Zjav 21, 5-7: “Ten, ktorý sedel na tróne, povedal: Ajhľa, nové činím všetko!
A povedal ešte: Napíš, že tieto slová sú verné a pravé.
A doložil: Stalo sa! Ja som Alfa i Omega, Počiatok i koniec.
Ja žíznivému zdarma dám z prameňa vody života.
Kto zvíťazí, obdrží toto: Budem mu Bohom a on mi bude synom”. Amen
Smútočné pohrebné zhromaždenie, skormútená rodina, bratia a sestry v Kristu, Pánovi!
Adventný čas, ktorý prežívame je časom príprav na Vianoce. Slovo “advent” znamená: príchod. Ako kresťania myslíme nielen na príchod samotných vianočných sviatkov, ale najmä na príchod Toho, ktorý je ich jedinečným obsahom, ich Darcom a súčasne Darom pre nás. Je to Ježiš Kristus, ktorý prišiel v plnosti času medzi ľudí tohoto sveta. On vstúpil v pravom čase do našej časnosti a pominuteľnosti. V advente preto oslavujeme Ježišov príchod na svet a všetko, čo mu predchádzalo, najmä Jeho počatie z moci Ducha Svätého, jeho slávne vtelenie a potom narodenie z panny Márie.
Advent má však aj iný rozmer ako je Jeho prvý príchod v ľudskom tele. Je totiž súčasne aj Jeho trvalým príchodom a prichádzaním k nám v Jeho Slove a vo sviatostiach. Ale okrem toho deje sa Kristov príchod v Jeho nemennom a mocnom slove aj vtedy, keď nám zazneje ako zavolanie k návratu z tejto časnosti do večnosti. Keď príde a zazneje ako osobné pozvanie k návratu človeka “do náruče Božej, odkiaľ sme vyšli”. Keď povie: “Poďte, vráťte sa ľudskí synovia a dcéry”!
Niekedy je Kristovo pozvanie k návratu očakávané. Sú medzi nami ľudia nasýtení vekom a neraz aj dlhým utrpením. Neraz si oni sami želajú tento návrat a osobne očakávajú príchod živého Pána v Jeho moci, ktorá sa dokazuje aj ako Jeho panstvo nad životom a smrťou človeka.
Niekedy nás však príchod Pána prekvapí. Jeho slovo a zavolanie prichádza nečakane a mení naše plány a zámery. Vieme síce, že našou úlohou, popri množstve iných úloh ktoré máme, je aj taká úloha, aby sme boli ľuďmi, ktorí pamätajú na Pánov príchod. Ktorí bdejú, ako tie múdre družičky z podobenstva, ktoré čakali na príchod nebeského Ženícha.
Apoštol Pavel nám dáva príklad, ako očakávať na tento spôsob príchodu Ježiša Krista, keď vyznal: ”Túžim už umrieť a byť s Kristom a to by bolo iste omnoho lepšie…” Na inom mieste hovorí: “Lebo nemáme tu trvalého miesta, ale ono budúce hľadáme”!
Vážená smútiaca rodinka!
Aj takúto podobu môže mať advent. Tak sa to stalo aj vo vašej rodine, vo Vašom manželstve a vo Vašom rodinnom spoločenstve, keď Pán náhle odvolal z tejto časnosti do večnosti vašu manželku, mamku, starú mamu, ale aj dcéru a príbuznú, našu spolusestru vo viere: V. H. Nepochybne, je to smutná a boľavá chvíľa s ktorou sa musíte vyrovnať, a vážna skúška Vášho života.
Preto pri dnešnej poslednej rozlúčke s ňou hľadáme pomoc a svetielko nádeje v tejto tme života. Usmernením nám môže byť pohľad na adventný veniec so štyrmi adventnými sviečkami. Tieto štyri sviece sú symbolom: pokoja, viery, nádeje a lásky. To sú hodnoty, ktoré iste aj my všetci hľadáme a potrebujeme. Zvlášť v takejto chvíli je ich upozornenie na zdroj pokoja, viery a nádeje dôležité a vzácne.
Bratia a sestry v Kristu Pánu!
