Vladimír Roy – spomienka pri 80.výročí smrti
(17.4.1885 – 6.2.1936)
S úctou a obdivom sa zastavujeme pri 80. výročí smrti významného slovenského básnika Vladimíra Roya. Bol najmladší z troch vnukov J.M.Hurbana, ktorí mali meno Vladimír. Narodil sa v rodine evanjelického farára a seniora Pavla Roya 17.4.1885 v Kochanovciach. Royovci pochádzali z hugenotskej rodiny, ktorá sa prisťahovala koncom 17.storočia na Slovensko. Matka Vladimíra Roya sa volala Božena a bola druhorodenou dcérou J.M.Hurbana. Narodila sa na moravskej Rusave počas revolúcie v r. 1848. Dlhoočakávaného potomka rodičia zahrnuli láskou a nehou, ale i zodpovednou výchovou. Jeho dedo J.M.Hurban ho pokrstil a požehnal, želajúc si, aby bol nebojácnym a verným synom slovenského národa. Vo svojej prvej zbierke v jedenej básni o tom básnik takto hovorí:
“Ded veľký krstom skropil moje čelo,
kým môjmu žitiu žehnal jeho duch,
by srdce vždy sa túžbou Pravdy chvelo,
by nezlákal ma nikdy sveta ruch,
ni slávy klamnej zradné trblietanie
nezviedlo z rovnej brázdy pluh.
Dnes koľkokrát len čujem zrady zvanie,
a dušu súži divých vášní pal,
a víchor skazy vôkol strmo vanie,
duch slabnúc už-už podľahnúť by mal,
tu cítim čelo ohňom studu planie,
hruď dme sa, bo ju úžas jal !…
To iste deda dotkli sa ma dlane!”
V jeho výchove v rodine nechýbal dôraz na hodnoty duchovné, ale aj na lásku k svojeti. Otec dbal na synovo kvalitné vzdelávanie, na výučbu rečí a lásku k cirkvi. Dr. Rudo Brtáň vo svojej štúdii k výberu z Royovej poézie v r.1935 výstižne napísal: ”V royovskej rodine boli už nielen tradície reformačné (jeden Royov prastrýko bol žiakom Dr.M.Luthera) a hugenotské, ale i národné a literárne. Kto dostal výchovu evanjelickej školy, žil v domácnosti protestantských fár, kto vpil do seba reformačné tradície svetové, najmä husitské, tradície československé i národne slovenské, ten pochopí vzácne dedičstvo i zápal mladej duše – a zatým aj odchodný kvet Royovej múzy.”
Na základoch položených v rodine začala stavať evanjelická škola v Modre, kam ho dali ako desaťročného. Tu sa pestoval slovenský jazyk a žiaci recitovali verše J.Kollára. Ďalšou školou kde vládol národný duch bolo gymnázium v Skalici. Tu býval u Jurkovičovcov, kde vsal do seba i vzácnu lásku k umeniu, k hudbe a maľbe. Pokračoval na štúdiach na evanjelickom lýceu v Bratislave, kde študoval teológiu. Ordinovaný za kňaza bol roku 1910 a po krátkom kaplánovaní u biskupa Juraja Janošku v Liptovskom Sv. Mikuláši odišiel s priateľmi Fedorom Ruppeldtom a Martinom Rázusom do škótskeho Edinburgu, aby si tu prehĺbili vysokoškolské štúdiá. V. Roy sem prišiel už jazykovo podkutý, vzdelaný, rozhľadený vo filozofii a literatúre. Už v roku 1907 uverejnil svoje básnické prvotiny. Na tejto ceste ho povzbudzoval a viedol strýko Svetozár Hurban Vajanský.
V Škótsku spoznával dejiny i anglosaskú a svetovú literatúru. Preto sa neskôr snažil “otvoriť obloky” k jej poznaniu aj slovenskému národu. Vykonal v tomto smere priekopnícku prácu svojou bohatou prekladateľskou činnosťou poézie, prózy i drám. Využil pri tom svoj mimoriadny estetický cit a výbornú znalosť šiestich cudzích jazykov. Tak sa zaslúžil o prvé pretlmočenie tých najväčších skvostov svetovej literatúry do slovenčiny. E.A.Poeho známu báseň Havran prekladal na talianskom bojisku v hukote diel. Jeho preklad bol bol v ČSR vyhodnotený ako najskvelejší a najlepšie vystihujúci atmosféru tohoto diela. Aj verše s názvom Epitaf napísal ešte v roku 1916 na talianskom fronte, kde sa denne pozeral smrti do tváre.
“Keď pôjdeš pútnik okolo cmitera,
kde temný krucifix s boľasťou pozerá,
skloň sa ku náhrobku, prečítaj, prosím,
nápis, čo dneska už na srdci nosím.
