Zjav.Jána 3, 1-6:
“ Anjelovi sardského cirkevného zboru napíš: Toto hovorí Ten, ktorý má sedem Božích duchov a sedem hviezd: znám tvoje skutky, máš meno, že žiješ, a si mŕtvy. (2) Prebuď sa a posilňuj ostatky, ktoré začali odumierať, lebo tvoje skutky nenašiel som dostatočnými pred mojím Bohom. (3) Pripomeň si, čo si prijal a počul, a zahovávaj to, i kajaj sa! Ak nebudeš bdieť, prídem ako zlodej a ani nezvieš, v ktorú hodinu prídem na teba! (4) Máš však niekoľko málo osôb v Sardách, ktoré si nepoškvrnili rúcho; tí budú chodiť so mnou v bielom rúchu, lebo sú hodní toho. (5) Kto zvíťazí, takto bude oblečený do bieleho rúcha a nevymažem jeho meno z knihy života, ale vyznám jeho meno pred svojím Otcom a pred Jeho anjelmi. (6) Kto má uši, nech počuje, čo Duch hovorí cirkevným zborom!” Amen
Stávajú sa prípady, že sa dom, alebo byt nejakého nášho blížneho musí otvoriť na úradný príkaz násilím. Ide obyčajne o taký prípad, keď majiteľ domu, alebo bytu zomrie. Dotyčný už niekoľko dní, možno aj týždeň – dva nevychádzal na ulicu, ale nikto si to ani nevšimol. Poštárka vložila poštu do schránky, náhodná návšteva sa vrátila od zamknutých dverí. Ľudia si jeho neprítomosť medzi sebou uvedomia až vtedy, keď sa z bytu, alebo z domu šíri podozrivý zápach. Dotyčný človek zomrel. Ľudia z okolia si už zvykli, že dotyčný aj cez deň často iba polihuje, žije zo deň na deň, o nič sa nezaujíma a iba málokomu otvorí dvere. Niekedy je to dôsledok nejakej choroby, alebo traumy, ale často za tým stojí alkoholizmus. O takom človeku sa všeobecne myslí, že žije, hoci jemu vlastným spôsobom života a preto neotvára, ale on je vtedy už v skutočnosti mŕtvy.
„Máš meno, že žiješ, ale si mŕtvy“, ozýva sa naliehavý hlas z posolstva dnešného prečítaného textu. Hovorí to Ježiš Kristus predstavenému cirkevnéu zboru v Sardách. Označuje sa ako Pán celej cirkvi a ako Ten, ktorý má “sedem Božích duchov”. Čiže hovorí ako taký, ktorý má plnosť Ducha Svätého. V jeho rukách je aj “sedem hviezd”, sedem cirkví,ktoré predstavujú celú všeobecnú kresťanskú cirkev. K nej patril aj cirkevný zbor v Sardách.
Nielen človek alebo jednotlivý kresťan sa môže stať duchovne mŕtvym. Duchovne mŕtvym sa môže stať celý zbor, alebo jeho časť. Je to veľmi vážne konštatovanie a hodnotenie samého Krista Pána.“Máš meno, že žiješ, ale v skutočnosti si mŕtvy.” A to, čo odumrelo je blízke zániku a pre celok cirkvi je to iba príťaž.
Cirkevný zbor v Sardách hynul postupne a celkom nebadane. Upadal po každej stránke, podobne ako mesto v ktorom sa nachádzal. Aj mesto Sardy bolo kedysi slávne, ale aj o ňom platili tie isté slová. O väčšine kresťanov tohto zboru platilo, že kedysi niečo znamenali, boli známy svojimi činmi a skutkami plynúcimi z viery, ale situácia sa zmenila. Nevieme, z čoho všetkého pramenil duchovný úpadok sardského cirkevného zboru, ktorý napokon zanikol úplne. To však nie je podstatné. Tým najdôležitejším poznaním je to, že sa to môže stať nielen jednému mestu, nielen jednému cirkevnému zboru, ale každému, kto začne duchovne driemať a spať. Pomaly, postupne a zdanlivo nebadane začína chradnúť, až napokon „zíde z očí a zíde aj z mysle“.
Adventná doba nám prináša otázku, ktorú by sme si mali opakovať častejšie: Ako je to s mojím duchovným životom? Ak je to s mojou vierou? A ako je to s vierou našich najbližších, za ktorých duchovne zodpovedáme a medzi ktorými sa máme dokazovať ako Kristovo kráľovské kňazstvo?
Mať meno, že žijem, alebo že žijeme ako spoločenstvo, ešte neznamená žiť naozaj, skutočne. Na dverách nášho duchovného domu môže byť vizitka: Tu je evanjelický cirkevný zbor, ale za nimi sa duchovné spoločenstvo možno odobralo k duchovnému spánku a u mnohých už došlo aj k duchovnému odumretiu. Ich dlhotrvajúci spánok sa už premenil na duchovnú smrť!
