J 9, 1 – 6:“Idúcky uzrel Ježiš človeka slepého od narodenia. Učeníci sa Ho spýtali: Majstre, kto zhrešil: tento, či jeho rodičia, že sa slepý narodil? Ježiš odpovedal: Ani tento nezhrešil, ani jeho rodičia, ale stalo sa to preto, aby skutky Božie boli zjavené na ňom. My musíme konať skutky Toho, ktorý ma poslal, dokiaľ je deň; prichádza noc, keď nikto nebude môcť pracovať. Dokiaľ som na svete, ja som svetlo sveta. Keď to povedal, pľuvol na zem, spravil zo sliny blato, priložil mu blato na oči a povedal: Choď, umy sa v jazere Siloe – čo v preklade znamená Poslaný -. Odišiel teda, umyl sa a vrátil sa vidomý”.
Keď sa ľudi dostanú do vážnych zdravotných problémov, s prekvapením zisťujeme, že sa aj medzi evanjelikmi nájdu ľudia, ktorí siahnu aj po takých prostriedkoch liečby, nad ktorými predtým iba s úsmevom a pochybovačne krútili hlavami. Vyberú sa k žriedlu vody so “zázračnou liečivou vodou”, napríklad do Turzovky, alebo si ju nechajú známymi priniesť vo fľaši, či v demižóne. Nad starým mestom Efez v Malej Ázii ( Turecko), kde podľa istej nemeckej vizionárky je miesto, kde podľa nej dožila svoj život panna Mária, možno nájsť dnes zázračné pramene hneď tri. Prvý pôsobí, údajne, blahodárne na zdravie, druhý na krásu a tretí pomáha k zisku peňazí. Niektorí moji známi vyskúšali všetky tri, ale akosi to nezabralo. Možno z tej vody pili málo…nevedno. Horu s kaplnkou navšítívili i viacerí pápeži a dali tak príklad svojim veriacim.
My sa chceme v duchu zastaviť pri inom prameni, ktorý poznal a navštívil aj Pán Ježiš. Pri prameň Gíchon, ktorý ústi do jazera Siloe. Nachádza sa v Jeruzaleme. Svoju veľkú, zachraňujúcu úlohu zohral už v čase pred Kristom, za vlády kráľa Chizkiju (Pred rokom 701 pred Kr.). Kráľ dal prezieravo vybudovať podzemný tunel, ktorým pretekali vody z prameňa Gíchon do jazera, aby mesto v čase obliehania nepriateľmi netrpelo smädom. “…činy Chizkijove…ktoré vykonal, ako robil rybník a vodovod a voviedol vodu do mesta, to je zapísané v knihe Letopisov júdskych kráľov”. ( 2 Kr 20, 20) Prameň i tunel je dnes presne lokalizovaný. Táto podzemná stavba vysekaná v skale vzbudzuje úžas. Kopali ho pôvodne dve skupiny robotníkov z doch strán. Hoci je tunel v skalnom podloží krivoľaký, robotníci sa stretli pomerne presne a podzemný vodovod dokončili. Má dĺžku 533 metrov. Vody z prameňa ústia do jazera Siloe, pri ktorom Pán Ježiš vykonal skutok uzdravenia slepého od narodenia. Pohľad na neho vzbudil útrpnosť aj u Pánových učeníkov, keďže sa Ježiša spýtali: ”Pane, kto zhrešil, tento, či jeho rodičia, že sa slepý narodil?” Takúto, či podobnú otázku si položia azda všetci rodičia, ktorých deti trpia od narodenia nejakou nevyliečiteľnou chorobou. Choroba bola v ľude SZ chápaná spravidla ako následok hriechu, alebo ako Boží trest za hriech. Hoci nevyliečiteľné choroby možno vnímajú dnes ľudia inak, v konečnom dôsledku takto chorých máme aj my zveriť do Božích milostivých rúk. Ak by sme sa iba rúhali, nič tým nezískame.
Pri jazere Siloe Pán Ježiš opäť dokázal svoju Božskú moc. Ukázal pôvod i cieľ svojho príchodu na zem a zmysel svojho poslania na svet. On chce, aby každý človek uveril, že Jeho príchod nie je ani náhoda, ani nie je z vôle človeka. Ježiš chce, aby sme verili, že On je Ten, ktorý je “Poslaný”. Poslaný Otcom k záchrane sveta a človeka. Viera v Neho je spasiteľnou, zachraňujúcou vierou. Jeho skutok pri jazere Siloe smeruje k tomu, aby človek dôveroval svojmu Stvoriteľovi a rovnako aj Jemu, lebo prišiel z neba ako zasľúbený a “Poslaný” Mesiáš. Preto tak, ako Otec, aj On pracuje až dosiaľ –“dokiaľ je deň”. Blížila sa totiž chvíľa, keď si mnohí v Jeruzaleme mysleli, že je iba bezmocný človek a preto nemôže “zostúpiť z kríža”. Chvíľa, ktorá sa javila ako taká, keď ho opustili nielen učeníci, ale aj Hospodin.
