryť. Sám A.Silvius Piccolomini o ňom napísal: “ Obľuboval žarty, rád pil víno, za ženami priam horel, dopúšťal sa tisícok cudzoložstiev, bol rýchlo náchylný na hnev, ale nechal sa aj udobriť, viac sľuboval, ako splnil, a často klamal”. Úcta, ktorú zachovávali v Čechách k jeho starému otcovi Jánovi Luxemburskému a “Otcovi vlasti” Karolovi IV., prekryli skutky “hrdzavej líšky” v českých i našich cirkevných a národných dejinách.
Po 650-tich rokoch ich však už na Slovensku prekrývajú skutky úplne iných “líšok”, ale spôsobmi veľmi podobnými tým, v ktorých vynikal cisár Žigmund.“Dejiny sa príliš nemenia, iba mená a kostými”, výstižne napísal súčasný historik s ktorým môžeme iba súhlasiť.
Ľubomír Batka st.