Výzva Pánova pre Jeho nasledovníkov i pre celú cirkev znie aj v tohtoročnom advente a advetnom čakaní: Prebuď sa! Nespi duchovne, lebo duchovný spánok neobčerstvuje! Duchovný spánok, na rozdiel od telesného spánku, neobnovuje sily. Je podobný spánku človeka premoženého alkoholom, ktorý drieme aj za bieleho dňa. Neobnovuje silu vieru. Keď trvá pridlho vedie k duchovnému odumieraniu. Lampy, bez nového oleja viery hasnú, ako sa to stalo časti družičiek očakávajúcich ženícha.
Samozrejme, nielen alkoholizmus sa môže stať príčinou duchovnej smrti, ale každý iný hriech, ktorý získa prevahu nad srdcom človeka. Hriech, ktorý začne vládnuť a panovať nad človekom a strávi jeho telesné i duchovné sily. Napokon už taký nepočuje zvuk adventného zvona, ktorý volá: prebuď sa a duchovne povstaň, lebo prišiel nový deň. Nepočuje, aj keď možno býva pár metrov od zvonice. Pre mnohých sa tak zvuk adventného zvona stáva iba hlasom umieračika, ktorý oznamuje, že opäť niekto, kto mal meno kresťan, už vlastne nežije, ale je duchovne mŕtvy.
Duchovná smrť, ako vieme z Písma, je horšia ako smrť telesná. Veľmi ľahko a sa môže zmeniť na smrť večnú, z ktorej niet prebudenia a povstania. Preto je dôležité začať s bojom už proti tomu, čo duchovnú smrť predchádza.To je duchovný spánok a ľahostajnosť vo viere. Všeličo môže človeka duchovne uspať, učičíkať a uložiť k nečinnosti. Cirkev a jej živé ratolesti majú však vždy povinnosť prebúdzať spiacich a varovať ich pre možnými následkami.
Ako to však máme robiť? Ako si máme predstaviť službu, keď máme my, zobúdzať iných, alebo keď nás niekto musí upozorniť na nebezpečnstvo duchovného spánku?
Možno to niekto vidí ako úlohu hodiť po niekom „kameňom“. To znamená odsúdenie, alebo odsudzovanie človeka, hriešnika, namiesto odsúdenia hriechu! Musí nám ísť o odsúdenie toho, čo je nebezpečné a čo ukladá blížneho do “nebezpečného sna hriechu”. (ESP 5, 3 ) Takým hriechom je napríklad pýcha života. Keď niekto povie, ako niektorí kresťania v Laodicei: “zbohatol som, ničoho nepotrebujem”. ( Zjav. 3, 17) Inokedy je to žiadosť očí a prijaté spôsoby tohoto sveta, totiž pohanské spôsoby myslenia a konania, ktoré boli a sú pre mnohých veľké lákadlá. Vedú k poškvrne rúcha, ktoré nám dal a obliekol pri Krste svätom Pán Ježiš Kristus.
Proroci SZ, Ján Krstiteľ i apoštolovia mali skúsenosť, ako ju vyjadruje aj naše slovenské príslovie:”Povieš pravdu – rozbiješ hlavu!” Ale keď ide o takú zásadnú vec, ako je spása a večná záchrana duší, aj prísnejšie upozornenia a napomenutia sú lepšou alternatívvou ako mlčanie. Ján Krstiteľ dokázal použiť aj tvrdú reč, aby zobúdzal ľud izraelský z duchovného spánku.
Sám Pán Ježiš je iste oveľa lepší psychológ a znateľ ľudskej duše a ducha. Preto odporúča aj iné riešenie a hovorí kresťanom, nielen tým v Sardách: “Pripomeň si, čo si prijal a počul, zachovávaj to a kajaj sa”.
Keď sa slávi v cirkvi pamiatka posvätenia chrámu, alebo posviacka zvonov, ktoré nás majú duchovne zobúdzať, často sa spomína, ako boli zvony v cirkevnom zbore vítané a pozdravované. S akou úctou a láskou boli prijaté zo strany všetkých vekových kategórií. Najmä tam, kde evanjeici dlho zvony nemohli mať. Poznal som dlhoročnú presbyterku, ktorá si pamätala od detstva až do vysokej staroby básničku, ktorou vítala príchod zvona do filiálneho zboru. Trápilo ju a bolo jej ľúto, že sa to zmenilo. Že mnohým dnešným cirkevníkom hlas zvonov nedeľných, advetných, sviatočných, ba dokonca i vianočných už nič nehovorí.
Túto typickú, jedinečnú službu a oslovenie zvonov, spomína aj Martin Rázus v básni: Zvonia…
Nepripomíname si ju pre rozcítenie sa, ale pre prebudenie. Aj adventné ranné, alebo večerné služby Božie majú práve toto poslanie a úlohu: “Pripommeň si, čo si prijal! … – možno ešte v detstve, možno na náboženskej, alebo katechetickej príprave! A čo si počul, to zachovávaj! Samozrejme, to platí aj o zvesti Slova Božieho a zvesti evanjelia Ježiša Krista.