Ježiš nechcel, aby precitnutie a správne videnie prišlo pre ľud Izraela neskoro. Chcel, aby Jeho slovu a skutkom ľudia verili viac, ako sile hliny a vode v jazere s menom Siloe – Poslaný. Jeruzalemčania vodu v Siloe oddávna vnímali ako Boží dar. Ježiš však ponúka viac. Jeho odpoveď na vážnu otázku o hriechu ktorý pôsobí smrť, prinášala každému hriešnikovi radostnú nádej na odpustenie hriechov a nový život. To, čo je človeku nemožné, je možné Ježišovi a Jeho slovu. Vyliečil slepca od narodenia a ukázal na jeho zdanlivo beznádejnom živote Božiu moc a milosť. Preto hovorí: ”Ani tento nezhrešil, ani jeho rodičia, ale stalo sa to preto, aby skutky Božie boli zjavené na ňom”.
My často nevieme, prečo sa to, alebo ono deje s nami, alebo s našim blížnymi, ale nemali by sme pochybovať o Božej vôli, ktorá sa napokon prejaví ako dobrá a zachraňujúca. Ježiš otvoril oči nielen slepému od narodenia, ale súčasne otvoril oči aj učeníkom, aby videli vyvýšenosť Božích ciest a zámerov, ktoré sú neraz “nad rozum” človeka. Ľudia pri navštívení chorobou sa neraz vzdialia Pánu Bohu a obviňujú Ho za ťažkú skúšku života a viery. Sú však aj takí, ktorým sa práve choroba stane podnetom cesty k viere a k návratu do Božej blízkosti. Človek nemá vylúčiť takúto možnosť. Možnosť, že aj za nevyliečiteľnou chorobou môže byť vyšší, hoci rozumu skrytý Boží zámer a Boží plán. Ako Izaiáš hovorí: ”Moje cesty nie sú vaše cesty a moje myšlienky nie sú vaše myšlienky…” ( Iz 55, 8)
Na rozdiel od uzdravenia pri vodách jazera Betezda, kde Ježiš vyliečil chromého púhym slovom, použil Ježiš v tomto prípade aj viditeľné, stvorené veci. “Pľuvol na zem, spravil zo sliny blato, priložil mu to blato na oči a povedal: Choď, umy sa v jazere Siloe. – Odišiel teda, umyl sa a vrátil sa vidomý”.
Ježišovým zámerom nie je to, aby sme verili v zázračnú moc zeme, slín, alebo vody, ale aby sme dôverovali Tomu, ktorý všetko toto stvoril. Pán Ježiš neopovrhoval ani zemou, ani vodou, ale ani im nepripísal takú moc, ktorú by chcel neraz v nich mať človek. Až dodnes sa niekedy používajú sliny, bahno, alebo voda ako liečebný prostriedok. Vieme, že Lazárovi, ležiacemu pred dverami bezcitného boháča iba psi prichádzali a lízali mu jeho rany. Človek
(antrópos) ma byť “hore hľadiaci” a má vidieť za darmi telesnými Stvoriteľa i Toho, ktorý prišiel, aby spasil naše telo i dušu. Toho, ktorý koná “divné veci” a svojimi skutkami dokazuje svoje poslanie.
Pán Ježiš nepľuvol na zem preto, aby tým vyjadril svoje opovrhnutie zemou. Iste vedel, že sa blíži čas, keď ľudia budú pľuvať na Neho, hoci On prinášal ľuďom iba skutky lásky. Vedel, že napriek svojím skutkom bude mnohými ľuďmi odmietnutý, opľuvaný, ukrižovaný a poslaný “do prachu zeme”. Aj tento Jeho skutok uzdravenia vyvolal veľmi širokú diskusiu a vyostrenie názorov a pohľadov na osobu Krista Pána. Tak je to dodnes. On však chce to, čo chce sám Otec, ktorý Ho poslal: Aby všetci ľudi boli spasení a prišli k poznaniu pravdy”. Pretoslepec od narodenia nezostal slepý telesne, ale ani duchovne. Najdôležitejšiu vec pochopil a uvidel správne: ”Keby tento nebol od Boha, nemohol by nič robiť”. ( v.33) Slepcami sú a zostanú tí, ktorí nespoznajú správne Toho, ktorý je “svetlom sveta” a ktorý je Bohom Otcom poslaný ako Spasiteľ.
Výklad udalosti zo strany farizejov bol preto hlboko nesprávny. Farizeji učili, ako to počúval dlho aj onen slepec, že “ Boh nevyslýcha hriešnikov, ale vyslýcha toho, kto je bohahabojný a koná Jeho vôľu”. Skutkom Božím je však viera v Poslaného Spasiteľa. Farizeji rozdeľujú ľudí na dve skupiny. Na tých, ktorí sú údajne bez hriechu, ktorí sa modlia a Boh ich vypočuje a požehná – a to sú oni a im podobní. Potom na tých druhých, ktorí sú hriešnici, ktorí nemajú nárok ani na Božiu milosť, ani na Božie požehnanie a na radosť a možno ani na miesto pod slnkom…Ježiš hriech nepopiera, ale hriechy odpúšťa a z hriešnikov sníma. Preto platí výrok omilosteného hriešnika Pavla: “Všetci totiž zhrešili a nemajú slávy Božej”, ale vďaka Bohu, ktorý nám dal víťazstvo v ospravedlňujúcom skutku nášho Pána. (R 5, 18) Amen
Ľubomír Batka st.