Ak nie, vytneš ho.
Pokánie čiňme, kým čas ešte máme,
príde Pán k súdu, skôr než sa nazdáme.
Nech sa nikto z nás, na to nespolieha,
že Pán zhovieva. Amen (ES 332, 1)
L 13, 1 – 9:
“V tom čase prišli niektorí a rozprávali Mu o Galilejcoch, krv ktorých zmiešal Pilát s ich obeťami. (2) Odpovedajúc ježiš, riekol im: Myslíte si, že títo Galilejci, keďže tak trpeli, boli väčší hriešnici, než všetci ostatní Galilejci? (3) Nie, hovorím vám: ale ak sa nebudete kajať, všetci podobne zahyniete. (4) Alebo myslíte si, že oní osmnásti, na ktorých padla veža v Siloe a zabila ich, boli väčší vinnníci , než všetci ostatní, ktorí bývajú v Jeruzaleme? (5) Nie, hovorím vám; ale ak sa nebudete kajať, všetci tak isto zahyniete. (6) A povedal toto podobenstvo: ktosi mal figovník zasadený vo vinici. A prišiel hľadať ovocie na ňom, ale nenanšiel. (7) Povedal teda vinohradníkovi: Ajhľa, už tri roky prichádzam a hľadám ovocie na tomto figovníku a nič nenachádzam. Vytni ho! Nčo aj tú zem darmo kazí! (8) On však odpovedajúc riekol mu: Pane, ponechaj ho ešte za rok, až ho okopem a pohnojím, (9) či by azda potom nepriniesol ovocie. Ak nie, vytneš ho”.
Bratia a sestry v Kristu Pánu!
Na úvod mi dovoľte, aby som vám predložil otázku: Ako by ste hodnotili skutočnosť, že po vážnej udalosti, ktorá znamenala pre Židov národnú katastrofu, zopakovala sa podobná udalosť po 656 rokoch v tom istom mesiaci a v tom istom dni? Považujete to za náhodu? Alebo za tým vidíte Božie konanie, ako o ňom hovoria viacerí svedkovia SZ i NZ? Tými udalosťami sú zničenie prvého jeruzalemského chrámu v roku pred Kristom, babylonským kráľom Nebukadnecarom. Prvé zničenie sa stalo dňa 9. v mesiaci, ktorí Židia nazývali Ab.
Jedná sa o zničenie Jeruzalema a chrámu, ktorý bol symbolom Božej prítomnosti uprostred vyvoleného ľudu Božieho SZ. To ohrozilo nielen duchovnú identitu Židov, ale dotklo sa priamo existencie národa. Po sedemdesiatich rokoch sa časť ľudu vrátila do starej vlasti a začala obnovovať mesto. Považovali to za prejav Božej milosti a priazne, i keď mnoho iných, ktorí zostali doma, splynulo s pohanským okolím a ďalší sa duchovne strácali v mori pohanstva v Babylone. Zvyšok ľudu cítil, že dostal zvláštnu milosť a viedlo ho to k vernosti voči Hospodinu.
Tou druhou udalosťou, podobnej tejto prvej, je zničenie druhého jeruzalemského chrámu ( postaveného Herodesom Veľkým), zboreného rímskym vojvodcom Títom, neskorším cisárom v roku 70 po Kristu. Naplnili sa slová, ktoré predpovedal Pán Ježiš Kristus. (Mt 24, 1-3) Zničenie mesta Jeruzalema a skutočnosť, že židovský chrám a jeho bohoslužba, ktorá bola Židmi cenená viac ako osoba Ježiša Krista nebola už nikdy viac obnovená a ani chrám už nebol znovu postavený, je vážnym a varovným prstom Božím nad mestom, ktoré “nepoznalo času svojho navštívenia”. (Lk 19, 44)
Na zdvihnutý Boží prst v tomto pohanskom pustošení ukazuje aj skutočnosť, že samotné miesto Herodesevho chrámu je v očiah Židov ponížené vybudovaním dvoch významných moslimských mešít nad jeho pozostatkami. Zo zachovaných ruín je známy najmä tzv. Múr plaču (nárekov), ktorý je mementom nielen pre národ židovský. Židov postihovala nevraživosť pohanov (rimanov), potom moslimov, ale v stredoveku aj kresťanov, až po Holokaust počas druhej svetovej vojny.
Z nášho pohľadu preto nejde o žiadnu náhodu, ale o celkom konkrétne Božie napomenutie a varovanie: ”Ak sa nebude kajať, všetci podobne zahyniete”. To sú slová Pána Ježiša Krista, ktoré patrili jeho súčasníkom a ktoré majú trvalú platnosť. Patria však nielen Židom, ale aj nám kresťanom a cirkvi. V konečnom dôsledku všetkým ľuďom.
