Špecifickým prípadom zvesti evanjelia je zvesť evanjelia v pohrebnej kázni. Na jednej strane je tu skutočnosť smrti, ktorá je podľa Písma svätého “odmenou za hriech”( R 6,23), ale to nie je jediné, ani posledné slovo živého Boha svetu a človeku. Lebo “Božím darom milosti je večný život v Kristu Ježiši, Pánovi našom”. (v.23 b) Evanjelium má oprávnene znieť všade a v každej situácii, lebo je a zostáva “mocou Božou na spasenie každému veriacemu”. (R 1,16) Aj keď je ovzdušie na pohrebe plné emócií a skutočnosť utrpenia človeka býva neraz dôvodom najtvrdšieho odporu človeka voči Bohu, východiskom a riešením je zvesť o Božej milosti svetu.
Nasledujúca kázeň odznela v lete v roku 2000 pri pohrebe 38 ročného muža, slobodného, ktorý spáchal samovraždu skokom z 10 poschodia. Rodičia sa rozviedli už dávnejšie. Pôvodne žil s otcom, potom posledné štyri roky sám.
Jób 17, 11 – 16:
”Moje dni uplynuli; zničené sú moje plány, nádeje môjho srdca.
(12) Obracajú mi noc na deň: svetlo je vraj bližšie ako tma.
(13) Či môžem dúfať? Podsvetie mi bude domom; vo tme usteliem si lôžko; (14) hrobovej jame poviem: Ty si môj otec! a červom: Matka a sestra moja! (15) Kde je teda moja nádej? Kto uzrie splnenie mojej nádeje?
(16) Zostúpia so mnou do podsvetia, ak spolu klesnemu do prachu.” Amen
Smútočné pohrebné zhromaždenie, zarmútená rodina, bratia a sestry!
“Neprišli sme súdiť, ale pochovávať”, povedal kedysi rímsky cisár nad rakvou blížneho. Hoci tieto slová vyslovil pohan, s jeho výrokom sa môžeme stotožniť aj my dnes, keď sme sa zišli na smutnom pohrebe zosnulého spolubrata XY.
S bôľom a veľkou ťarchou v srdci sa lúčime s vaším synom, bratom, príbuzným, ale aj priateľom a bývalým spolupracovníkom. Nešťastný okamih
duchovného skratu spôsobil, že musíme dnes žalostiť v hlbokom ustrnutí slovami biblického Jóba: “Moje dni uplynuli; zničené sú moje plány, nádeje môjho srdca..” ( v.11 )
Mladý, sotva 38 ročný človek si ešte môže oprávnene plánovať mnohé veci a osobné ciele. Môže si plánovať cesty, pracovné úpechy a iné ciele, ale nič z toho sa už netýka nášho nešťastného brata. Jeho plány sú zničené, jeho nádeje zomreli s ním. Možno, že to bolo aj naopak. Že zomreli najskôr jeho plány a nádeje. A ak zomreli jeho plány a nádeje, privodilo to psychickú traumu, prázdnotu a nezvládnuteľnú situáciu, ktorá bola silnejšia ako on.
Nie je našou úlohou toto skúmať, alebo o príčinách jeho kroku rozhodovať. Tým menej ho súdiť, alebo posudzovať. Môžeme len v pokore povedať: nevieme! A zrejme o jeho posledných pohnútkach ani nebudeme vedieť viac. Nevieme, aká bolesť, alebo aké sklamanie sa skrývalo v jeho srdci.
Neprišli sme súdiť aj preto, lebo ani my ešte nevieme, ako svoj život ukončíme. Neprišli sme súdiť, ale pochovávať. Pochovávať – znamená pre nás rozlúčiť sa a odovzdať bezduché telo zemi. To je sama osobe veľmi boľavá skutočnosť. Starozmluvný muž Jób o skutočnosti smrti hovorí veľmi otvorene a tvrdo.” Podsvetie mi bude domom; vo tme usteliem si lôžko; hrobovej jame poviem: Ty si môj otec! a červom: Matka a sestra moja! Kde je teda moja nádej?…Zostúpia so mnou do podsvetia a spolu klesneme do prachu”.( v.13- 16)
Milí priatelia,
aj takúto podobu má to neosobné, navonok veľmi racionálne slovo “pochovávať”. Iba toto a nič viac sa deje tam, kde s človekom zomrela aj každá nádej a kde žiadnej nádeje niet. Kde je definitívny koniec života. Nikto z ľudí to nemôže zmeniť. Nikto to nemôže ani zakryť, alebo zamaskovať inými, mäkšími slovami ako sú tie Jóbove. Ani krasorečnením o smrti, alebo nariekaním.
Predsa však je tu jeden významný a dôležitý rozdiel medzi výrokom pohanského filozofa s naším postojom kresťanskej viery. Zhodneme sa s ním v tom, že sme neprišli, aby sme súdili iných. Tak hovorí aj Ježiš. ( Mt 7,1 ) Neprišli sme, aby sme podrobne opísali život, prácu, alebo duchovný stav a osobné túžby jedného z nás, vrátane jeho veľkej túžby po láske. V strede Jóbovho výroku zostáva otázka, na ktorú sa nevera nikdy nezmôže. Jób tu vyslovuje naliehavú otázku o nádeji zoči-voči smrti a umieraniu: “Či môžem dúfať?”( v.13 ) A potom znovu hovorí podobne:” Kde je teda moja nádej? Kto uzrie splnenie mojej nádeje?”. ( v.15 )
Cítime, že tu je zápas o nádej. Zápas nielen samotného Jóba, ale človeka vôbec. Jób zápasí s celým nasadením o pravdivosť a oprávnenosť nádeje v utrpení a smrti. To sa dialo v celých generáciach ľudu SZ, ale aj ľudu NZ. Áno, Jóbova otázka je aj naša otázka. Je tu dnes nejaká nádej? Je tu dnes nejaká potecha a zmysluplný cieľ pre toho, ktorý klesá do prachu, ale aj pre nás, ktorí tu ešte na krátky čas zostávame?
