Časopis Národnie noviny, číslo 56, ročník XLVIII, z dňa 15.mája 1917
(dokončenie.)
Reformné hnutie bolo hnutím epochálnym, v svojich následkoch, uvedením materinského jazyka, i na politické náhľady vlivným, ale že predsa čisto nábožensko – cirkevným, to nikto tajiť nemôže. Každý sa mýli, kto v reformácii vidí nejaké pokrokárstvo na poli náboženskom, alebo — čo ja viem — povedzme neobmedzenú voľnosť ohľadom prijatia, alebo neprijatia istýchsi základných dogmat kresťanstva, s ktorými ono žije alebo padá. Ani zďaleka! Reformácia ani tým, že ona bola náhodou v Nemecku spolu i kriesiteľkou národného povedomia, obnoviteľkou spisovnej reči nemeckej, neoprávňuje nikoho k natískaniu jednorečovosti ani k šíreniu štátnej reči ako takej, ktorá by mala byť nevyhnutne i v chrámoch pri bohoslužbách užívaná a do obradov cirkevných vovádzaná. Lebo heslom reformácie neni a nebolo nikdy: v Nemecku len nemecky, v Uhorsku len maďarsky, ale každému všade vo svojom materinskom jazyku! –Veľmi dôkladnou odpoveďou na Okolicsányiho obežník je úvaha dr. Ľ. Ž. Szeberényiho „Protestantizmus a nacionalizmus“ ktorá vyšla i v Cirkevných Listoch, z ktorej však výťahy i tu podávame: Novšia móda je — hovorí — žiaľbohu, ešte i v protestantskej teologii, predstavovať Luthera, ako apoštola nemectva na základe nacionalistickej frázy: »pravé lutheránstvo je pravé nemectvo«. Ale to je sfalšovaním historie a skutočnosti, keď tohoto náboženského veľducha chcú vyhlásiť za národného hrdinu. Nacionalista vidí cenu a hodnotu len vo vlastnom národe; iné národy len natoľko zaslúžia u neho pozornosti, nakoľko slúža tejto jednej hodnote, ináč treba ich zadláviť. Nacionalista hľadí na svet len okom nič nešetriaceho národného sebectva, preto charakterizuje ho bezmierné zbožňovanie svojho národa a nenávisť, hlboká a neskrotiteľné, naproti iným, menovite tomuto sebectvu protivným kmeňom.
Lutherovi ďaleký bol takýto egoizmus. Vedel sa povzniesť ešte i nad nacionalizmus svojej doby, veď v lipskej dišpute zaujal sa otvorene Husa, jemu dal za pravdu a tým prišiel do nebezpečného vtedy chýru, že je priateľom Čechov.
Luther bol veľduch, geníj náboženský a ako taký stál nad nacionalizmom. Nemecký národ môže byť hrdý na svojho veľkého syna, veď vyvinutím nemeckej reči poslúžil iste i svojmu národu; no nie to bolo cieľom a povolaním jeho, ale obnovenie celého kresťanstva. Ak by bol stál pod vlivom nacionálneho ideálu, nikdy by sa nebol stal reformátorom… Luther nebol apoštolom nacionalizmu… moderný nacionalizmus je nie plodom protestantizmu. Novoveký individualizmus mal účinok na osobnosť ľudovú a upozornil na ňu mysliacich ľudí. I počaly padať predsudky o latinskej reči a jazyky dosiaľ za barbarské považované vyvinuly sa a stvorily literatúry. Idealizovať počal každý národ svoju reč.
Gróf Gobineau (1816–82) je vlastným zakladateľom moderného nacionalizmu. Tento francúzsky gróf a plnokrvný aristokrata postavil v svojej práci »Nerovnosť ľudských plemien« teóriu, že sú totiž šľachetnejšie a nižšie plemená. Tak Gobineau na pr. zvelebuje katolíckeho Ferdinanda, že vyničil Arabov v Španielsku. Proti teorii Gobineauovej vystúpil tiež Francúz Finot, ktorý vedecky preukázal, že teória takzvaných šľachetnejších plemien je fikcia, výmysel, — lebo každé ľudské plemeno dá sa vychovať a vzdelať; Ani z útvaru lebky nemožno súdiť, lebo náhodou lebka Nemcov shoduje sa s lebkou Hottentotov.
Teória Darwinova o výbere plemien znovu podoprela svetový názor nacionalizmu; lebo dľa nej silnejšie plemená sú schopné života, a každý nacionalista verí, že jeho plemä je to vyvolené, majúce výlučné právo na žitie a bytie.
Nietzsche vlastne tiež prispel k vývinu svetového názoru moderného nacionalizmu. Sám Nietzsche odsudzuje nacionalizmus; raz sa vyslovil, že nehodno je stýkať sa s nikým, kto verí živému švindlu plemennému. Ale jeho mravný ideál, ako to v diele »Jenseits des Guten und Bösen« rozvinul, je zvelebovanie moci, egoizmu, čo výtečne pristane morálke nacionalizmu.
Moderný nacionalizmus našiel zatým zvláštneho zástupcu v Chamberlainovi, ktorý z Angličana stal sa Nemcom. Dľa neho je len jeden živý jazyk, len jedna reč, a to je nemecká, ktorá jediná môže byť rečou kultúry, bez ktorej každý je len pária, »úbožiak«. A je to zvláštnym poblúdením duchovného života, keď tento človek, chcejúci sa pridŕžať kresťanstva, v jednom svojom spise takto zvolá: »Ich glaube, wie an Gott, an die heilige deutsche Sprache!«
Či moderný nacionalizmus môže mať miesta v kresťanstve? Zbožňovanie národné odporuje kresťanskému pojmu o Bohu. Ustáliť osobitnú morálka plemennú odporuje Kristovmu podobenstvu o milosrdnom samaritánovi. Pocit národnej povýšenosti odporuje tomu, čo Kristus požaduje od každého a čoho minimum je obsažené v tom: čoho sebe nežiadaš, nečiň ani inému. Pocit národnej povýšenosti odporuje kresťanskému povedomiu hriešnosti. A keď nacionalizmus stojí v protive so zásadami kresťanstva, tedy sa protiví i protestantizmu, základom ktorého, ak si len chce verným ostať, môže byť len: vylúčiť paganizmus a judaizmus z kresťanstva.
Krista a jedného z jeho najväčších apoštolov, Luthera, nacionalizmus nadarmo sa usiluje sebe prisvojiť; na to cele primeranú odpoveď dáme v tom: kresťanstvo, ktoré založil Kristus, je nie židovským náboženstvom, — protestantizmus, ktorý povstal hlavne na podnet Lutherov, je nie nemeckým náboženstvom.
Toľkoto dr. Ľ. Ž. Szeberényi, čo hodí sa myslím i za odpoveď na Okolicsányiho obežník v Národných Novinách uverejnený. Reformácia ovšem dovoľuje, ba podmieňuje statočné národovectvo: milovať národ svoj, pracovať na jeho duchovnom i mravnom vzdelaní, brániť jeho práva; ale prehnaný nacionalizmus, lepšie rečeno národný šovinizmus, národnú nesnášanlivosť zabraňuje, ako niečo nekresťanského — netrpí ich. Ako cele ináč číta sa ohlas druhého, tiež ev. inšpektora dr. Milana Ivanku, nezadlho zatým v 25. čísle Národných Novín uverejnený »Sláva šľachetným«. Čomu sa teší tiež z príležitosti 400-ročnej pamiatky reformácie tento a čomu tamten?! Bukovinský.
zdroj: http://mi.memoria.sk/index.html#v=zoom&i=13076&p=
Pokoj Vám!!