V dnešnom biblickom slove sa nám predstavuje a prihovára Ježiš Kristus, ako Pán pánov a Kráľ kráľov. On oslovil apoštola Jána na ostrove Patmos, v jeho ťažkej a bezútešnej chvíli. Oslovil aj tých, ktorí Jánovým vyhnanstvom boli prestrašení a zastrašení a cítili sa opustení a bezradní. Boli to najmä vtedajšie cirkevné zbory v Malej Ázii.
K Jánovi prehovoril Ježiš ako Ten, ktorý sedí na tom najvyššom tróne. Totiž na tróne nebeskom, ktorý sa nepohne a neskláti, na rozdiel od trónov mocných tohoto sveta. Lebo aj tí, ktorí si mysleli že rozhodujú o živote apoštola a cirkvi, sú rovnako pominuteľní ako všetci ostatí smrteľníci. Ježiš sa aj nám prihovára ako Víťaz nad smrťou, peklom i Pokušiteľom a hovorí: “Ja som Alfa i Omega! Ja som Počiatok i koniec”. Kristus hovorí ako ten, ktorého slovom bolo všetko stvorené, i človek na tejto zemi. On dáva život všetkému a On je ten, ktorý má moc život dať i dušu človeka vziať späť. My nepatríme sami sebe, ani žiadnemu inému človeku, ak len to nechceme v láske sami a slobodne. Ale najmä nemusíme trvalo patriť moci hriechu, alebo moci smrti. Slovo o pokoji a k pokoju srdca vedúce nám aj dnes zneje predovšetkým z posolstva Krista Pána, ktorý hovorí a zasľubuje:” Ajhľa, nové činím všetko”.
Bratia a sestry, milí priatelia!
Ako kresťania máme byť ľuďmi viery a nádeje a očakávať naplnenie všetkých Božích zasľúbení. Áno, aj tohoto slova, v ktorom počujeme o novom stvoriteľskom skutku. “Ja nové činím všetko!
My často vidíme a vnímame smrť ako nezmeniteľný koniec všetkého. Aj toho, čo bolo a je milé a vzácne našim očiam. Dnes tak možno vidíte koniec manželského života, koniec rodinného spoločenstva a koniec života vašej drahej, a napokon i koniec života každého z nás. Slovo o návrate človeka do zeme, z ktorej je vzaté naše telo je síce pravdivé, ale nie je jediné slovo Stvoriteľa a nášho Pána a Spasiteľa. On aj nad prachom a nad naším umieraním a smrťou v tejto časnosti hovorí nádejne, láskavo a milostivo: “Ajhľa, nové činím všetko”.
Ten, ktorý stál na počiatku všetkého, pri svojom druhom príchode zasľubuje stvorenie “novej zeme a nového neba”. To je slovo o nádeji a pokoji. On chce, aby sme poznali pravý zmysel a cieľ života – napriek časnej pominuteľnosti tela. Posledné slovo teda patrí a bude patriť Tomu, ktorý “nové činé všetko”. Preto sa aj dnes smieme lúčiť v takejto viere. Slovo, ktoré Vás, i nás všektých chce naplniť pokojom, utíšením, ale aj pravou vierou a nádejou je slovo Ježišovo, ktorému je Otcom nebeským “daná všetka moc, na nebi i na zemi”. On sám je Pokojom, lebo je Alfou i Omegou, Počiatkom i koncom všetkého.
Bratia a sestry v Kristu Pánu, vážená smútiaca rodina!
Každý z nás túži po živote. Tak sme boli stvorení a uspôsobení, ako aj náš básnik Hviezdoslav hovorí: “Žiť chceme, žiť, Bože živý”. Pán Ježiš vie o tejto našej túžbe. On sa stal človekom aj preto, aby nám dobre rozumel. Aj On bol ten, ktorý prišiel i odchádzal na Boží príkaz. Aj On prešiel cestu života, utrpenia i umierania. Pilátovi Ježiš pripomínal: “Nemal by si moci nado mnou, keby ti nebolo dané zhora”. Na kríži povedal: “Žíznim”, a potom aj slovo: “Dokonané je!” Ale keď Mu dali k ústam namočenú hubku s vodou, nechcel piť. Ježiš totiž túžil a žíznil po živote – nie po utíšení telesného smädu! Chcel piť predovšetkým z Toho nebeského prameňa života, ktorý opustil, keď sa stal človekm. Avšak prišiel, aby cítil s nami a rozumel našim slzám a nášmu srdcu ako pravý človek. Napokon zaznelo aj Jeho slovo o viere a nádeji ” Otče, do Tvojich rúk porúčam svojho ducha”, aby sme aj my žili a dokonávali ako On. Táto Jeho viera a nádej nebola sklamaná.