Jóba sa snažili jeho priatelia potešiť najlepšie ako vedeli. Viac, alebo menej presne ukazujú na život ako na dar, ktorý má svoj počiatok i svoje pokračovanie a je naplno v rukách Božích.
Jób sám je však pred nami ako muž trpiteľ, plný pochybností. Na jednej strane to bola smrť jeho detí, strata majetku, postavenia a cti u ľudí i strata zdravia. V jeho slovách je vyjadrený zápas o nádej, ktorá nie je ničím zaistená a nedá sa človeku ničím, žiadnym úsilím, či zásluhami získať. Takáto nádej je sama darom. Je nežným pohladením, láskou, v ktorú má uveriť aj v bezmocnom utrpení. Ide pravda o Božiu lásku. A o cieľ, ku ktorému nás chce Boh pozvať a priviesť.
V Jóbových rozhovoroch s priateľmi ide aj o obrátenie názorov, myšlienok a predstáv o Pánu Bohu. Podobné predstavy má aj dnešný človek, ktorý Boha vníma najmä ako prísneho sudcu, ale aj ako hľadača hriechov, podozrievavého prokurátora a nemilosrdného žalárnika. Trpiaci Jób hovorí o svojich priateľoch a ich riešeniach: ”Obracajú mi noc na deň; svetlo je vraj bližšie ako tma”. Ľudia sa snažia trpiaceho pochopiť, vysvetliť, alebo dať radu tomu, kto trpí a prekonáva chvíle bezmocnosti. Ale môže človek človeku obrátiť noc na deň? Je možné obrátiť aj dnešnú tmu a ťarchu, ktorú prežívate vy, ktorí ste zosnulého najviac milovali, na “deň a svetlo”?
Odpoveď a riešenie otázok ktoré sa tu vynárajú, nie je možné docieliť z nášho rozumu, z našich možností. Ani z pohľadu a pozície iba tejto časnosti. Odpoveďou je iba “rozmer večnosti”. Je tam, kde človek vystúpi z rámca svojich obmedzených možností a spoľahne sa na možnosti Toho, ktorý nás vo všetkom prevyšuje. Na živého Pána Boha a na Jeho milosť. Jób nám ukazuje cestu, keď neskôr vyznáva: ” Ja viem, že môj Vykupiteľ žije a nakoniec sa postaví nad nad prachom” ( Jób 19, 25 )
Chceme sa teda ja my povzbudiť v tom, že je našou úlohou dnes nielen pochovávať, ale aj počuť a prijímať Božie slovo. My môžeme nielen odovzdať telo zemi a položiť ho do prachu, ale aj prosiť o spásu duše i tela nášho zosnulého, tu na zemi veľmi sklamaného a nešťastného. Prosiť o to, aby uzrel svetlo, o ktorom iste počul, ale možno pochyboval, ako mnohí iní. O ktorom si možno myslel, že toto Svetlo sveta ani nie je.
Prišli sme nielen pochovávať, ale aj vypočuť svedectvo o tom, že Boh nechce smrť hriešneho človeka. Boh chce, aby sme sa k Nemu vrátili a žili s Ním časne i večne. Nechce náš zánik, ale chce nás vzkriesiť a držať vo svojom otcovskom, láskavom náručí.
Ak sa teda pýtame, či smieme dúfať, či smieme byť ľudia nádeje, odpoveď nájdeme v jasnom Božom slove. V Ňom máme nádej vždy, aj keď telo spočinie v prachu a duša zostúpi do podsvetia. Túto nádej nám Otec ponúkol v dare Jeho Syna, v Ježišovi Kristovi, v Jeho smrti za nás a v Jeho slávnom vzkriesení.
“Či môžem dúfať?”- pýta sa odvážne aj za nás Jób. A ukazuje na cestu z bezvýchodiskovej situácie. Boh sám je a má východisko zo smrti. (Ž 68,1) V plnosti času ho pre nás pripravil a nám daroval.(J 3,16) Náš Vykupiteľ žije a zo svoje milosti sa postaví aj nad naším prachom. Jemu preto zverme v úprimnej modlitbe aj nášho spolubrata. Nie ničote, nie hrobovej jame, ale vložme ho do láskavých rúk mocného Stvoriteľa a láskavého Otca nebeského. Jemu zverme aj naše srdcia, samých seba. (Oz 6,1) On je mocnejší ako smrť! Urobme tak, ako nás vyzýva aj naša nábožná pieseň:
“Keď slnka jas a svetlo hviezd hasne nám, hanse nám, milé je vtedy ducha vzniesť k nebesám, k nebesám. Kde temná noc už nebýva, jasný deň tam sa rozlieva, tá zhviezda večne žiarivá, Ježiš sám, Ježiš sám!” (ES 663,1, EF 149,1 ) Amen.
Ľubomír Batka st.