Leží tu v prachu, čo niekdy smele
chodieval sťa človek s dušou vo tele,
blúdil a miloval, veril a smútil,
sklamaný prečasto v skazu sa rútil,
konečne pochoval túžby a márnosti,
tešiac sa nádejou v nebeskej radosti.”
Tieto slová by sme však darmo hľadali nad jeho hrobom na Národnom cintoríne v Martine, kde spočíva neďaleko strýka S.H.Vajanského a starej matky Anny r. Jurkovičovej. Tam sa nad jeho hrobom nakláňa postava ženy, znázorňujúca Poéziu, ktorej prsty zastali pri hre na lýre. Na tomto nástroji vedel hrať aj V. Roy. Z čias 1.svetovej vojny pochádza aj báseň Vernosť, ktorá je akoby krédom Royovho života.
”Bárs by sa mrákavy zrážali nad hlavou
a búrky storaké hrozili záplavou,
i keby krkavci černejší nad uhoľ
leteli s morovou nákazou z čiernych hôl,
Keby hneď Tatra sa na vulkán zmenila
a síru s kameňom žeravým chŕlila,
i vtedy milovať budem svoj ľud”.
Každú prácu pre národ robil s láskou a nadšením i keď vyžadovala aj osobné obete. V tom sa podobal dedovi J.M.Hurbanovi. Žiale a bôle národa boli aj jeho trýzňou, o čom svedčí aj iná báseň:
“V hlbinách svojej duše nosím všetky
bolesti svojho národa,
som z tých, čo sladké slovo matky
za cudzie zlato nepredá.
Veď čo môj rod znáša i ja znášam,
kríž jeho – mojím krížom je,
chcem jemu verným navždy ostať,
kým iskra vo mne tlie.”
Vladimír Roy bol známy svojou rečníckou a kazateľskou pohotovosťou a pôsobivým prednesom. Pamätajúc na svoje poslanie kňaza, bol súčasne pravideľným prispievateľom aj do cirkevných časopisov, najmä do Cirkevných listov. Popri svojej službe však vyšlo z jeho pera aj vyše päťtisíc strán prekladov, ktoré prepísal kaligrafickým rukopisom pri svetle petrolejovej lampy. Ťažko si dnes čo aj len predstaviť, koľko trpezlivosti, precíznosti, zanietenia a duchovných i telesných síl to vyžadovalo. V jeho pracovni na Bukovskej fare svietilo svetlo do pozdných nočných hodín, neraz až do svitania. Tu sa zrodili preklady románov a drám Shakespeara, Goetheho a Wilda. Prvé dve zbierky básní “Keď miznú hmly” a “Rosou a tŕním” vydal v roku 1921 v Trenčíne. V roku1927 “Cez závoj” a “Peruťou sudba máva” vyšli u D.Pažického na Myjave. Tu vyšli aj verše venované pamiatke gen.M.R.Štefánika (Štefánik – osloboditeľ) a knižočka určená mládeži “Národný hrdina gen.dr.M.R.Štefánik a jeho mausoelum na Bradle” (1932) Piaty zväzok poézie “Zvlnený prameň” ostal nevydaný.
V spomenutých zbierkach okrem krásnych reflexívnych a ľúbostných básní sú verše smútiace nad ťažkým údelom národa, no i burcujúce ku vzdoru. Písla i básne filozofujúce, ale i básne plné elegancie a vytríbeného vkusu.Nechýbajú ani básne na biblické texty Novej zmluvy a Žalmov, ktoré venoval biskupovi D.Fajnorovi.
V. Roy mal rád nielen literatúru, najmä poéziu, ale venoval sa aj iným umeleckým prejavom. Do výtvarného umenia ho zasvätil jeho strýko arch.Dušan Jurkovič ešte počas štúdií v Skalici, keď ho brával na svoje potulky po okolí a na Moravu. Bol aj vynikajúcim huslistom už od mladosti. Počas pobytu na Bukovci hrával na husle na verande fary v podvečernom tichu, alebo pri otvorenom obloku svojej pracovne. Hral skladby klasikov i slovenské ľudové piesne. Vedel ich hrať a spievať nepreberné množstvo. Cirkevníci, ktorí sa vracali večerom z poľa, neraz zastali pod vysokými lipami pred kostolom, alebo zasadli na podstienku a šepkali ”Počúvajte, pán farár hrajú a ako to len vedia!” Vladimír Roy miloval slovenskú dedinu a jej ľud. Vyjadril to ešte na štúdiach v cudine aj takýmto veršom:
“Ja rád mám našej viesky zbožný kľud,
ja rád prostý, dobrodušný ľud.
V tých našich horách dedín leží pár,
mne prichodia sťa nebies zvláštny dar
jak v nich by skrytá samota,
z ktorej sa rodí neha, krásota…”.