Preto Ježiš, ktorému Otec všetko dal do rúk, chce povedať dnes vám i nám všetkým: “Ja žíznivému zdarma dám z prameňa vody života”! To nie je slovo rozprávky. To je slovo a sľub Toho, ktorý bol, je a zostáva nielen človekom, ale aj pravým Bohom, Počiatkom i koncom všetkého. Láskou a mocou, ktorú má a ktorou je naplnený, chce aj nás pozvať k Božiemu detinstvu.
Urobil tak už po našom narodení v dare Krstnej zmluvy. Už vtedy spôsobil a uistil nás o tom, že sme sa skrze Jeho Krst stali Božími deťmi, synmi a dcérami nebeského Otca a boli tak vykúpení pre nebo a život večný. K detinstvu nás pozýva aj vtedy, keď počúvame a príjímame Jeho zákon i evanjelim. Robí nás účastníkmi nebeského stola aj vtedy, keď nás hostí darom svojho tela a krvi vo svoje Svätej Večeri.
Napokon aj pri tom poslednom oslovení a zavolaní nás privádza k Otcovi ako svojich súrodencov, ktorým dáva podiel na svojom živote, na svoje moci i sláve! Preto oznamuje: “Kto zvíťazí, obdrží toto: Budem mu Bohom a on mi bude synom”. Chce, aby sme aj my všetci boli víťazmi, tak ako sa On stal Víťazom nad smrťou. Už dnes nám chce pomôcť, aby sme zvíťazili nad svojimi pochybnosťami, nad neverou sveta i nad zvodmi diabla.
Preto aj príchod Pána života v smrti, v tom poslednom zavolaní a pozvaní sa netýka iba našej zvečnelej spolusestry, ale nás všetkých: pozostalej rodiny i nás ostatných. Je pozvaním nie k ničote a zániku, ale k životu, ktorý nám Ježiš pripravil svojou obetou a vzkriesením. Preto aj dnešná rozlúčka nie je bez nádeje. Napriek vašej bolesti a zármutku, milá pozostalá rodina a našej spoločnej účasti na vašom bôli, je tento zármutok prežiarený svetielkami štyroch adventných sviečok, symbolizujúcich: pokoj, vieru, nádej i lásku.
Zverte svoju drahú, ktorú ste milovali ako svoju manželku, mamičku, starú mamu, a dcéru Tomu, ktorý je naším milujúcim Otcom, skrze Pána Krista, ktorý je naším jediným Vykupiteľom. Jeho príchod a pozvanie z časnosti do večnosti je nielen pretrhnutím vašich vzácnych rodinných zväzkov, ale je súčasne aj pozvaním do večného spoločenstva s Kristom. Pozvaním k Jeho stolu nebeskému, k radosti a životu večnému s Tým, ktorý je: Počiatok i koniec všetkých vecí.
Vy, ktorí najviac smútite v tomto predvianočnom čase, príjmite radu a výzvu apoštola Petra všetkým žalostiacim: “Pokorte sa pod mocnú ruku Božiu, aby vás časom povýšil”. ( 1 Pt 5,6) Zotrvajme spoločne vo vyznaní, ako ho vyspieval náš nábožný pevec:
Viem ja, že v nebi je miesto krásne,
kde sa skvie Kristus, nad slnko jasné;
láska a nádej, pravda a viera / do toho neba dvere otvára.
A keď so svetom sa rozlúčime, v nebi nás čaká miesto, veríme!
Volajme k Pánu vo svojej viere: Príď, Pane, otvor nám nebies dvere! Amen
(Ev.Fun. 86, 1a 5)
Pohreb V.H. v Prietrži – Advent 2016 – Ľubomír Batka st.