Naša cirkev, ECAV, spolu so židovským národom vníma tieto udalosti ako Božie konanie a oslovenie. Ako súd Boží nad nevernosťou a nekajúcnosťou ľudu Božieho. Preto je v našej cirkvi jedna nedeľa venovaná nielen spomienke na tieto udalosti, ale je priamo výzvou k trvalému a úprimnému pokániu.Pokánie nechápeme pritom ako niečo, čo máme vykonať iba dnes, ale tak, aby to bol náš celoživotný postoj. Trvalá pripravenosť konfrontovať náš život s Božím slovom, s požiadavkami Desatora a pripravenosťou žiť v novej poslušnosti. Aby sme konali skutky, ktoré chce Boh, ktoré sú Pánu Bohu milé a blížnym prospešné.
To je aj odkaz slov z dnešného evanjeliového textu. Pán Ježiš v ňom spomína síce oveľa menšie katastrofy, ktoré postihli určité skupiny ľudí. Prvou boli Galilejci, ktorých povraždil Pilát a ich krv zmiešal s ich obeťami. Tým znevážil nielen život pobitých, ale znesvätil aj obeť určenú Hospodinu. Pán Ježiš však hovorí, že to, čo sa stalo týmto Galilejcom neznamená, že sa to stalo preto, že boli väčšími hriešnikmi ako ostatní Galilejci. Boli rovnakými hriešnikmi ako ostatní a preto tí, čo zostali nažive, majú tento dar života pochopiť ako Božiu milosť, aby prinášali ovocie pravého pokánia a nového života. Ani tí osemnásti, na ktorých spadla veža v Siloe a zabila ich, nezahynuli preto, že boli väčší hriešnici, ako tí, ktorým sa zatiaľ nič podobné neprihodilo. Dostali však čas na pokánie a k tomu, aby spoznali cestu spasenia v Ježišovi.
Podobenstvo o figovníku vo vinici je slovom o ľude Izraela, ktorý tri roky učil ceste spasenia sám Ježiš a ktorý dostal tri roky milosti na prinesenie úrody konanie skutkov pokánia. Dostal čas a možnosť aby predsa len spoznal a našiel v Ježišovi Kriszovi “cestu, pravdu a život”.
Ktokoľvek dostáva dnes milosť Božiu v dare života, v možnosti obrátenia sa k Bohu skrze Krista, mal by ju spoznať, vážiť si ju a prinášať ovocie nového života. To platí aj o nás, o našej cirkvi a o cirkevných zboroch.
Ak zahynú niekde ľudia pri teroristickom útoku, ak niekde zahynú pracovníci pri akejkoľvek stavbe, ak sa stane niekde tragická dopravná nehoda s ťažkými následkami, ak sa niekde rozpadne rodina a trpia deti, neznamná to, že takto postihnutí sú väčší hriešnici ako my ostatní.
Je to vždy nie iba vec náhody, ale oslovenie nás ostatných, aby sme dni života nebrali nadarmo, ale využili darovaný čas k obráteniu a k prinášaniu ovocia nového života skrze Krista. Ďakujme aj my dnes za to, že sme a smieme byť kultivovaní Božím slovom, že nám je daná milosť nového nedeľného dňa a týždňa, aby sme sa stali figovníkom, ktorého ovocie je Bohu milé a ľuďom príjemné.
Bratia a sestry v Pánu!
Napokon si pripomeňme, že tým najväčším trestom z Božej strany je to, ak by Pán Boh mlčal a nehovoril k nám a my by sme boli a zostali ľudia bez pokánia, ktorých duchovná smrť sa môže kedykoľvek zmeniť na smrť večnú. Od toho nech nás všetkých chráni milostivý Pán Boh. Veď On nemá záľubu v smrti človeka. Boh chce, aby všetci ľudia boli spasení a prišli k poznaiu pravdy.
Tou pravdou je, že v Ježišovi máme Záchrancu, Dobrého pastiera a milostivého Orodovníka, ktorý sa prihovára za nás vzdychaním nevysloviteľným. Aby sme skrze vieru v Neho dosiahli ospravedlnenie, odpustenie všetkých hriechov a napokon aj večný život. Ako evanjelickí kresťania sa nespoliehame na svoje skutky, ani na zásluhy kohokoľvek iného, ale len na zásluhy Kristove a na Jeho sľub: “Vstaň a choď; tvoja viera ťa zachránila!” (Lk 17, 19) Amen
10.nedeľa po Svätej Trojici – Nedeľa kajúca so spoveďou- Ľ.Batka st.