Poznáš sväté Písma od detstva ?
2 Tim 3, 15- 17:
Začína sa nový školský rok v základných a stredných školách. Čo to znamená pre naše deti? Isteže pre žiactvo to znamená možnosť získavať nové vedomosti z rôznych predmetov a oblastí ľudského poznania. Pre rodičov a pre našu cirkev znamená nový školský rok novú možnosť prinášať deťom a mladým ľuďom pravdy Božieho slova. Vážime si možnosť, keď tieto pravdy môžeme učiť aj v školách, v rámci vyučovacieho procesu a osobitne v školách cirkevných, ktoré zriaďuje naša ECAV.
Otázka, ktorá robí niektorým ľuďom najmä mimo cirkvi problém, je otázka užitočnosti náboženského vyučovania. Odborná verejnosť diskutuje o počte vyučovacích hodín pre ten – ktorý predmet. Niektorí odporúčajú viac telesnej výchovy a športu, iní viac odborných a praktických predmetov, alebo viac hodín vyučovania cudzích jazykov, programovania a podobne. Všetko je dôležité a nie je jednoduché urobiť rozhodnutie o rozšírení, alebo zúžení nejakého predmetu. Niektorí ten priestor vidia v obmedzení, alebo aj v odstránení náboženstva zo štátnych škôl.
Mnoho škôl rieši otázku priestoru na výučbu náboženstva tak, že ho vytvára až po všetkých ostatných vyučovacích hodinách. Pre nízky počet prihlásených sa hodiny náboženstva spájajú, triedy a ročníky sa zlučujú. Kým sme v cirkvi dosiahli stav, aby sa pre deti a študentov vytlačili nové učebnice, pracovné zošity a pre učiteľov metodické pomôcky, prestávajú plniť svoj cieľ tam, kde sú v škole spojené deti z dvoch – troch, ale neraz aj viacerých ročníkov. Učiteľ, alebo vyučujúci kňaz sa musí zodpovedne rozhodovať, ako vlastne pokračovať.
Najväčším problémom poobedňajšieho vyučovania je to, že hodiny náboženstva často z rôznych dôvodov odpadajú. Vyučovanie sa ruší, lebo sa konajú rôzne súťaže, aktivity, plavecký výcvik, výchovný koncert, školské exkurzie a výlety. Raz je dôvodom skrátenia vyučovania veľmi chladné, inokedy zase veľmi teplé počasie. Skutočnosť je taká, že výučba náboženstva dostáva riadne “na frak”. Vyučujúci musia byť ticho a deti sú možno spokojné keď vyučovanie odpadne. Nadriadení dekani a seniori sa radšej na nič nepýtajú a rodičia vidia svoju úlohu splnenú tým, že deti vôbec na náboženstvo prihlásili.
Situácia je ťažko riešiteľná v tých dedinách, kde sú prvé ročníky základnej školy, neraz aj celé školy zrušené a deti cestujú autobusmi do škôl v mestách. Po skončení vyučovania sa ponáhľajú na autobus, prípadne na nejaký krúžok a vyučovanie sa v podstate vôbec nekoná. Určitou náhradou sú detské služby Božie, ktoré nie vždy vedú kvalifikovaní a skúsení učitelia. Často sú to mládežníci, ktorí majú síce dobrú vôľu a entuziazmus, ale nie prax a autoritu.