Ale platí to aj o všetkých skutkoch lásky, ktoré z pravej a úprimnej viery vychádzajú a rodia sa, ako dobré ovocie na dobrom strome viery. V cirkvi si vždy nanovo pripomíname aj skutky lásky predchádzajúcich generácií ako dôkazy živej viery v dokázanej činnej láske. Prosme v adventnom čase ,aby dobrého ovocia bolo čím viac aj dnes aj medzi nami. Skúsenosť hovorí, že
“príklady priťahujú”. Je pradivé slovo. Treba si však uvedomiť, že rovnako, ak nie viac, priťahujú aj zlé skutky a to najmä neskúsených a neutvrdených vo viere. Najohrozenejšou skupinou sú vždy deti a mládež. Tí, ktorí sami nemôžu správne vyhodnotiť dopady hriechov, nečistého myslenia a konania. Dopady dobrých skutkov, ale, žiaľ aj zlých skutkov sa prejavia vždy. Skôr, či neskôr už v časnosti, ale tie zlé ohrozujú aj večné prebývanie s Kristom.
Milí bratia a sestry!
Situácia v cirkvi však nie je nikdy beznádejná a nie je ani „čierno – biela”. Nemôže nám ísť o nejaké delenie v tom zmysle, že by jedni boli úplne hriešni a iní úplne spravodliví a tak ubezpečení, že im sa nemôže nič stať. Že si môžu trochu duchovne zdriemnuť a pospať, ako spomínané družičky, ktoré čakali ženícha. Mali síce olej v lampách, ale nemali žiaden olej v prídavných nádobách, preto sa na svatbu nedostali.
Aj v Sardách to bolo podobne. Pán Ježiš videl pravdivo a objektívne duchovný stav všetkých. Preto povedal:” Máš však niekoľko málo osôb v Sardách, ktoré si nepoškvrnili rúcho; tí budú chodiť so mnou v bielom rúchu, lebo sú hodní toho”. Práve im patrila Pánova výzva: “Posilňuj ostatky, ktoré začali odumierať”!
Ostatky, ktoré začínajú odumierať sú ohrozené vo viere aj tým, že sa iní o nich už nezaujímajú a nechávajú ich v akejsi duchovnej letargii, do ktorej upadli, keď vidia okolo seba najmä duchovnú púšť. Avšak bez posilňovania viery by príchod Pánov nedožili ani tí, ktorí sú dnes ešte vo viere pevní, ktorí dnes ešte možno “svietia”. Aj táto hŕstka potrebovala a potrebuje nové sýtenie Slovom, napomínanie, usmerňovanie i povbudzovanie.
Toto je možno aj naša situácia, v ktorej sa nachádza viacero cirkevných zborov našej cirkvi. Prebudenie a povzbudenie je možné jedným aj druhým spôsobo: Napomínaním avarovaním pred mocou hriechu, ale i poukazom na blízkosť cieľa, poukazom na dobré príklady v cirkvi, aj keď ich je možno už len málo, ale aj poukazom na “pomoc zhora”.
Najdôležitejšia je práve táto známa adventná prosba cirkvi:“Rosu dajte nebesá zhora a z oblakov nech prší spravodlivosť”! Duchovné osvieženie a povbudenie vo viere potrebujeme všetci. Slová Pánove majú znieť neprestajne, či ich niekto počuje a počúva, alebo sa možno už uložil k spánku vedúcemu k duchovnej smrti. V závere knihy Zjavenia Jánovho je táto úloha zvesti Slova vyjadrené ešte raz celkom jasne: “Nezapečaťuj prorocké slová tejto knihy, lebo posledný čas je blízko! Kto pácha neprávosť, nech ju pácha ďalej, kto je špinavý, nech sa špiní ďalej! Ale kto činí spravodlivosť, nech ju činí ďalej. A kto je svätý, nech sa posväcuje ďalej!
Bratia a sestry v Pánu!
Nanovo si uvedomme, že Pán aj nás dobre pozná a vidí do nášho srdca. Povzbuďme sa navzájom zvesťou: Pán prichádza a príde skoro! On svojich pozná a každého víťaza v boji viery odmení. A to tak, že “budú oblečení do bieleho rúcha a nevyžem jeho meno z knihy života, ale vyznám jeho meno pred svojím Otcom a pred Jeho anjelmi”.
Je to svadobného rúcho družičiek, ktoré vojdú s Ním na Jeho svadbu. Rúcho vzkriesenia a nového života. Kiež ani jedno meno pokrsteného v našej cirkvi nebude pri Pánovom druhom príchode v sláve vymazané z knihy života. Amen
3.adventná nedeľa Prietrž 2017 Ľubomír Batka st.