Joz 1, 1-7: ”Po smrti Hospodinovho služobníka Mojžiša prehovoril Hospodin k Mojžišovmu služobníkovi Józuovi, synovi Núnovmu, takto: (2) Mojžiš, môj služobník, zomrel. Preto teraz vstaň, prejdi cez tento Jordán, Ty i všetok tento ľud, do krajiny, ktorú dávam Izraelcom. – (5b) Budem s Tebou, ako som bol s Mojžišom. Nenechám a neopustím ťa. (6) Buď silný a odvážny, lebo ty do dedičstva pridelíš tomuto ľudu krajinu, ktorú som prísahou zasľúbil dať ich otcom. Len buď silný a veľmi odvážny, aby si konal podľa zákona, ktorý ti prikázal môj služobnk Mojžiš. Neuchýľ sa od neho ani na pravo, ani naľavo, aby si mal úspech, kamkoľvek vkročíš. Amen
V evanjelických kostoloch v Dánsku i v Nórsku môžeme veľmi často vidieť v priestore kostola zavesenú maketu malej plachetnice. Pri návšteve v jednom kostolíku z 13.storočia som sa spýtal: “Prečo máte v kostoloch takéto plachetnice? Je to azda spomienka na to, že vaši predkovia (Vikingovia) boli dobrými námorníkmi?” Odpoveď znela: ” Azda je tu aj taká spomienka, ale jej hlavná symbolika je v tom, že cirkev Pánova je lodičkou na vlnách mora, ktorým je tento svet”.
Aj my poznáme túto symboliku i keď v našich kostoloch priamo maketu loďky nikde nevidieť. Ale obrazy, na ktorých je Ježiš s učeníkmi v lodičke nachádzame aj u nás často. Preto je nám dobre známe volanie učeníkov z lodičky na Generazertskom jazere počas búrky: “Zachráň nás, Pane, hynieme!”
Túto prosbu už vyslovil azda každý z nás. Ozýva sa neraz aj na našich zborových konventoch, v presbyterstvách i na rôznych rokovaniach v cirkvi, kde sa zaoberáme našou dnešnou situáciou. Znela v mnohých modlitbách kresťanov aj počas rokov duchovnej neslobody, keď rapídne začalo ubúdať žiakov na náboženstve, konfirmandov, cirkevných sobášov i krstov. Keď odchádzali silné ročníky verných kresťanov a nemal kto postaviť sa do začatej brázdy a položiť ruky na pluh.
“Zachráň nás, Pane, hynieme”, volajú k Pánovi cirkvi mnohí aj dnes z rôznych dôvodov. I keď je v tej prosbe mnoho úzkosti a bolesti, je dobre, že takéto modlitby znejú. Je dobre, ak znejú, lebo horšie by bolo, ak by nám budúcnosť našej cirkvi, našich zborov a rodín bola ľahostajná. Ak by sme už prestali zápasiť, dúfať a veriť. Ak by sme nadobudli pocit, že ako kresťania a cirkev dnes už neobstojíme. Obracajme sa ku Kristu, lebo je iste pravdivé vyznanie žalmistu o živom Bohu:”Nie, nedrieme a nespí ochránca Izraela”.(Ž 121, 4)
Cirkev ako lodička na vlnách je obrazom cirkvi v každom čase. Ak sa v časoch pred reformáciou niektorým arcipastierom zdalo, že cirkev je povolaná vo svete vládnuť, alebo že sa môže spoľahnúť na moc meča, prípadne peňazí, bola cirkev z tejto nádeje veľmi rázne vyliečená.
Našou istotou a nádejou je samotný Pán cirkvi. Jeho slovo, pokyny a Jeho zasľúbenia. Príkladom a predobrazom takejto cesty a budúcnosti je svedectvo SZ o prechode ľudu Izraelského cez rieku Jordán. Na čele ľudu Božieho stál vtedy nástupca Mojžišov, mladý Józua. Mojžiš zomrel, ale zostal v pamäti národa ako Boží muž a služobník. Pán Boh skrze neho vykonal mnohé veľké skutky záchrany a pomoci. Najväčším z nich bol zrejme prechod cez Červené more. To však už bola dávnejšia minulosť.
Pán Boh má pre svoj ľud v každom čase nové cesty a úlohy, ale aj nových ľudí. Nikto nemôže povedať, že iba to, čo bolo v minulosti bolo ťažké a slávne. Ťažká je každá doba, každý úsek cesty do zasľúbenej zeme. Ak na nej spočinie Božie požehnanie, môže sa stať podobne veľkou a slávnou ako bola za Mojžiša.
Józuovi Pán Boh povedal:” Preto teraz vstaň, prejdi cez tento Jordán, ty i všetko tento ľud, do krajiny, ktorú dávam Izraelcom”. Prejdi Jordán! To bol veľká úloha, napriek tomu, že jeho vody sú neporovnateľne menšie ako vody Červeného mora. Lenže pre ľud, ktorý štyridsať rokov chodil a blúdil po vyprahnutej púšti to bola úloha nesmierne náročná. Vody Jordánu boli pre nich riskantným, nevyskúšaným krokom a priam symbolom smrti. Náročné bolo aj kráčanie po púšti, ale na jej nebezpečenstvá si Izraelci čiastočne zvykli. Tak ako dnešní beduíni, ktorí dokážu prežiť aj na púšti. Prejsť cez dravú rieku bola nová výzva. Často nemali dosť vody ani na pitie a umývanie a zrazu sa mali po hrdlo ponoriť do chladných vôd, možno aj do nebezpečných vírov pod hladinou.