Pýchou evanjelictva bývalo kedysi slušné školstvo i keď situácia nebola nikdy zďaleka ideálna. Napriek ťažkostiam v cirkvi silne rezonovali slová apoštola Pavla z listu Timoteovi: “Od detstva znáš sväté Písma, ktoré ťa môžu učini múdrym na spasenie vierou v Krista Ježiša. Každé písmo, vdýchnuté od Boha, je aj užitočné učiť, karhať, napravovať a vychovávať v spravodlivosti, aby dokonalý bol človek Boží a spôsobný na všetko dobré.” (2 Tim 3, 15-17)
V čase, keď písal apoštol Pavel tieto slová, školské vyučovanie kresťanského náboženstva neexistovalo. V pohanských školách to nebolo možné a cirkev v starom pohanstve takú požiadavku ani nepredkladala. To však neznamená, že otázku duchovného vzdelávania detí cirkev zanedbávala, alebo podceňovala. Pavel napísal: ”Ty však zostávaj v tom, čomu si sa naučil a o čom si presvedčený.” Z týchto slov je zrejmé, že Timoteus nebol duchovne negramotný, ale naopak, mal dobré kresťanské informácie a základy.
Druhú vec, ktorú môžeme vyrozumieť z týchto Pavlových slov je poznámka o tom, že Timoteus vie, “od koho” sa ceste spasenia naučil. “Pretože vieš, od koho si sa tomu naučil”. To znamená, že autorita a kvalita vyučujúceho bola dôležitá a rozhodujúca.
Keď trošku odbočíme do našej cirkevnej histórie a vidíme, že v počiatkoch šírenia reformácie učitelia aj na dedinských školách boli vyštudovaní teológovia na zahraničných, spravidla nemeckých univerzitách. Zbory a obce boli radi, že ich smeli prijímať do služby. Rovnako ja zboroví farári, lebo mali v nich vynikajúcich pomocníkov. Po určitom čase keď najskôr pôsobili ako učitelia a zboroví kapláni, môhli byť v prípade uvoľnenia nejakej fary kedykoľvek ordinovaní a prijímali kňazský úrad. (Príklad cirkevnej školy v Prietrži)
Bratia a sestry!
Apoštol Pavel však hovorí jasne aj o ďalšej dôležitom fakte. Timoteos znal sväté Písma “od detstva”. Len sväté Písma, ktoré obsahujú Božie slovo, zákon a evanjelium, môžu človeka “učiniť múdrym na spasenie”. Byť “múdrym len pre seba”, na to netreba nijakú školu, ani vyučovanie. Múdry pre seba je v podstate každý prirodzený človek, aj keby do žiadnej školy nechodil. Pavlove slová “od detstva” hovoria prenikavo o tom, že náboženské vyučovanie a pevné základy získal Timoteos, a iste nielen on, vo svojej rodine. V kresťanskom vyučovaní boli prvými učiteľkami pre Timotea stará matka Loida a jeho matka Eunika. Obe spomína s úctou už v úvode listu apoštol.
Svojho času ma potešil môj najmladší syn, ktorý v konkurze na zahraničné štúdium dostal od amerických lektorov otázku: “Keby si našiel zázračný pomaranč a ten by ti mohol odpovedať na otázku, či existuje Boh, čo by si sa ho opýtal?” – On bez zaváhania odpovedal: ”Na to nepotrebujem zázračný pomaranč. Ja odpoveď viem a poznám od detsva: Boh existuje ”!
Apoštol Pavol skromne pripomína aj ”vzor zdravých rečí”, ktoré Timoteos počul aj od neho samého. (1,13) Učiteľa nábožentsva ozdobuje najmä to, keď v Písme sám vidí a pozná “vzor zdravých rečí”, ktoré vedú človeka cestou k spáse. Keď cestou viery v Ježiša Krista aj sám kráča. Keď je pevne presvedčený o užitočnosti učenia slov Písma a života podľa nich.