A neskôr napísal aj takýto verš:
“ Nie aréna mi vlasťou
kde skvúcim pieskom sršia
kolesá curicula,
lež tichej viesky chyža,
kde teplo zlatých duší,
kde zlato teplých sŕdc.”
V tichom prostredí dedinky Bukovec, kam neviedol vtedy žiaden dopravný prostriedok a nebolo ani elektriny, mohol sa venovať literárnej práci. Mimo básní, drám a románov preložil aj libreto prvej slovenskej opery Jána Levoslava Bellu “Kováč Wieland” a pripavil aj text, nerealizovanej síce, opery Viliama Figuša Bystrého “Detva”. Viacerí jeho blízki priatelia, hudobníci ( M. Sch.Trnavský, V.F.Bystrý, J.Chlup, V. Kopecký a iní) zhudobnili jeho básne – spolu 26. Mal mnoho priateľov nielen medzi umelcami, ale aj politikmi a intelektuálmi, ktorí si ho vážili pre jeho všestrannú rozhľadenosť, jemnú, srdečnú povahu, tolerantnosť a kultivovanosť. Tí, ktorí ho poznali vraveli, že sa u neho vzácne snúbi krása ducha s krásou telesnou. Ale mali ho radi aj prostí ľudia na dedine. Po skončení štúdií teológie pôsobil ako kaplán v Budapešti, v Lipt.Sv.Mikuláši a v Krajnom, odkiaľ odišiel na svoju prvú faru do Púchova. Tu pôsobil temer 13 rokov. V roku 1925 sa rozhodol venovať iba literatúre a presťahoval sa do Senice. Po dvoch rokoch, v zložitej dobe zistil, že z literatúry a slabo platených prekladov sa rodina uživiť nedá a preto rád prijal pozvanie za farára na Bukovec, kde pôsobil 7 rokov.
Ťažká choroba ho prinútila vzdať sa úradu a musel sa liečiť v sanatóriu v Starom Smokovci. Posledný raz vystúpil verejne v roku 1934 na oslavách na Bradle, kde prednesom svojej básne “Vztýčte zástavy” dal pokyn ku kladeniu vencov a zapáleniu tradičných vatier. Netušil, že je už posledný raz na hrobe milovaného priateľa gen.M.R.Štefánika. Po návrate z liečenia pracoval horlivo v domácom prostredí až do posledného dňa. Pracoval na preklade Nevesty z Lammermooru od obľúbeného W.Scotta. Pred Vianocami 1935 vyšiel výber z jeho poézie v Prahe. S veľkou radosťou, trasľavou rukou vpisoval venovanie rodine a blízkym priateľom. Počas posledných dvoch týždňov života ešte expresne posielal rozlúčkové listy rodine a priateľom. Stihol ich napísať 70, akoby chcel využiť každú minútu. Zahrnutý láskavou a obetavou opaterou detí a manželky Viery, pochádzajúcou tiež z vlastenecko – kňazskej rodiny Švehlovsko-Horvátovskej, dokonal ticho svoju zemskú púť 6. februára 1936 vo veku neceých 51 rokov. Jeho pohreb v Martine bol priam manifestačný. Od rána pred domom stála stála čestná stotina vojska, pri truhle sa striedali sokoli, vojaci a kňazi. Kázal senior P.Boor z Holíča (Žalm 62,2). Medzi množstvom kvetov a vencov nechýbal ani veniec z červených ruží od predsedu vlády dr. M.Hodžu s prostým nápisom: ”Drahému priateľovi citu Vladkovi – Mlian”. Smútočné nekrológy vyšli vo všetkých slovenských i v mnohých českých novinách.
Ján Smrek napísal: ” Vladimír Roy bol iste medzi súčasnými slovenskými básnikmi najsvojráznejší, ale iste aj najtragickejší. Bol opravdivým básnikom a jemu by sme mohli dať titul “knieža básnikov”. Nielen pre noblesnosť jeho tvorby, ale aj pre jeho ľudský osud…Poézia bola mu určená osudom ako nevesta nádherná i ako koruna tŕňová, už od kolísky – nektár i blen zároveň…Ale o básnikovi platí to večné: Non omnis moriar- nezomriem celý”. Z veršov Vladimíra Roya napísaných krátko pred smrťou znie nám takýto odkaz:
“ Raz príde čas, že zbelie vlas,
hoc srdce bude sa brániť
odchodu radostí vzpruženou túhou
sťa dieťa rukami siahať za dúhou,
čo mizne s lúčami hasnúcej žiare…
Po hodoch minulých, po steskoch kar –
šťastie, ak halí ťa mier duše – Boh!
Ostatné všetko je láskavý klam,
čierny prah večnosti v mlčania rúchu
prekročiť musíš – len SÁM.
(Zo spomienok dcéry Zorky vybral Ľubomír Batka st.)