Aj naša cirkev a naši predkovia dokázali prežiť v časoch protireformácie v neuveriteľne ťažkých podmienkach. Pre ľudí zo Západnej Európy bolo divné, keď po páde “železnej opony” zistili, že cirkvi tu prežili aj obdobie útlaku a totality. Je zaujímavé, že práve nové možnosti v navonok slobodnejších podmienkach, ale s novými výzvami a úlohami sa stali pre mnohých evanjelikov problémom.
Pán Boh povedal Józuovi a jeho ľudu:”Vám som dal každé miesto, na ktoré vkročí vaša noha, ako som povedal Mojžišovi… každé miesto, na ktoré vkročí vaša noha bude vaším územím”. Ak mal ľud Boží žiť a prežiť, tak len vtedy, ak sa dovôd Jordánu odvážil vstúpiť. Na jednej strane mal veriť Józuovi, ktorý spolu s ostatnými vyzvedačmi priniesli už predtým správu o zasľúbenej zemi ako o takej, ktorá oplýva “mliekom a medom”. Ako dôkaz priniesli nádherné plody tejto zeme. Pri pohľade na ne mali azda povznesený pocit, podobný, o akom spieva náš bratský národ vo svojej hymne: ”Zemský ráj to na pohled….”. Neboli však zamlčané ani ťažkosti a zrejmé boje, ktoré ich za Jordánom čakali. Pán Boh nehovoril ľudu, že sú a budú na tomto území sami. Vedel to vodca Józua i jeho ľud. To, čo ich povzbudzovalo a bolo ich nádejou, bolo Božie slovo a zasľúbenie: ” Nikto neobstojí pred tebou… Nenechám a neopustím ťa. Buď silný, odvážny, lebo ty do dedičstva pridelíš tomuto ľudu krajinu, ktorú som prísahou zasľúbil dať ich otcom. Len buď silný a veľmi odvážny, aby si konal celkom podľa zákona, ktorý ti prikázal môj služobník Mojžiš.”
Nielen samotný prechod cez Jordán, ale aj ďalší život v novej krajine a v nových pomeroch si vyžadoval odvahu viery v Božie zasľúbenie. Ľud Izraela nežil na tomto území nikdy sám. Mal sa však dokazovať ako ľud Boží. Ako ľud, ktorý sa odlišuje od iných tým, že si ctí Boží zákon. Mal myslieť i konať inak ako okolité pohanské národy. Prejsť Jordán, znamenalo súčasne začať nové boje, najmä boje duchovné a bojovať s pokušením prispôsobiť sa viere okolitých pohanov, ich kultúre a zákonom. Keď sa to dialo, prišlo vždy Božie varovanie, prípadne aj vážne tresty.
Aj my, ako novozmluvý ľud Boží začíname našu životnú duchovnú cestu “ponorením”. Mnohí uvažujú, či toto ponorenie prijať, pretože ono vedie nie na pevnú zem, ale znamená vstup do Kristovej cirkvi, ktorá je iba člnom na vlnách mora tohoto sveta. Z Malého katechizmu vieme, že krstenie vdou, ako začiatok nového, kresťanského života znamená , že “starý Adam, (t.j.hriešny človek) má byť v nás každodennou ľútosťou so všetkými hriechami a zlými žiadosťami topený a mŕtvený a že zase každý deň má v nás vychádzať a povstávať nový človek, ktorý by v spravodlivosti a čistote života žil pred Bohom naveky”.
Po Krste, skrze ktorý sa stávame dedičmi Kristových zasľúbení, máme žiť a chodiť v novote života. Pritom sa aj náš život realizuje uprostred sveta, plného rôznych iných vier, i povier a pohanských praktík. S mnohými musíme viesť duchovný zápas. Obstáť v obkľúčení starého i nového pohanstva nie je ľahké. Aj pre nás však platí povzbudenie i slovo zasľúbenia zo strany Toho, ktorý nás vedie do “nebeského Kannánu”. Ktorý nám ukazuje cestu vedúcu “cez vodu”. Cesta kresťana nekončí Krstom svätým, ale ním začína a pokračuje duchovnými zápasmi v tomto svete. V týchto zápasoch a úlohách obstojíme vtedy, ak sa spoľahneme na zasľúbenie nášho Pána. Aj nám hovorí podobne, ako Boh prehovoril k Józuovi: “Nenechám a neopustím ťa! Len buď silný a odvážny, aby si konal celkom podľa zákona, ktorý ti prikázal môj služobník Mojžiš. Neuchýľ sa od neho ani na pravo, ani na ľavo, aby si mal úspech kamkoľvek vkročíš.”
Pán Ježiš Kristus nám pripomína, že On prišiel nie preto, aby zrušil zákon Boží, ale aby ho naplnil za nás a pre nás tam, kde to zrejme my sami nedokážeme. On súčasne zasľúbil, že pre našu vieru v Neho nebudeme zahanbení. Pod Jeho vedením dosiahneme život i na tej “druhej strane”, vo vlasti nebeskej. Len jedno je aj nám potrebné: byť vo viere v Krista odvážni a silní. Amen
4. nedeľa po Zjavení – Pietrž 2017 – Ľubmír Batka st.