Reformný program Husov a ctiteľov Božieho zákona
V sedemnástej kapitole spisu O cirkvi Ján Hus predložil program svojej “strany” v štyroch bodoch: ”Naša strana nemá v úmysle zvádzať ľud od pravej poslušnosti, ale aby bol jeden ľud, svorne spravovaný zákonom Kristovým. Za druhé je zámerom našej strany, aby antikristovské ustanovenia neohlupovali ľud a neoddeľovali ho od Krista, ale aby poctivo vládol zákon Kristov spolu so zvykom ľudu schvaľovaným zákonom Pána. Za tretie je zámerom našej strany, aby duchovenstvo žilo poctivo, podľa evanjelia Ježiša Krista a zavrhovalo okázalú nádheru, lakomosť a zhýralosť. A za štvrté žiada a hlása naša strana, aby cirkev bojujúca pozostávala zo zložiek, ktoré ustanovil Hospodin, t.j. z kňazov Kristových, ktorí zachovávajú Jeho zákon v čistote, zo svetských pánov, ktorí donucujú zachovávať nariadenie kristovo, a z pospolitého ľudu, ktorí obom týmto zložkám slúži podľa zákona Kristovho”.
Je prekvapujúce, že iba máloktorý z početných Husových životopiscov venuje pozornosť takej dôležitej veci. Prečo je to tak? Niektorí myslia, že dôvod je v tom, že Hus tieto body temer doslovne prevzal od J. Viklefa. Iným sa zdá, že sú málo revolučné. Ďalším sa javia ako eticky príliš náročné.
Vplyv Viklefa je v nich síce zrejmý, ale to neznamená, že v iných veciach, vrátane laického prijímania z kalicha, nie sú Husove myšlienky originálne. Riešenie vtedajšej krízy cirkvi i spoločnosti a obnovenie jednoty vo vypätom a polarizovanom svete videl Ján Hus v obnovenej poslušnosti voči Kristovi a Kristovmu zákonu. Tento odkaz je platný pre kresťanov aj dnes.
Druhou stranou tej istej mince, poslušnosti Kristovmu zákonu, je u majstra Jána odmietanie antikristovských učení, zákonov a spôsobov. Preto všetky iné zákony, ktoré oddeľujú ľudí od Krista nemožno kresťanovi s dobrým svedomím prijať. Aj otázka svedomia má aj dnes svoju váhu.
Tretí bod bol vysoko aktuálny a priam zápalný. Každý vedel o honosnej nádhere a zhýralosti vtedajších troch pápežských dvorov a vysokému kléru. Niet preto divu, že tento bod s požiadavkou “chudoby cirkvi” sa ako jediný stal súčasťou aj neskorších štyroch pražských artikul. Pravdou však je i to, že v Husovej dobe väčšina nižšieho kňazstva, spolu s poddanými na dedinách a mestskou chudobou patrila k tým najbiednejším. O okázalej nádhere v našej cirkvi dnes hovoriť nemožno, ale poctivosť a vernosť v službe cirkvi je vysoko aktuálna. Je zvláštne, že u nás dodnes nie je spravodlivo a dôstojne vyriešená otázka vzťahu cirkvi a štátu.
Pokiaľ však ide o štvrtý bod programu Husovej “strany”, bol ešte poplatný vtedajšiemu stredovekému chápaniu rozdelenej spoločnosti na tri skupiny. S výnimkou prvotného Tábora nebol podniknutý žiaden vážny pokus o odstránenie stavovských rozdielov. Husov program s dôrazom na nelegitímnosť akejkoľvek vlády v cirkvi alebo v štáte, ktorá žije zjavne v smrteľnom hriechu, bol v skutočnosti zápalnou zmesou pre radikálnu reformu cirkvi i spoločnosti. Niet divu, že sa takej myšlienky kráľ Žigmund i koncilní otcovia veľmi zľakli a Hus tvrdo narazil na odpor.
Hus v duchu svojej doby očakával, že aj kráľ si má počínať ako verný kresťan. Dnes už nie je možné, ani správne očakávať, aby akákoľvek vláda, alebo štát používal moc k tomu, aby bol ľud privádzaný k sviatostiam. Ak však štát akýmkoľvek spôsobom obmedzuje a brzdí slobodné šírenie evanjelia Kristovho, nemôže sa nazývať štátom spravodlivým a demokratickým.
Avšak arogancia moci prináša aj dnes odpor, alebo výsmech. Tak sa v duchu tradície “kacírskej” Prahy v minulom roku stalo, že prezidentskú štandardu s nápisom “Pravda víťazí! “ skupinka rececistov v noci zložila a vyvesila nad Pražským hradom veľké červené trenírky! To je iskrička s krátkym doletom. Poslušnosť Kristovmu zákonu nestratí účinnosť nikdy.