O užitočnosti Písem Starej i Novej zmluvy netreba pochybovať ani dnes, v našom čase. “Každé Písmo, vdýchnuté od Boha, je aj užitočné učiť, karhať, napravovať, a vychovávať v spravodlivosti, aby dokonalý bol človek Boží a spôsobný na všetko dobré”. Ak je toto svedectvo apoštola aj naším presvedčením, potom iste nasadíme všetky sily, možnosti a vynaliezavosť na to, aby okrem školských predmetov naše deti a mladí ľudia rástli aj vo viere v Krista Ježiša. Ak by sme akokoľvek toto poverenie a túto úlohu zanedbali a podcenili, nebuďme prekvapení, ak sa tejto úlohy chopí svet. Ak na “vyprázdnené” miesto učiteľov kresťanského náboženstva rýchlo nastúpia iní učitelia, alebo rôzni ideológovia, ktorí dnes kričia, že naše deti “nemáme právo indoktrinovať”. Im to vychádza tak, že “indoktrinovať” ich môžu len oni sami.
Nový školský rok však kladie otázku o užitočnosti zbožnosti a z nej plynúcej mravnosti naliehavejšie, ako kedykoľvek predtým. Je učenie a poznávanie Božieho slova naozaj užitočné pre náš život a pre život našich detí? Je dôležité a užitočné pre život spoločenstva cirkvi a celej spoločnosti? Nebolo by užitočnejšie, aby mali svedomie necitlivé, lakte široké a boli múdri len pre seba? Podobní onomu sudcovi, ktorého spomína Ježiš, “ktorý sa Boha nebál a ľudí nehanbil”? Takýchto úspešných okolo nás pribúda úmerne s klesajúcim počtom aktívnych kresťanov. Je viera v Ježiša Krista ešte stále “ziskom”? Je užitočná a je pozitívnou hodnotou aj dnes?
V niektorých rodinách sú rodičia presvedčení, že stačí, ak sa deti učia etiku. V Čechách sa už v časoch prvej republiky mnohým etika “scvrkla” do dvoch slov: ”neklamať” a “nekradnúť”. Dnes, po necelých sto rokoch národ (nielen český) vedú a spravujú ľudia, ktorí poväčšine zabudli už aj tieto dve slová. Nemusíme, pravda, chodiť do Čiech.
Náš posledný minister školstva bol už pred nástupom do funkcie morálne zdiskreditovaný a potom iba ukázal, o čo mu na ministerskom poste išlo predovšetkým. Keďže mal už “svoje skúsenosti”, rýchlo pochopil, čo od neho očakávali jeho chlebodárcovia. Predvedené šafárenie s eurofondami je už výsmechom každej etiky. Ešte že “Božie mlyny melú…” . Tradičný príhovor od ľudí jeho typu na začiatku roka by nemal chýbať nikomu.
Ak dnes opustíme “múdrosť viery” v Krista, ktorý je nielen Učiteľom, ale aj Spasiteľom, sotva sa zajtra stretneme s mladými ľudmi, ktorí budú žiť v spravodlivosti a budú “spôsobní na všetko dobré”. Cirkev, spoločnosť i rodiny potrebujú, aby boli mladí ľudia spôsobní a schopní – ale nie schopní všetkého!
Školské vyučovanie má dnes svoje vlastné ťažkosti, pretože náš štát stále nepovažuje vzdelanie, vrátane vyučovania Božím prikázaniam za jednoznačnú prioritu. Napriek všetkému je v školách, cirkevných, súkromných i štátnych veľa skvelých a obetavých ľudí. Najlepšie výsledky dosiahnu tam, kde prvú službu výchovy a výučby koná zdravá evanjelicko – kresťanská rodina.
Nový školský rok môže priniesť veľa požehnania tam, kde uznáme, že “každé Písmo, vdýchnuté od Boha, je aj užitočné učiť, karhať, napravovať a vychovávať v spravdolivosti, aby dokonalý bol človek Boží a spôsobný na všetko dobré”. Napriek spomenutým ťažkostiam prijímajme nový školský rok ako novú možnosť pre žiakov získať nielen vedomosti z rozličných oblastí vedy a rozumového poznania, ale aj slov vdýchnutých od Boha, užitočných k životu v spravodlivosti a všeobecnému dobru. Amen
13.nedeľa po Sv.Trojici – Začiatok školského roka – Ľubomír Batka st.